V apríli prekračujú brány základných škôl desaťtisíce budúcich prvákov a prváčok. V roku 2018 prišlo na zápis do 1. ročníka 62 571 detí, ktoré k 1. septembru dosiahli 6 rokov.1 Hoci zápis prebieha v tom istom mesiaci, jeho priebeh môže byť na každej škole iný. Podľa platnej legislatívy je jeho organizácia v kompetencii riaditeľa. Úlohou školy je overiť školskú spôsobilosť detí. Formy a obsah určuje riaditeľ „po prerokovaní v metodickom združení prvého stupňa a na základe odporúčaní zariadenia výchovného poradenstva a prevencie“.2 Analýza rozhovorov s riaditeľkami a učiteľkami materských škôl, zástupcami vedenia základných škôl, ako i pracovníkmi samosprávy ukázala, že slovenské deti, čo sa týka zápisov do 1. ročníka, majú rozmanitú skúsenosť.
Analýza kvalitatívnych dát ukázala, že zápisy do 1. ročníka majú rôznu formu. V niektorých školách ide o slávnostný moment sprevádzaný prezentáciou školy a programom. Rozhodnutie vytvoriť takúto atmosféru je však vecou riaditeľa či riaditeľky: A teda v kompetencii jednotlivých škôl je to, či urobia slávnostný zápis alebo nie... Teraz sme nemali. Tento rok sme rozhodli, že neurobíme. Vlani sme robili. Z niektorých výpovedí sa dalo tušiť, že zápis je skôr formálnym aktom, ktorého súčasťou je aj testovanie školskej spôsobilosti. Prvý kontakt so školou teda nemá slávnostnú povahu: V ten určený deň zápisu do školy máme vlastne vyčlenené dve triedy na zápis, kde v jednej triede rodičia si spravia všetky tie papiere, ktoré treba, či dotazník, či žiadosť o prijatie do školy a všetky tie informované súhlasy a tak ďalej. No a v druhej triede máme pani učiteľky, ktoré sú prvostupniarky, zvyčajne už aj máme natypované, že pôjdu do tej prvej triedy, tak tie si detičky otestujú v jednotlivých oblastiach. Forma zápisu môže zohrávať rolu aj pri výbere školy. Učiteľka materskej školy opísala situáciu v dvoch školách v tom istom meste takto: [...] určite to tam nie je formou nejakých testov. Teda také prísnejšie, ale také hravejšie, nejakou rozprávkou... Je v tom rozdiel. Niektorí [rodičia] si možno aj práve preto dajú skôr do tej. Aby deti nemuseli prejsť tými testami. Kým táto výpoveď upozornila na odlišnú formu testovania školskej spôsobilosti, iné odkryli skutočnosť, že sú i školy, kde sa jej overovanie nerealizuje: [...] teraz už ani dieťa nemusí zobrať rodič so sebou. Takže ide, keď má čas v priebehu toho jedného týždňa a zapíše dieťa. Riaditeľka Odboru školstva, sociálnych vecí, športu a kultúry v tomto meste nám objasnila, že prípadné problémy zachytávajú učiteľky v materskej škole, ktoré, ak majú nejaké podozrenie, že dieťa nebude zrelé, už vtedy vedia prostredníctvom zákonných zástupcov nadviazať kontakt s centrom pedagogicko-psychologického. Deti, ktoré do materskej školy nechodili, čelia riziku, že sa prípadné problémy v oblasti školskej spôsobilosti nezachytia včas. Ďalší rozhovor s učiteľkou MŠ v inom meste ukázal, že aj dve deti na tom istom zápise môžu mať odlišnú skúsenosť: Tu si spravia aj ústny pohovor s nimi [pracovníčky CPPPaP] a tam potom už len tie testy. A kto v škôlke neabsolvoval ten ústny pohovor, tak ten musí ešte aj v škole absolvovať. Ale tí ostatní nemusia. Čiže oni to majú zľahčené.
Testy školskej pripravenosti, ktoré sa používajú na zápisoch do 1. ročníka nie sú jednotné. Hoci rozhodujú aj o tom, či dieťa z neho odíde s odporučením na odklad povinnej školskej dochádzky alebo zaradenie do nultého ročníka, môžu mať rôznu kvalitu. Niektoré školy úlohu tvorby diagnostického nástroja zverili lokálnemu poradenskému zariadeniu: Máme certifikované testy, lebo spolupracujeme s CPP a máme tie certifikované testy na školskú zrelosť. No a čo sa týka realizácie zápisu, v podstate už dlhoročnou tradíciou je, že v rámci zápisu k nám do školy prídu pracovníci z centra pedagogicko-psychologickej prevencie a robia skúšku pripravenosti na prvý ročník. Na iných školách sa tejto úlohy zhostia samotné učiteľky, ktoré majú oporu v skúsenosti kmeňového odborného zamestnanca: Pripravili sme si to sami, ale, samozrejme, po štúdiu nejakej tej literatúry a po konzultácii vlastne so špeciálnym pedagógom a aj psychológom školským, ktorého tiež máme k dispozícii na našej škole. Tam, kde školy s takouto pomocou nemôžu počítať, spoliehajú na názor učiteliek a hľadajú inšpirácie v dostupných zdrojoch: Takto viem, že psychologické poradne majú tie svoje a vlastne sú približne, teraz toho je veľa po internetoch, že my si vyberáme...
Podľa školského zákona je riaditeľ spádovej školy povinný prednostne prijať žiakov, ktorí majú miesto trvalého pobytu v školskom obvode školy, a to až do výšky maximálneho počtu žiakov v triede.3 Ak je počet žiakov vyšší, ako sú kapacitné možnosti spádovej školy, postupuje zriaďovateľ podľa osobitých usmernení tak, aby mal každý prvák garantované miesto v základnej škole.4 Zápis do 1. ročníka je aktom vstupu dieťaťa do systému povinného vzdelávania. Z hľadiska princípu rovnosti šancí by každá škola mala poskytovať kvalitné vzdelávanie a žiadne dieťa by nemalo bojovať o svoje miesto v nej. Situácia je však taká, že rodičia, ktorí majú na spádovú školu zlé referencie alebo im z rôznych dôvodov nevyhovuje, idú na zápis inde. V systéme sa tak začína formovať skupina tzv. výberových škôl, ktoré si začínajú vyberať len tých najlepších. Riaditeľka takejto súkromnej základnej školy nás v rozhovore ubezpečila, že nie sú školou pre nadané deti, a preto deti na zápise nevypĺňajú žiadne špeciálne testy. Vlastne tam sa hlavne skúma školská zrelosť, a keďže máme kapacitné možnosti, aké máme, otvárame vždy len jednu triedu v ročníku, maximálne 18 detí, tak vlastne tie úlohy, ktoré deti plnia, pani učiteľky obodujú a na základe toho sa zostaví rebríček. A tak vyberáme. Túto prax nám potvrdili aj učiteľky materskej školy v inom regióne Slovenska. Situáciu, tentoraz v štátnej základnej škole, okomentovali slovami: Tam je veľa tých detí. Takže zase začali robiť výber kvôli tomu. Aby selektovali... Ich testujú, aby vybrali najlepších. Analýza webových stránok základných škôl ukázala, že výber žiakov podľa výsledkov testovania priznávajú len niektoré školy. Na jednej z nich sa uvádza, že jedným z kritérií prijatia je aj zvládnutie testu aspoň na 75 %. Získať presný obraz o tom, či a ako sa zostavujú rebríčky prijatých na jednotlivých školách, nie je jednoduché. Väčšina škôl deklaruje dodržiavanie zákona alebo podrobnejšie informácie o priebehu zápisov, či kritériách prijímania detí nezverejňuje. Faktom však je, že každý rok získava istá skupina detí rozhodnutie o neprijatí a pocit, že v súťaži neobstála. A to už na vstupe do povinného vzdelávania.
Autor:
Katarína Vančíková
