skorého rozdeľovania žiakov do vzdelávacích dráh.
Schopnosť prispôsobiť sa na akékoľvek nové podmienky vo veľkej miery závisí od osobnosti každého jednotlivca. Z pohľadu úvah o kvalite vzdelávacieho systému je však zásadná otázka, v akej miere je škola schopná prispôsobiť sa potrebám žiakov a uľahčiť im tak celý adaptačný proces. Prechod do nižšieho sekundárneho vzdelávania je zároveň prechodom do novej vývinovej fázy života človeka – do obdobia dospievania.1 Adaptácia je teda závislá od schopnosti školy prispôsobiť podmienky špecifikám tohto veku a od miery, v akej dokáže reflektovať požiadavky dospievajúcich, vyplývajúce z ich kognitívneho a sociálneho vývinu. Dôležitá je najmä tvorba učebného prostredia, ktorého kvalitu určujú predovšetkým využívané metódy a stratégie učenia a učenia sa.
Mnohé adaptačné ťažkosti žiakov pri prechode do nižšieho sekundárneho vzdelávania súvisia so sociálnym a emocionálnym vývinom dospievajúcich. Mladí ľudia sa v tomto veku postupne odpútavajú od rodičov a vyhľadávajú blízkosť priateľov. Veľký význam v tejto životnej fáze majú najmä rovesnícke skupiny, z čoho vyplýva, že škola je pre žiakov a žiačky najmä dôležitým miestom stretávania sa. „Dospievajúci chodia do školy preto, aby sa tu stretli s kamarátmi a rovesníkmi, až v druhom rade preto, že sa chcú niečo nové dozvedieť.“2 A práve toto poznanie by malo byť smerodajné pri výbere výučbových metód. Či už žiaci pokračujú v štúdiu na základných školách, alebo prestúpili na osemročné školy, ich učenie by malo byť postavené na stratégiách skupinového, kooperatívneho a projektového učenia, ktoré vytvárajú priestor pre tak dôležitú interakciu a rovesnícke učenie sa.3
Podľa zistení v rámci dotazníkového prieskumu To dá rozum učitelia 2. stupňa ZŠ zrejme nesiahajú na metódy, ktoré využívajú aktuálnu potrebu sociálnej interakcie viac ako učitelia 1. stupňa. V položke, v ktorej boli obe skupiny vyzvané k tomu, aby označili z ponuky 16 možností šesť najviac využívaných učebných stratégií , sa v prípade metód a foriem práce, ktoré najviac podporujú sociálny kontakt, nepreukázali žiadne štatisticky významné rozdiely v prospech druhostupniarov (Graf G_4.3.2.1.1). V prípade metód a techník dramatickej výchovy bol dokonca v prípade učiteľov a učiteliek 2. stupňa významne nižší výskyt odpovedí (12 %) oproti ich kolegom z 1. stupňa ZŠ (25 %).
Graf G_4.3.2.1.1: Využívanie učebných stratégií založených na sociálnej interakcii na 1. a 2. stupni ZŠ - podiel učiteľov a učiteliek, ktorí ich zaradili medzi šesť najviac využívaných spomedzi 16 možností
Na základe kvalitatívnych dát To dá rozum možno usudzovať, že riaditelia základných škôl vnímajú fakt, že stratégie učenia na 1. a 2. stupni sa líšia. Problémy s adaptáciou žiakov na 2. stupeň ZŠ pripisujú práve zmene systému práce smerom k „skutočnému“, „menej hravému“, „vážnejšiemu“ učeniu. Ilustruje to aj výrok jedného z nich: Decká si musia zvyknúť na to, že iné spôsoby, metódy, sú dole-hore. Proste už nie až tak ťuti-muti s deckami malými a tak trošku aj vážnejšie. Ja si myslím, že ten prechod je všade taký trošku problematický.
Hoci sa odpovede učiteľov 2. stupňa v dotazníku významne nelíšili od odpovedí kolegov a kolegýň z 1. stupňa (s výnimkou metód dramatickej výchovy), pozitívnym zistením je, že odpovede práca v malých skupinách a práca vo dvojiciach patrili medzi päť najčastejšie uvádzaných odpovedí, a to v obidvoch sledovaných skupinách (Tabuľka T_4.3.2.1.1). Tieto odpovede skórovali vyššie ako odpoveď frontálne vyučovanie. Sporné však ostáva, v akej miere sú tieto odpovede naozaj obrazom reality. Na pozitívnom zistení sa totiž mohol odraziť aj efekt sociálne žiaducich odpovedí. Najmä ak zoberieme do úvahy fakt, že metóda výkladu, ktorá je typická skôr pre frontálne učenie, bola druhá najčastejšie volená odpoveď. V prípade učiteľov 2. stupňa ZŠ ju medzi 6 najviac využívaných zaradilo významne viac opýtaných (75 %) ako v prípade prvostupniarov (64,5 %).
Tabuľka T_4.3.2.1.1 Šesť najčastejšie využívaných metód a foriem výučby z pohľadu učiteľov a učiteliek základných škôl
Ako ukazuje tabuľka T_4.3.2.1.2, učitelia a učiteľky stredných škôl podobne ako učitelia na základných školách radili prácu v malých skupinách a prácu vo dvojiciach medzi najviac využívané metódy. Bádateľské metódy či metódy dramatickej výchovy, ktoré sú založené na intenzívnejšej sociálnej interakcii, využívajú podľa ich odpovedí v menšej miere. Podobne ako v prípade učiteľov 2. stupňa ZŠ, aj pri porovnaní učiteľov gymnázií so vzorkou učiteľov a učiteliek 1. stupňa ZŠ, bol v skupine gymnaziálnych učiteľov zaznamenaný významne menší podiel tých, ktorí zaradili metódy a techniky dramatickej výchovy medzi šesť najviac využívaných.
Tabuľka T_4.3.2.1.2 Šesť najčastejšie využívaných metód a foriem výučby z pohľadu učiteľov a učiteliek stredných škôl
Odpovede študentov a študentiek stredných škôl v dotazníkovom prieskume To dá rozum naznačujú, že na hodinách jasne dominuje výklad učiva a diktovanie poznámok. Na základe odpovedí žiakov a žiačok gymnázií možno formulovať predpoklad, že potenciál sociálneho a rovesníckeho učenia sa je v školách všeobecného zamerania málo využívaný. Platí to aj v prípade osemročných gymnázií, do ktorých prestupuje takmer 6 % populácie 11-ročných žiakov. Hoci na základe výsledkov prezentovaných v grafe G_4.3.2.1.2 nemožno usudzovať, že by sa metódy podporujúce sociálnu interakciu vo výučbe vôbec nevyužívali, dominantné postavenie zrejme nemajú . Prácu v malých skupinách či prácu vo dvojiciach zaradila medzi formu, ktorou najčastejšie prebieha výučba v ich škole, ani nie tretina respondentov. Metódy dramatickej výchovy, ktoré mohli študenti v dotazníku nájsť pod možnosťou hranie scénok, označila za najčastejšie využívanú formu výučby len necelá štvrtina opýtaných.
G_4.3.2.1.2 Názory žiakov a žiačok osemročných gymnázií na najviac využívané metódy a formy výučby
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Štefan Porubský
