Zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch1 definuje kariérový systém pre pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve cez dve zložky: kariérové stupne a kariérové pozície. Kariérové stupne označujú mieru osvojenia si určitých profesijných zručností a schopnosť vykonávať rôzne činnosti v škole. Zákon rozlišuje štyri stupne: 1.začínajúci pedagogický alebo odborný zamestnanec; 2. samostatný pedagogický alebo odborný zamestnanec; 3. pedagogický alebo odborný zamestnanec s prvou atestáciou; 4. pedagogický alebo odborný zamestnanec s druhou atestáciou. Začínajúci pedagogický alebo odborný zamestnanec je zamestnancom, ktorý nastúpi do prvého pracovného pomeru, v ktorom vykonáva pedagogickú alebo odbornú činnosť. Najčastejšie ide o čerstvých vysokoškolských absolventov a absolventky. Svoju pracovnú činnosť vykonáva pod dohľadom uvádzajúceho zamestnanca. Samostatný pedagogický alebo odborný zamestnanec je zamestnancom, ktorý úspešne ukončil adaptačné vzdelávanie, prípadne ktorý vykonával prax v rozsahu najmenej dva roky v školskom zariadení v zahraničí alebo na Slovensku, ak tak rozhodol riaditeľ školy. Tento zamestnanec už môže vykonávať svoju pracovnú činnosť samostatne.
Na pedagogických a odborných zamestnancov s prvou a druhou atestáciu zákon kladie vyššie nároky z hľadiska nadobudnutých profesijných kompetencií a ponúka širšiu škálu činností, ktoré môžu vykonávať. Pedagogický alebo odborný zamestnanec s prvou atestáciou je zamestnancom, ktorý vykonal prvú atestáciu, alebo ktorý má 3 roky praxe a získal tretí stupeň vysokoškolského vzdelania (PhD.) v súvisiacom odbore. Takýto zamestnanec môže vykonávať činnosti ako napr. uvádzajúceho zamestnanca pre začínajúceho zamestnanca, pedagogického zamestnanca cvičnej školy, vedúceho zamestnanca alebo učiteľa ďalšieho vzdelávania. Nakoniec pedagogický a odborný zamestnanec s druhou atestáciou je zamestnancom, ktorý vykonal druhú atestáciu alebo ktorý má najmenej 6 rokov praxe, prvú atestáciu a zároveň získal tretí stupeň vysokoškolského vzdelania. Takýto zamestnanec môže vykonávať činnosti ako napr. odborného garanta programu ďalšieho vzdelávania alebo delegovaného člena medzinárodných expertných komisií a národných expertných komisií.
Všetky tieto kariérové stupne sú naviazané aj na konkrétne profesijné očakávania, ktoré by mal daný zamestnanec napĺňať. Tieto očakávania sú podrobne špecifikované cez rôzne požadované vedomosti, spôsobilosti a kompetencie v tzv. profesijných štandardoch.2 Podľa týchto profesijných štandardov napr. začínajúci učiteľ pre prvý stupeň ZŠ by mal „poznať biologické, psychologické a sociologické aspekty vývinu detí“ a mať „spôsobilosť akceptovať individualitu každého žiaka“. Samostatný učiteľ už musí „poznať metódy a nástroje identifikácie vývinových a individuálnych charakteristík žiaka“ a mať spôsobilosť „identifikovať individuálne charakteristiky žiaka a poruchy jeho kognitívneho, afektívneho a psychomotorického vývinu“. Učiteľ s prvou atestáciou navyše dokáže interpretovať výsledky pedagogickej diagnostiky a vyvodiť závery na optimalizáciu vyučovacích stratégií. Učiteľ s druhou atestáciou už dokáže poskytnúť pomoc a poradenstvo kolegom v pedagogickej diagnostike sociálnych, morálnych a charakterových vlastností žiaka. Profesijné štandardy pritom detailne špecifikujú kompetencie nielen v oblasti poznávania charakteristík a potrieb žiakov, ale aj v oblasti výchovno-vzdelávacieho procesu a vlastného profesijného rozvoja.3
Na rozdiel od kariérových stupňov kariérové pozície vyjadrujú funkčné zaradenie zamestnanca na výkon špecializovaných alebo riadiacich činností. Kariérovou pozíciou pre výkon špecializovaných činností je napr. triedny učiteľ, výchovný poradca, kariérový poradca či vedúci predmetovej komisie. Všetky tieto pozície okrem triedneho učiteľa sa viažu na potrebu absolvovať tzv. špecializačné vzdelávanie. Kariérovou pozíciou pre výkon vedúcich pozícií je napr. riaditeľ, zástupca riaditeľa alebo vedúci vychovávateľ. Na výkon vedúcej pozície je naviazaná povinnosť absolvovať tzv. funkčné vzdelávanie.
Značný podiel pedagogických a odborných zamestnancov a zamestnankýň však nevykonáva žiadnu kariérovú pozíciu. Z grafu G_2.5.1.1.1. vyplýva, že v roku 2016 38,4 % učiteľov a učiteliek nevykonávalo žiadnu kariérovú pozíciu. Tento údaj je nutné vnímať aj v súvislosti s celkovým rozdelením na jednotlivé kariérové stupne. Podľa týchto údajov bolo začínajúcich pedagogických zamestnancov v systéme 6,2 %; takmer polovica samostatných a až 43,8 % pedagogických zamestnancov už má prvú alebo druhú atestáciu. Z hľadiska kariérových pozícií sa môže javiť podiel 38,4 % učiteľov bez akejkoľvek kariérovej pozície privysoký. Ide však o špecializované funkcie v škole, ktoré sú obmedzené počtom, napr. jedna pozícia výchovného poradcu alebo predsedu predmetovej komisie. Najrozšírenejšou kariérovou pozíciou je pochopiteľne triedny učiteľ, ktorú vykonávalo v roku 2016 až 34,2 % učiteľov.4
Graf G_2.5.1.1.1.: Pedagogickí zamestnanci na jednotlivých kariérových stupňoch a pozíciách
5
5
Súčasný kariérový systém sa snaží prepojiť kariérové stupne a kariérové pozície (pozri tabuľku T_2.5.1.1.1.). Napr. pozíciu triedneho učiteľa môžu vykonávať všetci učitelia, dokonca aj začínajúci pedagogický zamestnanec. Na výkon pozície kariérového poradcu, výchovného poradcu a vedúceho predmetovej komisie či metodického združenia už učiteľ musí byť minimálne samostatným pedagogických zamestnancom. Aby učiteľ mohol pôsobiť v pozícii uvádzajúceho pedagogického zamestnanca, riaditeľa či zástupcu riaditeľa, musí mať absolvovanú aspoň prvú atestáciu.
Tabuľka T_2.5.1.1.1.: Prepojenie kariérových stupňov a kariérových pozícií pre pedagogických zamestnancov
6
Hoci sa toto prepojenie medzi kariérovými stupňami a pozíciami javí ako logické a vhodné, v niektorých školách a lokalitách spôsobuje veľké ťažkosti. Napr. v niektorých menších obciach nie je k dispozícii žiadna učiteľka materskej školy, ktorá by získala aspoň prvú atestáciu, čiže v danej lokalite nedokážu z vlastných personálnych kapacít obsadiť pozíciu riaditeľky materskej školy. Pri začínajúcich učiteľoch zase môže nastať problém v tom, že pre ich adaptačné vzdelávanie nie je k dispozícii učiteľ s prvou atestáciou v podobnej aprobácii, aby mu bol uvádzajúcim učiteľom.
Absolvovanie druhej atestácie sa nepovažuje za minimálne kritérium pre žiadnu kariérovú pozíciu. Tento aspekt možno považovať za jeden z najzávažnejších paradoxov celého kariérového systému a sú si ho dobre vedomí hlavne riadiaci pracovníci a pracovníčky na školách. Napr. riaditeľka ZŠ sa v rámci kvalitatívneho zberu dát projektu To dá rozum k tejto téme vyjadrila: Ten, kto má čas, si rýchlo zozbiera kredity a ide na prvú a potom na druhú atestáciu. Nie je to viazané vekom. Tým pádom máte v systéme 35-ročného človeka, ktorý ešte nič neurobil na škole, nebol užitočný, ale už má obe atestácie, zaťažuje vám rozpočet a pritom ho nemôžete na nič využívať. Kým mnoho kariérových pozícií je priamo spájaných so zamestnancom s prvou atestáciou, zamestnanec s druhou atestáciou v škole nemusí nijako prejavovať svoju expertnosť, ani to od neho samotný kariérový systém neočakáva. Keďže takýto zamestnanec je zaradený do vyššej platovej triedy, pre školu sa stáva iba extrémne drahým zamestnancom bez vyžadovanej pridanej hodnoty. Druhoatestovaný zamestnanec môže síce byť garantom ďalšieho vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov, ale to už nie je benefit pre samotného zamestnávateľa, ktorý ho musí draho zaplatiť, ale väčšinou pre iného poskytovateľa ďalšieho vzdelávania. Je preto veľmi otázne, či by kariérový systém nemal obsahovať iba jeden stupeň atestácie, keďže v praxi je iba prvý stupeň previazaný na činnosti spojené s rôznymi kariérovými pozíciami.
Stúpanie na kariérových stupňoch možno interpretovať aj tak, že ide len o zvyšovanie platového ohodnotenia odborným a pedagogickým zamestnancom za kvalitnejší výkon ich práce. V tomto chápaní kariérového systému druhoatestovaní učitelia a učiteľky nemusia vykonávať žiadne špecializované činnosti, ale majú vyšší plat jednoducho preto, lebo sú kvalitnejší, čo je hodnotou samou o sebe. V tejto interpretácii však stále ostáva problematickou pochybnosť, či druhoatestovaní učitelia reálne vykonávajú svoju prácu kvalitnejšie.
V niektorých prípadoch je prepájanie kariérových pozícií s kariérovými pozíciami v konkrétnych lokalitách ťažko dosiahnuteľné či dokonca nemožné, v niektorých zase môže ísť proti najvyššiemu záujmu zvyšovania kvality výučby na škole. V rámci kvalitatívneho zberu dát projektu To dá rozum riaditeľka strednej odbornej školy opísala situáciu takto: Mám začínajúcu majsterku alebo majstra. Teraz potrebujem v zmysle zákona, aby mal [uvádzajúci zamestnanec] prvú atestáciu, aby všetko legislatívne spĺňal. Ale ja nemám takých majstrov. Teraz, čo ja tam dám, učiteľa, ktorého nebude ani vidieť len kvázi preto, aby som splnila zákon? Však to je na hlavu postavené. [...] Prečo by nemohol robiť uvádzajúceho učiteľa alebo majstra odbornej výchovy človek, ktorý robí majstra napríklad 37 alebo 40 rokov, ale jemu by stačilo, že má doplňujúce pedagogické štúdium a má skúsenosti? Lebo on v živote mi nepôjde na kvalifikačné vzdelávanie a na atestáciu, lebo on to nepotrebuje k svojmu životu . V tejto výpovedi respondentka poukázala na to, kedy prepojenie medzi kariérovými stupňami a kariérovými pozíciami riaditeľku nevhodným spôsobom zväzuje, aby naplnila vyšší cieľ kariérového systému, ktorým je zvyšovanie kvality výučby pedagogických zamestnancov. Explicitne tiež poukázala na skutočnosť, že majstri odbornej výchovy nie sú zväčša motivovaní postupovať na kariérových stupňoch. Tým implikovala, že majstri odbornej výchovy sú praktickejšie odborne zameraní bez akademických ambícií absolvovať atestáciu. Vynára sa tu otázka o vhodnosti akademicky zameraného charakteru získania atestácie. Novým zákonom o pedagogických a odborných zamestnancoch7 sa síce spôsob nadobudnutia atestácie čiastočne mení, len čas však ukáže, či sa vďaka nemu sprístupnia atestácie aj pre majstrov odbornej výchovy.
Respondenti a respondentky kvalitatívneho zberu dát spochybňovali, že stúpanie na kariérových stupňoch reálne predstavuje nadobudnutie vyšších zručností a vedomostí. Riaditeľka strednej odbornej školy v tejto súvislosti opísala kolegyňu s prvou atestáciou, že je vlastne teoretik. [...] Nie je to u nej s komunikáciou so žiakmi, s rodičmi a s kolegami také ideálne, ako by sme si predstavovali. Ťažko prijíma kritiku. Čiže tu môžem povedať, že pre mňa je to človek, ktorý je preplatený a neprináša taký výrazný efekt, ako by som si predstavovala. Na druhej strane mám kolegyne, ktoré sa vykašľali na všetko, zostali v desiatej platovej triede [bez atestácie] a sú nesmiernym prínosom. Táto respondentka poukazuje na skutočnosť, že zastávanie určitého kariérového stupňa nie je zárukou kvality práce tohto zamestnanca či zamestnankyne. Z tohto hľadiska sa javí ako problematické, aby práve títo zamestnanci obsadzovali aj relevantné kariérové pozície, ktoré si vyžadujú väčšiu zodpovednosť alebo dokonca riadenie ľudských zdrojov a pedagogických procesov na škole.
Autor:
Jozef Miškolci
Oponent: Inštitút vzdelávacej politiky
