Vedúci zamestnanci a zamestnankyne škôl sú pri zamestnávaní, ale aj prepúšťaní vyučujúcich viazaní Zákonníkom práce.1 Učitelia a učiteľky sú týmto zákonom chránení hlavne pred neodôvodneným alebo neoprávneným prepustením zo zamestnania, teda zo školy. Zamestnávateľ podľa Zákonníka práce § 63 môže dať výpoveď zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti, zrušenia alebo premiestnenia výkonu práce, s ktorým zamestnanec nesúhlasí, príp. nespôsobilosti vykonávať prácu kvôli zdravotného stavu. Ďalej možno dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pod ktorým sa rozumie napríklad neodôvodnená neprítomnosť na pracovisku v pracovnom čase, prípadne výkon práce pod vplyvom alkoholu.
Zákon umožňuje dať výpoveď aj v prípade, ak zamestnanec „neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil“.2 Tento článok teda z právneho hľadiska umožňuje aj prepustenie na základe nekvalitnej výučby vyhodnotenej ako neuspokojivé plnenie si pracovných úloh učiteľa. Dokázať (napr. pred súdom) takéto neuspokojivé plnenie si pracovných úloh však zamestnávatelia môžu považovať za veľmi problematické či v praxi takmer nemožné.
Podľa kvalitatívneho zberu dát To dá rozum riaditelia a riaditeľky škôl v regionálnom školstve si uvedomujú, že existuje možnosť prepustiť učiteľa aj na základe nekvalitnej výučby, no považujú to za prakticky nedokázateľné. Riaditeľ základnej školy v Banskobystrickom kraji sa k tejto téme vyjadril: Treba, samozrejme, podložiť, respektíve dokázať niekomu, že nevie učiť, čo je ale dosť ťažké. Hej? On totiž tie veci môže prezentovať akokoľvek, takže v tomto radšej nie, že by nevedel učiť. Jedine možno v tom by sa to dalo dokázať, že si neplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú vzhľadom na pracovnú disciplínu alebo pracovný poriadok a tieto veci. Inými slovami, pokiaľ by riaditeľ aj chcel rozviazať pracovný pomer s nejakým učiteľom, podľa tohto riaditeľa by na to nešiel cez dokazovanie, že „nevie učiť“, ale že porušuje pracovnú disciplínu. Toto zistenie potvrdzuje aj kvantitatívny výskum3 z USA, ktorý hovorí, že väčšina prípadov prepustenia vyučujúcich bolo odôvodnených porušením profesionality, teda pracovnej disciplíny, ako napr. na základe neodôvodnenej absencie v práci, neuposlúchnutia príkazu alebo nezrealizovania úlohy od nadriadeného. Len 4 % prípadov prepustenia vyučujúcich sa udiali na základe argumentácie o nedostatočnej kvalite ich výučby.
Riaditeľka gymnázia v kvalitatívnom zbere dát opisuje svoje možnosti niekoho prepustiť ako veľmi obmedzené a že si vyžadujú príliš veľa energie a času, ktoré ona pri výkone ostatných povinností jednoducho nemá. Samozrejme, môžete človeka takým psychickým týraním [doviesť k výpovedi], že mu dávate prvé napomenutie, potom druhé za porušenie pracovnej disciplíny, [...] čiže taká žabomyšia vojna by to mohla byť, ale ja na to nemám čas. Ja na to fakt nemám čas. Čiže keď chcete niekoho vysánkovať, môžete, ale je to dlhý proces. A skutočne musíte mať na to veľmi veľké dôvody. Táto respondentka taktiež naznačuje, že keď už sa odhodlá niekoho prepustiť, tak ako uskutočniteľnejšiu možnosť vníma priviesť zamestnanca k podaniu vlastnej výpovede tlakom cez rôzne napomenutia, než že by reálne malo dôjsť k udeleniu výpovede zo strany zamestnávateľa. Druhú možnosť riaditeľka v praxi nepovažuje za schodnú: Mám kolegyňu, ktorá má spor na súde už dva a pol roka a nepohne sa to. Vždy sa to odročuje, [...] a napokon vždy vyhráva zamestnanec a nie zamestnávateľ. Vždy prehrá zamestnávateľ. Riaditeľka teda rezignovala na to, aby nejakú učiteľku alebo učiteľa prepustila, i keď z rozhovoru s ňou vyplýva, že aj na svojej škole spozorovala u niektorých vyučujúcich výrazné nedostatky v kvalite výučby. Snahu o ich prepustenie však vníma ako príliš časovo a emocionálne náročný proces, ktorý aj tak veľmi pravdepodobne vyústi v jej neprospech.
Problémy s nekvalitnou výučbou možno riešiť nielen prepúšťaním, ale aj aktívnou podporou učiteľov a učiteliek pri rozvoji ich profesijných kompetencií, a to napríklad cez ďalšie vzdelávanie, mentoring a koučing . Problémom však je, keď školské vedenie nie je schopné či ochotné poskytnúť takúto podporu alebo keď ju, naopak, odmieta samotný učiteľ či učiteľka. Uvedeným problémom by sa taktiež dalo predchádzať komplexnejšie nastaveným výberovým konaním na nových vyučujúcich, v ktorom by sa odkryli nielen profesijné kompetencie uchádzačov a uchádzačiek o danú pozíciu, ale aj ich charakterové vlastnosti, postoje a motivácia. Z kvalitatívneho zberu dát projektu To dá rozum však vyplynulo, že v praxi takto komplexné výberové konania realizuje iba veľmi málo škôl.
Autor:
Jozef Miškolci
Oponent: Inštitút vzdelávacej politiky
