V kvalitatívnom zbere dát To dá rozum pedagogickí a odborní zamestnanci a zamestnankyne v regionálnom školstve popisovali svoje skúsenosti s formami a obsahom ďalšieho vzdelávania. Rôzni respondenti a respondentky často nešetrili kritikou: Skutočne boli školenia, ktoré mi nedali absolútne nič a nielen mne, ale všeobecne; alebo My sme z toho celého mali dojem, že ono sa to robí, len aby bolo, teda aby bolo kde minúť peniaze; prípadne Ja som trebárs musel absolvovať povinné funkčné vzdelávanie riaditeľa a to bola teda príšerná skúsenosť. Tieto kritické hlasy sa objavovali zväčša na adresu najväčšieho poskytovateľa ďalšieho vzdelávania pre zamestnancov v školstve, teda Metodicko-pedagogického centra (MPC).
Kritika sa však dotkla i neštátnych poskytovateľov vzdelávania. Pri niektorých neštátnych poskytovateľoch sa dokonca objavovala informácia, že im ide iba o to, aby prihlásení zaplatili školné a dajú im kredity zadarmo, bez nutnosti absolvovať akékoľvek vzdelávanie alebo demonštrovať nadobudnuté vedomosti či zručnosti pri záverečnej prezentácii alebo skúške. Členka akreditačnej komisie potvrdila túto informáciu slovami: My síce zakreditujeme programy, ale už potom ich nikto nekontroluje. A ja mám len od učiteľov spätnú väzbu, že ten program vôbec nefunguje alebo tam nám dajú zadarmo kredity alebo tam len zaplatím atď. Týmto vyjadrením autorka výroku upozornila aj na závažný systémový problém, že kvalita programov ďalšieho vzdelávania sa z hľadiska akreditácie, resp. schvaľovania ministerstvom skúma iba na papieri, teda ako poskytovatelia vzdelávania opíšu daný program, že by mal byť v budúcnosti realizovaný. Neskúma sa však už samotná realizácia vzdelávacích programov z hľadiska napĺňania požadovaných kritérií kvality, ani kvalifikačné predpoklady konkrétneho lektora, ktorý nakoniec program odučí. Do akreditačnej žiadosti je síce nutné napísať garanta a opis realizátorov, ale ak sa v procese stane, že sa lektor alebo lektorka zmení, poskytovateľ vzdelávania o tom nemusí informovať nikoho, dokonca ani garanta programu. Nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch č. 138/2019 Z. z.1 síce ruší kredity a proces akreditácie, stále je však nutné relevantné programy ďalšieho vzdelávania schváliť ministerstvom školstva, aby bolo za ne možné získať príplatok ku mzde. Nový zákon tak neprináša zmenu do logiky systému ďalšieho vzdelávania pre pedagogických a odborných zamestnancov.
Niektorí respondenti a respondentky v kvalitatívnom zbere dát opisovali svoju skúsenosť aj ako veľmi prínosnú. Učiteľka materskej školy dokonca nemala jedinú negatívnu skúsenosť: Všetky vzdelávania, ktoré som absolvovala v rámci MPC-čka, tak musím povedať, že všetky boli pre mňa prospešné. Napriek tomu, že už mám dvadsaťosemročnú prax. Tak ono sa to stále mení, ale tie vzdelávania, ktoré sú, sú kvalitné. Nemožno preto zovšeobecňovať o žiadnom type poskytovateľa vzdelávania, že všetky ich vzdelávacie programy sú nekvalitné alebo, naopak, vysokokvalitné. Hlavne, keď ide o takého veľkého poskytovateľa, akým je MPC, ktoré v roku 2018 z celkového množstva 932 akreditovaných programov kontinuálneho vzdelávania zabezpečovalo až 352 po celom území Slovenskej republiky, teda viac než tretinu.2
Respondenti v kvalitatívnom zbere dát neopisovali svoje skúsenosti len všeobecnými vyjadreniami typu príšerné alebo nič mi to nedalo, ale snažili sa byť aj konkrétnejší vo svojej kritike. Mierili ju buď na nevhodné vyučovacie metódy, alebo na neaktuálny, prípadne príliš teoreticky zameraný obsah, alebo málo využiteľný obsah pre použitie v praxi. V súvislosti s kritikou vyučovacích metód sa vyjadrila napríklad riaditeľka strednej odbornej školy slovami: Ja nie som proti tomu, že učiteľov treba školiť, že im treba ukázať, ale nech to je človek, ktorý tú prácu už niekedy vykonával, ktorý vie, čo je prax a nech mi nerozpráva teoretické štruktúry hodín a neviem čo. Nech príde a konkrétne aj niečo vytiahne, teda nech ukáže, že toto by ste mohli použiť. Alebo toto by ste mohli použiť a tak ďalej. Ale tie MPC-čka, to sú všetko formálne veci . Respondentka v tomto vyjadrení poukázala nielen na príliš teoretický a abstraktný obsah vzdelávania, ale hlavne na absenciu praktickej demonštrácie toho, o čom školitelia prednášali. Riaditeľ ZŠ sa vyjadril, že napríklad funkčné vzdelávanie riaditeľov je jedinečnou príležitosťou zažiť si moderné vzdelávanie. [V praxi to však dopadá tak], že s 25-percentnou pravdepodobnosťou sa tam vyskytne tetuška, ktorá niečo prečíta a odíde . Tento respondent špecifikoval, že častou formou výučby na programoch ďalšieho vzdelávania je monologický výklad učiva, ktorý nielenže nie je demonštrovaný cez praktické predvedenie, ale ktorý je dokonca iba prečítaný z pripravených materiálov školiteľa či školiteľky.
Skúsenosti s jednotlivými školiteľmi sa však opäť veľmi líšili. Riaditeľka ZŠ upozornila na konkrétny program ďalšieho vzdelávania organizovaný vysokou školou pre vyučujúcich fyziky: Hovoria tam didaktiku, je tam úzka spolupráca, dá sa tam spýtať a sú tam prístupné všetky pomôcky. [...] Oni robili fantastické dve hodiny plné pokusov, didaktiky, doniesli pracovné listy, že si z toho človek naozaj vždy niečo odnesie. V týchto programoch ďalšieho vzdelávania teda nešlo iba o teoretický výklad obsahu alebo metód výučby, ale aj o reálnu demonštráciu týchto metód, napríklad cez fyzikálne pokusy. Ďalší riaditeľ ZŠ opísal svoje skúsenosti slovami: Sú vzdelávania, keď máme kvalitného lektora, ktorý dokáže zaujať tým spôsobom, že nepotrebuje, nemusí mať žiadne iné metódy a dokáže to vysvetliť, porovnať, ukázať a podobne a má to kvalitu. Naopak, zas u niekoho iného je hra tou metódou výučby ako nejaká zážitková, nejaká skupinová práca, tvorivá práca. Tento respondent upozornil, že i metóda monologického výkladu môže mať vysokú kvalitu a užitočnosť pre účastníkov, pokiaľ sa daný lektor či lektorka prejaví svojou osobnosťou, profesionalitou a osobnými skúsenosťami. Poukázal aj na školiteľov, ktorí využívajú interaktívne zážitkové metódy vo svojich programoch. Nesnažil sa však nadraďovať zážitkové metódy nad výklad, pokiaľ je daný výklad bohatý na návody a príklady aplikovateľné do praxe.
V súvislosti s obsahom programov ďalšieho vzdelávania sa respondenti a respondentky najčastejšie sťažovali na neaktuálnosť obsahu a pocit odtrhnutia od praxe. Tak v prvom rade, aby bol ten kurz kvalitný, tak musí vychádzať z praxe, a to málokedy vychádza. Neriešia sa tam požiadavky praxe, riešia sa tam požiadavky metodických centier, to je ten problém. [...] A povedzme si otvorene, tí ľudia tam buď málo učia, alebo neučia skoro vôbec a po piatich rokov sú úplne odtrhnutí od praxe. Už ani netušia, čo sa v školách deje, vyjadril sa riaditeľ ZŠ. Na obhajobu učiteľov kontinuálneho vzdelávania z MPC, každý z nich musí splniť požiadavku 7-ročnej praxe v regionálnom školstve. Pravdou však ostáva, že po 10 a viac rokoch v MPC už strácajú títo školitelia priamy kontakt s výučbou žiakov v regionálnom školstve. Výnimkou je jedno regionálne MPC, v ktorom zamestnanci MPC sú zároveň aj zamestnancami škôl na čiastočný úväzok, a teda v nich vyučujú. My učíme aj na ostatných školách. To si tak predstavte, že učiteľky, ktoré sú u mňa, pracujú aj na základnej škole a týždeň majú štyri hodiny. Takže každý deň majú jednu vyučovaciu hodinu. Napríklad majú hneď ráno prvú hodinu. Takže to je od ôsmej do osem štyridsaťpäť. Na deviatu prichádzajú k nám do práce a potom vlastne sú u nás, až kým si neodpracujú tých osem a pol hodiny. [...] Aby neboli odtrhnuté od praxe, ale aby boli na tých školách a ďalej videli učebnice, aké sú, aké sú problémy s tými deťmi, ako odučili tie jednotlivé svoje hodiny. Týmto spôsobom sú dané zamestnankyne a školiteľky MPC stále v kontakte s bežnou praxou na školách, ktorú dokážu reflektovať aj cez svoje programy ďalšieho vzdelávania pre pedagogických a odborných zamestnancov. Ide však o výnimočný prístup, ktorý bol zmienený iba v prípade jedného pracoviska MPC.
Z hľadiska aktuálnosti obsahu nejde iba o poznanie súčasného kontextu detí a mladých ľudí v školstve a ich potrieb a životných preferencií, ale aj o aktuálnosť odborného obsahu. Riaditeľka strednej odbornej školy zmienila príklad jednej prednášajúcej z MPC, ktorá začala tam nejaké zákony popisovať a zastavila ju moja kolegyňa, ktorá učila na ekonomickej škole a povedala ,pani školiteľka, ale tie zákony už dávno nie sú platné, už dávno ich vymenili novšie zákonyʻ. Ona tak pozerala: ,Jaj, tak to si budem musieť zmeniť.ʻ Čiže ten človek si tam urobil jednu prezentáciu a on s tou prezentáciou fungoval sedem rokov. Podobné príklady neaktuálnosti prednášaného obsahu spochybňujú opodstatnenosť a vôbec potrebnosť podobných programov ďalšieho vzdelávania.
V spleti kvalitných, ale aj veľmi nekvalitných programov ďalšieho vzdelávania si hľadajú zamestnanci a zamestnankyne v regionálnom školstve cesty, aby čo najefektívnejšie využívali svoj čas. Ich primárnym záujmom je totiž spravidla rozvoj vlastných zručností a vedomostí, ktoré by radi preniesli do svojej práce v regionálnom školstve. Mnohí respondenti v kvalitatívnom zbere dát prezentovali názor, že jedinú cestu vidia vo vyberaní si lektorov, ktorých si už zažili a boli s nimi spokojní. Riaditeľka strednej odbornej školy tento prístup zhrnula slovami: Poviem vám otvorene, vyberáme si ľudí, ktorým dôverujeme a pri ktorých máme odskúšané, že ich vzdelávanie nám prinieslo niečo nové. Hej? [...] Ideme viac-menej po osobnostiach. Na rozdiel od tejto respondentky sa iný riaditeľ ZŠ nerozhodoval podľa dobrej skúsenosti s konkrétnym školiteľom, ale podľa dobrej skúsenosti s inštitúciou, ktorá je však spravidla výrazne menšia než MPC. No a ten, kto si myslím, že by to vedel robiť kvalitne, sú neziskové organizácie, ktoré v princípe neexistujú, lebo školy nemajú peniaze na to, aby si objednávali voľne. ... [Napr. Človek v ohrození, Šimečkovci] alebo Susan Kovalíková alebo Indícia občas niečo robia. Ale, ale to na 60 000 učiteľov a 3 300 škôl by tých organizácií malo byť stovky . Tento respondent teda vníma garanciu kvality poskytovaného ďalšieho vzdelávania nie v konkrétnych školiteľoch, ale menších inštitúciách.
Argument odtrhnutia od praxe môže byť relevantný nielen pre mnohých učiteľov kontinuálneho vzdelávania zamestnaných v MPC, ale aj pre školiteľov v mimovládnych organizáciách. Hoci mnohí školitelia v neziskových organizáciách sami majú učiteľskú kvalifikáciu, môže ísť aj o psychológov, andragógov alebo jednoducho o ľudí, ktorí sa pripravovali na svoju lektorskú činnosť cez kvalitné tréningy v zahraničí. V tom prípade ovládajú a aj aktívne na svojich vzdelávacích programoch používajú rozsiahle spektrum metód a nie sú limitovaní iba výkladom. Otvára sa tým teda otázka, akým spôsobom umožňuje MPC svojim učiteľom kontinuálneho vzdelávania sa ďalej profesijne a odborne rozvíjať.
Autor:
Jozef Miškolci
Oponent: Inštitút vzdelávacej politiky
Zdroje:
