Ak sa u žiaka prvého ročníka základnej školy, ktorý nemal odložený začiatok povinnej školskej dochádzky a neabsolvoval nultý ročník základnej školy, zistí v prvom polroku prvého ročníka, že nedosiahol školskú spôsobilosť, môže riaditeľ školy rozhodnúť o dodatočnom odložení plnenia povinnej školskej dochádzky alebo o jeho zaradení do nultého ročníka.1 Náš systém teda pripúšťa aj to, že dieťa vstúpi do školy s novou aktovkou, no po niekoľkých mesiacoch neúspechov dostáva signál, že rolu školáka nezvládlo. O tom, že v prípadne niektorých detí môže byť toto rozhodnutie naozaj bolestné, svedčia aj výpovede respondentiek v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum. Učiteľka materskej školy komentovala prípad dievčatka, ktoré sa po pár týždňoch vrátilo späť do jej triedy, takto: Takže ona sa tu cítila veľmi zle. To bolo pre to dieťa úplne... Ona to nezvládla psychicky. Ten návrat. Z výpovede jej kolegyne môžeme usudzovať, že dodatočný odklad nemusí jednoznačne znamenať ani návrat do systému predškolského vzdelávania: Áno, takže to je také, že: No, skúsila si tú školu. A iste jej to aj vysvetlili, lebo mala takú rodičovskú výchovu... ale proste nechcela chodiť. S plačom chodila. Potom ani nechodila, takže riešili babku alebo neviem aké alternatívne riešenia. Netušíme.
Evidencia detí s dodatočným odkladom povinnej školskej dochádzky neexistuje. Pravdepodobne nejde o veľký počet detí. No na každom dieťati záleží a záleží aj na tom, prečo sa to deje. Jednotlivé prípady môžu byť dôsledkom zlého posúdenia školskej spôsobilosti, ale aj zlého rozhodnutia rodičov, ktorí na zaškolení trvajú. Túto skúsenosť komunikovala zástupkyňa riaditeľa základnej školy: Tento rok sa nám stalo, aj minulý rok sa nám stalo, že bol dodatočný odklad. Ale, bohužiaľ, sú to väčšinou takí rodičia, čo sa s nimi ťažko pracuje a čo si myslia, že to dieťa je pripravené a škola to má všetko zariadiť.“ Upriamila pozornosť aj na fakt, že túto zložitú situáciu môže zapríčiniť aj ich nedôslednosť: V podstate tam bol taký všeobecný súhlas aj školy, aj matky, aj teda škôlky, že skrátka ešte to dieťatko nie je dostatočne pripravené. Lebo tam aj odporúčanie predtým zo zápisu bolo také, že teda nech má to dieťatko radšej odklad. No ale maminka o ten odklad nepožiadala.
Podľa školského zákona a príslušných metodických usmernení žiak, ktorý bol na konci druhého polroka hodnotený stupňom prospechu nedostatočný alebo dosiahol neuspokojivé výsledky z viac ako dvoch povinných vyučovacích predmetov, opakuje ročník.2 Zaujímavým zistením je, že riziku opakovania ročníka čelia skôr deti na 1. stupni základnej školy ako ich starší spolužiaci a spolužiačky. V roku 2018 opakovalo ročník 2,1 % z celkovej populácie žiakov na 2. stupni a 3 % detí z 1. – 4. ročníka v samosprávou zriadených základných školách. Najviac prípadov opakovania ročníka na 1. stupni ZŠ je v Košickom kraji. Zo 6 195 detí, ktoré opakovali ročník, bolo viac než 40 % (2 564) práve z tejto časti Slovenska. Výrazný podiel na celkovom počte detí s takouto skúsenosťou majú aj žiaci a žiačky z Prešovského kraja (27 %).
Graf G_4.2.4.1: Podiel žiakov, ktorí opakovali ročník v jednotlivých ročníkoch samosprávou zriadených ZŠ v školskom roku 2018/19
3
Ako ukazuje graf G_4.2.4.1, najčastejšie opakujú ročník žiaci 1. ročníka. V roku 2018 bola v skupine žiakov a žiačok, ktorí opakujú ročník, viac než polovica prvákov. Aj v tomto prípade platí, že najčastejšie zažívajú túto skúsenosť deti na východnom Slovensku. Podľa štatistických dát sedelo v roku 2018 v laviciach prvých ročníkov samosprávou zriadených základných škôl v Košickom kraji až 13,5 % žiakov, ktorí opakovali ročník (v roku 2017 až 16 %). V Prešovskom tvorili viac než 10 % všetkých prvákov. Na porovnanie, v Bratislavskom či Žilinskom kraji išlo len o jednopercentný podiel (graf G_4.2.4.2).
Graf G_4.2.4.2: Podiel žiakov, ktorí opakujú ročník z počtu žiakov v 1. ročníku v jednotlivých krajoch
4
Opakovanie ročníka vidí ako riešenie väčšina učiteľov a učiteliek ZŠ. V dotazníkovom prieskume To dá rozum sa 72,3 % opýtaných učiteľov, ktorí učia len na 1. stupni ZŠ, v určitej miere stotožnilo s tým, že opakovanie ročníkov je vhodný nástroj, ktorý pomáha žiakom dostať sa na úroveň svojich rovesníkov (pozri graf G_4.2.4.3). Názory sa nelíšili ani naprieč jednotlivými regiónmi Slovenska. Ukázalo sa však, že za tento nástroj sa prihovárajú o niečo menej učitelia z 2. stupňa ZŠ. I keď aj v ich prípade bola väčšia časť opýtaných za opakovanie ročníka (65 % súhlasných odpovedí), boli zaznamenané štatisticky významné rozdiely vo voľbe odpovede „úplne súhlasím“, ktorú volilo viac prvostupniarov, a v odpovedi „skôr nesúhlasím“, ku ktorej sa, naopak, priklonilo viac učiteľov z 2. stupňa ZŠ.
Graf G_4.2.4.3: Názory učiteľov 1. stupňa ZŠ na opakovanie ročníka ako nástroji pomoci
Dáta z terénu v rámci kvalitatívnej časti zberu dát odkryli aj argumenty, ktorými respondenti obhajovali opakovanie ročníka na 1. stupni ZŠ. Riaditeľka základnej školy v Trenčianskom kraji sa domnieva, že ak žiak neopakuje ročník hneď na začiatku, problémy pretrvávajú a takíto žiaci zbytočne idú hore . Tí, čo opakovanie ročníka obhajujú, zdôrazňujú, že pomoc musí prísť hneď na začiatku, kým je ešte náprava možná: Čiže keď opakuje na tom prvom stupni, skôr sa zbadá aj rodič, aj žiak, aj je nápomocná poradňa. Naopak, tí, ktorí sa za toto riešenie neprihovárajú, upozorňujú na pocity zlyhania, ktoré deti prežívajú: Určite je to trauma pre dieťa ostať zase, že som také neúspešné. Odpovede respondentov sa líšili aj v otázke opakovania prvého ročníka. Niektorí vyjadrili hlboké presvedčenie o jeho význame: Jednoznačne, je to veľmi účinné, pretože aj teraz, napríklad jedna prváčka opakuje prvý ročník – veľmi jej to pomohlo. To dieťa, jednoducho, keď si zopakuje ročník, tak utvrdí si poznatky, lepšie pristupuje... V iných výpovediach bolo prítomné odmietnutie takéhoto riešenia: Prepadnúť? Ani neviem, čo by som vám na to povedala, lebo závisí aj od ročníka v ktorom. Určite nie v prvom. Ako alternatívu uvádzali možnosť overiť, či dieťa nemá špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby a prípadnú individuálnu integráciu: Nie, nedávame opakovať prvý ročník. Fakt by to musel byť len taký prípad, ktorý je, by som povedal, extrémny. Ani to nechcú veľmi poradne, respektíve neodporúčajú opakovať v prvom ročníku a skôr idú do toho systému začlenenia. Azda najviac zarážajúcou bola výpoveď, podľa ktorej je v niektorých školách opakovanie ročníka nástrojom optimalizácie počtu žiakov v triedach: Ako nikdy sme si tak umelo nezvyšovali počty žiakov, že dáme prepadnúť, máme viac. Určite nie. Vždycky sme išli takou cestou, ako dieťaťu pomôcť.
Napriek tomu, že sa pri zápisoch do 1. ročníka monitoruje školská spôsobilosť, existuje skupina detí, ktorá nastúpi do školy a už v prvom školskom roku opúšťa svojho nového učiteľa a spolužiakov. Ich cesta smeruje do špeciálnej základnej školy. V školskom roku 2018/19 bolo preradených do špeciálnej základnej školy 688 žiakov z prvého stupňa. Vo vzťahu k referenčnej populácii detí síce nejde o veľkú skupinu, problém však je, že viac než 66 % všetkých preradených žiakov pochádza z regiónu východného Slovenska (pozri G_4.2.4.4). V okrese Košice a okolie, kde bolo najviac takýchto detí (v počte 104), sa táto situácia týkala takmer 2 % prvostupniarov.
Graf G_4.2.4.4: Počet žiakov preradených do špeciálnej základnej školy počas prvých štyroch rokov školskej dochádzky zo samosprávou zriadených, súkromných a cirkevných ZŠ (2018/19)
5
O skutočnosti, že k prestupu na špeciálnu školu dochádza najmä v prvých rokoch školskej dochádzky, hovoria aj výsledky dotazníkového prieskumu To dá rozum. Riaditelia a riaditeľky špeciálnych základných škôl potvrdili, že prijímajú žiakov z 1. stupňa častejšie ako z 2. stupňa (pozri graf G_4.2.4.5). Odpoveď veľmi často alebo často v prípade prestupu žiakov z prvého stupňa zvolilo 63 % riaditeliek. V otázke prijímania žiakov z 2. stupňa len 45 %. Naopak, 41 % volilo možnosť zriedka alebo nikdy. V prípade otázky prestupu žiakov z 1. stupňa sa k takejto voľbe priklonilo 25 % opýtaných.
Graf G_4.2.4.5: Skúsenosť riaditeľov a riaditeľov špeciálnych základných škôl s prestupom detí z 1. a 2. stupňa základných škôl
Tieto dáta nedávajú odpoveď na otázku, či sú prestupy do špeciálnej školy opodstatnené alebo nie. Poukazujú však na problém nezvládnutej diagnostiky ešte pred vstupom do povinného vzdelávania. Otázku, prečo nebol problém odhalený skôr, si položila aj špeciálna pedagogička jednej základnej školy, ktorá sa zapojila do kvalitatívneho zberu dát To dá rozum: [...] to dieťa, neviem, prečo sa sem vlastne dostalo. Že ako sa sem mohlo dostať, keď malo školskú zrelosť urobenú? Vidíte? Školská zrelosť podľa mňa tam vyšla, že je slabučký, neodporúčali možno, neviem...
Preraďovanie detí do špeciálneho prúdu škôl je bolestnou skúsenosťou, ktorá často prichádza v období adaptácie na nové podmienky školského vzdelávania. Navyše sa deti v tomto náročnom období môžu stať predmetom konfliktu medzi školou a rodičmi, ktorí bojujú za integráciu. Odmietanie návrhu na preradenie do špeciálnej školy zo strany niektorých rodičov komunikovali aj respondenti: Máme tu návrhy od CPPPaP. Napríklad hneď v dvoch prípadoch, ale rodičia za nič na svete nesúhlasia s presunom.
Autor:
Katarína Vančíková
