Jednou z možných foriem plnenia školskej dochádzky je v prípade detí so zdravotným znevýhodnením aj individuálne vzdelávanie, v rámci ktorého dieťa nie je povinné pravidelne sa zúčastňovať na vyučovaní.1 Je prijaté do tzv. „kmeňovej školy“, ktorá následne na žiadosť rodiča rozhodne o povolení individuálneho vzdelávania a o oslobodení dieťaťa od povinnosti dochádzania do školy. Legislatíva to umožňuje v prípade, ak zdravotný stav dieťaťa, zdokladovaný vyjadrením pediatra, neumožňuje jeho pravidelnú účasť na vzdelávaní.2 Na 1. stupni základnej školy môže riaditeľ povoliť individuálne vzdelávanie aj na základe žiadosti rodiča, resp. zákonného zástupcu dieťaťa, ktorý zvolí cestu tzv. domáceho vzdelávania.3 Taktiež sa môže uplatňovať v prípade žiakov, ktorí sú vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody.4
Aj keď je podiel detí, ktorým je na Slovensku umožnené individuálne vzdelávanie, vo vzťahu k celkovej populácii detí v základných školách stále pomerne nízky, za posledných 7 rokov sa viac ako zdvojnásobil (zo 679 detí v školskom roku 2011/2012 na 1 565 detí v školskom roku 2017/2018). Nárast je viditeľný najmä v skupine žiakov a žiačok 1. stupňa, vzdelávaných doma na žiadosť zákonného zástupcu v tzv. domácom vzdelávaní (zo 46 v roku 2011/2012 na 484 detí v roku 2017/2018). No takmer o tretinu vzrástol aj počet detí, ktoré sú vzdelávané individuálne z dôvodu ich nepriaznivého zdravotného stavu (z 563 detí na 768 detí).
Graf G1.2.4.1. Nárast počtu individuálne vzdelávaných žiakov základných a špeciálnych základných škôl medzi rokmi 2011/2012 a 2017/2018
5
Časť detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré sú v súčasnosti „oslobodené“ od dochádzania do školy, by sa však na vyučovaní v škole zúčastňovať mohla a aj by z neho profitovala, keby systém umožňoval školám zabezpečiť primerané podmienky na ich vzdelávanie. Jednou z podporných služieb, ktorá na Slovensku absentuje ako v bežných, tak aj v špeciálnych základných školách, je služba zdravotnej a osobnej asistencie . Ako uvádza riaditeľka základnej školy s materskou školou, mali sme chlapca, ktorý nemohol prijímať stravu ani tekutiny z dôvodu silného refluxu, všetko dostával cez hadičku. Maminka ho chcela trošku začleniť do kolektívu, tak sme sa dohodli, že do materskej školy chodil na 2-3 hodiny. [...] Maminka tam celý čas trávila s ním, lebo keď tam má pani učiteľka 24 detí, neustráži ho, či sa napije alebo nie. A keď mal ísť do školy, mal stále veľké zdravotné problémy. Tak sme mu dali oslobodenie od dochádzania do školy a pani učiteľka ho chodila učiť domov. A za nami do školy chodil len tak za deťmi, aby bol s nimi stále v kontakte. V prípade špeciálnych škôl sme sa v rámci prieskumu To dá rozum stretli s tým, že oslobodené od dochádzania do školy sú spravidla deti s viacnásobným postihnutím a s ťažším mentálnym postihnutím.
Ďalším dôvodom, kvôli ktorému nie je niektorým deťom so zdravotným znevýhodnením umožnené dochádzať do školy, je stály nedostatok asistentov učiteľa. Slovami zástupkyne mimovládnej organizácie, združujúcej rodiny detí so zdravotným znevýhodnením, tento rok [2016/2017] v septembri to bolo veľmi zlé. Keďže skončilo veľmi veľa asistentov učiteľa a školy ich nemali ďalej z čoho platiť, tak veľmi veľa detí ostalo doma. Škola vám má vyjsť v ústrety v rámci svojich možností a v najlepšom záujme dieťaťa, no končí to tak, že vás dajú na individuálne vzdelávanie a vy ste aj s dieťaťom doma. Na podobnú skutočnosť poukazujú aj údaje z prieskumu projektu To dá rozum, v rámci ktorého sme sa pýtali výchovných poradcov a poradkýň, akým žiakom ich škola umožňuje individuálne vzdelávanie. Ako ukazuje nasledujúci graf (G_1.2.4.2.), okrem žiakov so zdravotným znevýhodnením, ktorým ich zdravotný stav neumožňuje zúčastňovať sa v plnom rozsahu na vyučovaní, druhou najväčšou skupinou boli práve žiaci, ktorým sa nepodarilo zabezpečiť asistenta učiteľa.
Graf G1.2.4.2.: Skupiny žiakov, ktorým školy umožňujú individuálne vzdelávanie
V prípade, že je dieťa oslobodené od dochádzania do školy zo zdravotných dôvodov, má škola povinnosť zabezpečiť jeho vzdelávanie v minimálnom rozsahu 2 hodiny týždenne. No príspevok, ktorý škola na vzdelávanie dieťaťa dostáva, predstavuje iba 10 % z normatívu na žiaka,6 čo škole reálne neumožňuje poskytovať dieťaťu kvalitné individualizované vzdelávanie. Štát zároveň zníženie normatívneho príspevku nijakým spôsobom nekompenzuje ani rodine dieťaťa, ktorá ho vzdeláva doma. V prípade, že má dieťa ťažké zdravotné postihnutie, môže jeho rodina poberať opatrovateľský príspevok, no účel jeho použitia je iný ako vzdelávanie dieťaťa.7 Jeho výška zároveň neumožňuje rodine zaplatiť si kvalifikovaného učiteľa. Štát sa teda v prípade stoviek detí a ich rodín zbavuje zodpovednosti za zabezpečenie kvalitného a bezplatného vzdelávania, ktoré je garantované Ústavou SR8. Zároveň dochádza k porušovaniu jedného zo základných princípov vzdelávania - rovnoprávnosti prístupu k výchove a vzdelávaniu so zohľadnením výchovno-vzdelávacích potrieb jednotlivca.9
Súčasné nedostatočné zabezpečenie a nenárokovateľnosť podporných služieb vo vzdelávaní (ako napríklad zdravotnej, osobnej či pedagogickej asistencie) nielen znižuje kvalitu poskytovaného vzdelávania pre deti, ktoré už navštevujú materské, základné či stredné školy, ale dokonca vedie k vylúčeniu časti detí so zdravotným znevýhodnením zo vzdelávania. Dochádza tak k porušovaniu základných ľudských práv detí a zároveň princípu rovnosti šancí v prístupe k výchove a vzdelávaniu. Nízke alebo nedostatočné vzdelanie zároveň z dlhodobého hľadiska znižuje šance detí na budúce plnohodnotné uplatnenie sa v živote, na trhu práce a celkovo v spoločnosti a zvyšuje budúce nároky na verejné zdroje.
Autor:
Miroslava Hapalová
Oponent: Zuzana Réveszová
