Študenti a študentky vysokých škôl na všetkých troch stupňoch VŠ štúdia majú relatívne silné formálne zastúpenie v spravovaní vysokých škôl a fakúlt. Toto je dané ich podielom na počte členov akademických senátov vysokých škôl a fakúlt definovanom v zákone o vysokých školách.1 Podľa tohto zákona študenti musia tvoriť minimálne jednu tretinu všetkých členov akademických senátov, čiže 33,3 %. Toto platí tak pre verejné, ako aj štátne2 a súkromné vysoké školy. Horná hranica podielu študentov v akademickom senáte nie je zákonom určená.
Údaje z webových stránok vysokých škôl a fakúlt ukazujú vo všeobecnosti silné zastúpenie študentov v akademických senátoch. Tabuľka T_5.2.1 sumarizuje podiel študentov v akademických senátoch VŠ a fakúlt.
T_5.2.1.1 Podiel študentov v akademických senátoch VŠ a fakúlt zo všetkých členov senátov
3
Tabuľka T_5.2.1 ukazuje, že podiel študentov vo všeobecnosti presahuje podiel požadovaný zákonom o VŠ. 40 a viac percent študentov malo päť senátov na súkromných VŠ (pričom dva až viac ako 50 %), päť senátov na verejných VŠ (jeden viac ako 50 %) a jeden na štátnej škole. Ako ďalej ukazuje tabuľka, našli sa aj senáty, kde študenti tvorili menej ako tretinu členov. V priemere majú študenti najpočetnejšie zastúpenie na súkromných a potom na štátnych VŠ. Najvyšší podiel študentov v senátoch na súkromných VŠ môže byť daný aj tým, že ide o školy s relatívne malým počtom zamestnancov a aby dodržali zákonom požadovaný minimálny počet členov senátu bez prekrývania sa s exekutívnymi pozíciami, majú v senáte viac študentov.
Prostredníctvom členstva v akademickom senáte môžu študenti svojím hlasovaním ovplyvňovať dôležité aspekty života verejných vysokých škôl, ako je voľba rektora na univerzitnej a dekana na fakultnej úrovni, schvaľovanie rozpočtu, nakladanie s majetkom, zásady výberového konania zamestnancov vrátane profesorov a docentov, organizačný poriadok, študijný poriadok či podmienky prijatia na štúdium.4 Študenti sú tu vnímaní ako rozhodujúca sila, ktorú si treba získať na svoju stranu pri schvaľovaní dôležitých materiálov alebo voľbe kandidátov na rektora, dekana či prorektorov a prodekanov.
Postavenie študentov a študentiek je v rámci senátov silné nielen kvôli počtu študentov, ale aj vďaka tomu, že študenti majú tendenciu hlasovať spoločne, zatiaľ čo iní senátori hája záujmy rôznych pracovísk. Jeden zo študentských senátorov toto vhodne ilustruje: Aj keď možno medzi nami nedôjde k úplnej zhode, tak sa snažíme si nejako to rozdiskutovať, a najmä dôjsť k niečomu, aby sme vystupovali aspoň ako študenti za jedno, lebo ak by sme sa ešte aj my rozhádali, tak by sa to zbytočne iba nejakým spôsobom naštrbilo. Tým, že ako študenti vieme to hlasovanie nejakým spôsobom nie ovplyvniť, ale výrazne ako dopomôcť k tomu výsledku, ktorý chceme. Predsa je nás v podstate o polovicu menej, ale aj napriek tomu to je dosť veľká časť tých hlasov, najmä ak tam si vlastne každý ústav háji svoje záujmy, tak tam vie potom dôjsť k… no [ovplyvniť] celkové to rozhodnutie.
Aj pohľad viacerých predsedov akademických senátov na postavenie študentov potvrdzuje, že ide o silu významne ovplyvňujúcu rozhodnutia senátov, ktorú sa snažia usmerniť. Predseda univerzitného senátu silu študentov v súvislosti s voľbou rektora komentoval nasledovne: Senátori príslušní volia rektora v akademickom senáte, ktorý sa skladá dve tretiny zamestnanci a tretina študenti […] vždy sa bojuje viac-menej o tú skupinu študentov, lebo tá je najľahšie ovplyvniteľná, hej? […] Čiže častokrát v týchto veciach rozhodujú študenti v konečnom dôsledku. To je skupina, na ktorú sa dá nejakým intenzívnym spôsobom pôsobiť. Lebo myslím si, že tí senátori vedia a vidia, poznajú veľmi dobre tých kandidátov. V tomto citáte predseda senátu zároveň naznačuje, že členov zamestnaneckej časti senátu je podľa neho ťažšie ovplyvniť pri voľbách, lebo poznajú kandidátov, zatiaľ čo študenti sú ľahšie ovplyvniteľní.
Na štátnych a súkromných VŠ majú senáty, a s nimi aj ich študentskí členovia, slabšiu formálnu pozíciu v riadení VŠ, ale na školách, kde boli realizované rozhovory študentskí zástupcovia, ako aj zástupcovia zamestnancov školy, opisovali vzájomnú spoluprácu ako konštruktívnu. Jeden zo študentských senátorov to opísal nasledovne, pričom za dôležitú považoval iniciatívu študentov, ktorú vedenie školy reflektuje: Musím povedať, že ako vedenie nám veľmi ide v ústrety. Čo sa týka takto, vychádzame veľmi dobre spolu, že dobré vzťahy [...] Snažia sa proste akceptovať všetky veci, ktoré máme a keď nie, tak snažíme sa dôjsť k nejakému kompromisu.
Študentský senátor na súkromnej škole tiež vnímal vzťahy s vedením školy prostredníctvom senátu alebo priamo na vedenie fakulty veľmi pozitívne: Akademický senát je o tom, že môže napríklad namietať, že neviem, že v triedach chýbajú vešiaky a oni proste, začne se to projednávať a zariadi sa to väčšinou. Takže mal som už zopár takýchto, že výziev a myslím si, že úspěšne […] priamo že debaty s dekanom, kam všetci môžu prísť a povedať svoje názory a tak. To je tiež super. Podobne otvorene komunikáciu so študentmi hodnotil člen vedenia inej súkromnej VŠ: Každý, či je v senáte, alebo nie, má možnosť. Ja mám dvere otvorené. Má možnosť prísť a povedať. Ak je návrh dobrý, my zvážime každý dobrý návrh. A mali sme tu projekty, študentský parlament a hentaký, športové, ako podporujeme hokej. Basketbal, neviem čo. Ako študenti majú všelijaké aktivity a historicky ich bolo veľa. Tento citát zároveň ukazuje, že na tejto škole jej vedenie komunikujú so všetkými študentmi bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú v senáte. Podobné zistenia boli aj na druhej analyzovanej VŠ. Naopak, na verejných VŠ veľmi nezaznievalo, že by vedenie školy alebo fakulty komunikovalo so študentmi mimo akademického senátu.
Na verejných VŠ majú prostredníctvom senátov študenti a študentky pomerne silný hlas v oblastiach zahŕňajúcich rozpočet, majetok, kritériá pre výber zamestnancov, voľby vedenia školy a fakulty, organizačná štruktúra, ako aj vo všeobecných otázkach štúdia. Relatívne silné právomoci študentských senátorov sa však spájajú s viacerými problémami. Prvým je, že najmä v ekonomickej a organizačnej oblasti študenti rozhodujú o otázkach, o ktorých majú pomerne málo vedomostí a/alebo ich ani bežných študentov nezaujímajú. Druhým, že rozhodujú o otázkach s dosahom do obdobia po skončení ich štúdia. Inými slovami, rozhodujú o niečom, čo sa bude viac týkať budúcich študentov. Tretím je, že si systematicky nezbierajú informácie od svojich kolegov o tom, čo potrebujú, a tak rozhodujú na základe svojich názorov, respektíve názorov ich blízkeho okolia. Posledným problémom je, že študenti na verejných VŠ síce majú pomerne významné slovo pri zásadných témach ovplyvňujúcich chod celej fakulty alebo vysokej školy, no menej alebo vôbec neovplyvňujú riešenie problémov priamo na úrovni katedier či ústavov, kde študujú.
Prvý z opisovaných problémov, že študenti sa v senátoch vyjadrujú k viacerým otázkam, ktorým nerozumejú alebo ich nezaujímajú, bol uvádzaný rektormi, dekanmi a predsedami senátov, ktorí sa zúčastnili na individuálnych rozhovoroch To dá rozum. Prínos študentských senátorov vnímali v otázkach štúdia, štipendií či uplatnenia v praxi. Rektor jednej z verejných VŠ zhrnul tento pohľad nasledovne: Keď sa prejednáva ekonomika, výnosy, náklady vysokej školy, tí študenti tam sedia a pre nich to je totálna džungľa, hej, ako čo z tých informácií. Ale už keď sa prejednáva a výrazne sa fokusuje otázka kvality vzdelávania a obsahu študijných programov, uplatnenie v praxi, tak tam má byť sila študentov. Podobne to videl aj predseda senátu na verejnej VŠ, kde pôsobí: Vzhľadom na tie aktivity alebo tie materiály, ktoré sa preberajú, tak ich v podstate prioritne zaujíma hlavne štatút prípadne študijný poriadok. Prípadne štipendijný poriadok alebo proste niečo, čo sa týka študentov, ale už ich oveľa menej zaujíma, povedzme, rozpočet a takéto záležitosti, voľba rektora je skoro pre nich nezaujímavá. Ďalšia oblasť, kde sú študenti aktívni a ich aktivita je zamestnancami v senáte vnímaná ako potrebná, je otázka dostupnosti a kvality stravovania a bývania na internátoch. Naopak, otázka rozpočtu ako niečo, čomu študenti nerozumejú a rozhodujú o tom, bola spomínaná počas rozhovorov najčastejšie. Dekan jednej z fakúlt poukázal nielen na to, že študenti nerozumejú zostavovaniu rozpočtu, ale že nepoznajú ani systém získavania zdrojov: Napríklad, aby študenti rozhodovali o rozpočte fakulty. Oni ani netušia, o čom to je. Nevedia, ako ťažko sa každé jedno euro zháňa.
S názorom, že rozpočet je pomerne zložitá odborná otázka, sa stotožňovali aj niektorí zo študentských senátorov, s ktorými boli realizované rozhovory. Jeden z nich uviedol: Ono to nie je tak, že by sme to nechceli zmeniť, ale aj všetky tie prostriedky, ktoré sú už niekde rozpísané a alokované, tak sú tam alokované z nejakých dôvodov, lebo ich tam potrebujú a ťažko potom hľadať nejaké rozumnejšie prerozdelenie, už minimálne nám študentom, lebo celé si to naštudovať, prezistiť aké výdaje možno ktorá kategória môže mať. Ono už samotní zamestnanci sú od toho platení fulltime, aby sa o to starali, a nieto ešte popri škole, aby sme si to naštudovali, lebo dá sa povedať len tak z brucha, že tu nám toľko peňazí netreba alebo tak. To by bolo minimálne z našej strany hlúpe to takto robiť. V tomto citáte je obsiahnuté aj to, že naštudovanie rozpočtu je popri štúdiu časovo náročné. Aspekt nedostatku času uviedol tento respondent aj s akreditáciou, do ktorej sa mohli zapojiť ako senátori, ale bolo by to pre nich príliš časovo náročné.
Viacerí vedúci pracovníci VŠ alebo fakúlt negatívne hodnotili vplyv študentov na voľby vedenia školy alebo fakulty, pretože študenti z ich pohľadu nedokážu vyhodnotiť odborné kvality kandidátov. Tento pohľad ilustruje nasledovný výrok jednej dekanky: Študenti, oni o všetkom hlasujú za, hej, aj na tej rektorátnej úrovni a v zásade oni dosť vedia zvrátiť tie hlasovania, pritom oni nevidia do vecí. Takisto ako aj keď sa volí dekan, že stačí, že kandidujú dvaja dekani, voľby rozhodujú študenti. A študent, keď je v niečom milý, tak si môže myslieť, že je super, hej, a keď je niekto menej milý, až taký super nemusí byť, ale z pohľadu manažérstva môže byť to naopak. Nasledovný citát dekana na inej verejnej VŠ tiež poukazuje na to, že študentov vníma ako nekompetentných v rámci volieb vedenia školy a zároveň mocných, keďže sa pri hlasovaní dokážu spojiť a ovplyvniť tak výsledok volieb: No a tí dvaja kandidáti zhodou okolností moji prodekani obidvaja, ten jeden prodekan bol zvolený a ten druhý prodekan, toho študenti jednomyseľne nepodporili. Hoci tá akademická obec zamestnanci, tam obidvaja mali rovnaký počet hlasov. To znamená, že študenti vlastne rozhodli. Ja netvrdím, že to je ako chyba, že to tak nemá byť, ale ten hlas študentov niekedy hovorí, že je dosť nekvalifikovaný.
V rámci rozhovorov s predstaviteľmi vedení verejných VŠ a fakúlt ojedinele zazneli aj pozitívne hodnotenia vplyvu študentov v senáte na ekonomické a personálne otázky. Pozitívnu skúsenosť so študentmi opísal rektor jednej verejnej VŠ, ktorému sa vďaka študentom podarilo presadiť financovanie opráv budov školy. Otázkou je, či tiež nešlo o výsledok ovplyvnenia študentov v senáte, ale v prospech návrhu vedenia školy, a tak bolo hlasovanie študentov vnímané pozitívne: V tých výškových budovách sme mali ten problém, že dekan by si to aj vymaľoval, ale tie stupačky znova zatečú, takže pokiaľ sa stupačky neopravia, tak to nemá zmysel, ale oni nemali peniaze na opravu stupačiek, tak sme vyčlenili milión eur z rozpočtu. To tiež bola škriepka v senáte, ale podarilo sa to presadiť vďaka študentom. Oni sa do toho zapreli a odvtedy každý rok vyčleňujeme vo výške odpisov na budovy čiastku na opravu budov. Takže vlastne máme mechanizmus, ktorým vlastne poskytujeme na zásadnejšie opravy. V prípade tohto rektora treba vyzdvihnúť, že musel presvedčiť časť senátu na schválenie rozhodnutia nevyhnutného pre praktické fungovanie školy, čo otvára otázku zmysluplnosti zásahov senátu do takýchto prevádzkových otázok. Jedna z dekaniek, ktoré sa zúčastnili individuálnych rozhovorov, vnímala ako dôležitú úlohu študentov pri voľbách dekanov, keďže títo ovplyvňujú následne študijné záležitosti: Niekto nie je rád, že študenti sú zapojení do voľby dekana prostredníctvom senátu. Ale ja som rada, že študenti sú tam zapojení, lebo veľa tých rozhodnutí, ktoré dekan robí, sa týkajú proste študentov.
Na rozdiel od tejto dekanky iní respondenti poukazovali na problém, že voľbou či schvaľovaním vedúcich pracovníkov, ako aj inými rozhodnutiami, ktoré ovplyvňujú chod školy do budúcnosti, sa študenti zúčastňujú na rozhodovaní o škole, pričom pri implementácii týchto rozhodnutí nebudú na škole už pôsobiť. Robia teda rozhodnutia pre budúce generácie študentov. Predseda fakultného senátu o tom hovoril takto: Ale či jedna tretina to je tak významné hlasovacie právo má, že ovplyvňuje niekedy rozhodnutia, ktoré sa týkajú na roky dopredu tej fakulty. A často tie rozhodnutia robia v čase, kedy majú mesiac do skončenia školy a už nikdy viac s tou školou neprídu do styku.“ Nasledujúci respondent pomenúva problém rozhodovania o budúcnosti školy študentmi v súvislosti s voľbou dekana: „Teraz pri voľbe dekana som si to uvedomila, že vlastne závisel od študentov a z nich polovica skončí podstatne skôr, ako on skončí dekanovanie.
Ďalším problémom je, že odborné vedomosti o rozpočte alebo o výberových kritériách zamestnancov by u študentov mali byť nahradené pohľadom študentskej časti akademickej obce. Jeden z predsedov fakultného senátu to opísal nasledovne: Čo sa týka študentov, tak študent v podstate by mal pri tom hlasovaní a diskusiách reflektovať to, čo sám pozná, respektíve pozná zo skúseností ostatných študentov. Problém je, že takýmto spôsobom študent reprezentuje len pohľady študentov, s ktorými príde do kontaktu, čo vôbec nemusí reflektovať potreby celej študentskej obce. Študentskí, rovnako ako zamestnaneckí senátori si však systematicky nezbierajú informácie o potrebách akademickej obce, ktorú zastupujú.
Paradoxne v porovnaní s tým, aký silný hlas majú študenti verejných VŠ v rámci akademických senátov na úrovni školy a fakulty, nemajú žiadny systematický spôsob, ako by mohli ovplyvňovať štúdium priamo na katedrách či ústavoch realizujúcich ich študijné programy. Tento paradox nevnímali ako problematický senátori z radov zamestnancov ani študentov. Ako problém sa to dá viac identifikovať z výpovedí bežných študentov, ktorých zaujímalo hlavne riešenie ich špecifických problémov týkajúcich sa konkrétnych predmetov, učiteľov či spôsobu výučby. Zároveň názor študentov na problémy na úrovni organizačnej jednotky, kde priamo študujú, je kľúčový a mohol by byť cielene získavaný a reflektovaný v organizácii štúdia. Práve systematická spätná väzba od študentov totiž môže významne pomôcť k skvalitneniu štúdia vďaka možnosti porozumieť tomu, čo funguje dobre a čo zle a prečo. Dotazníky, ktoré študenti v súčasnosti vypĺňajú, pokiaľ ide o hodnotenie kvality výučby a učiteľov, túto úlohu väčšinou nespĺňajú.5
Počas rozhovorov respondenti a respondentky, tak z radov študentov, ako i VŠ učiteľov, uvádzali, že účasť študentov na voľbách do senátov je veľmi nízka. Študentských zástupca v tejto súvislosti uviedol: [Účasť na voľbách do senátov] Je veľmi zlá. [...] Keď spočítame akademickú obec ako takú, tak je to pod desať percent. Podobne situáciu s voľbami študentov do senátov komentoval u neho na škole aj zástupca zamestnaneckej časti senátu: Za prvé, vôbec voľby zorganizovať. Študenti vôbec nemajú žiadny markantný záujem na tom, aby boli v nejakom senáte. Proste principiálne. [...] Účasť vo voľbách je u študentov tak 5 %. Pre rektora jednej verejnej VŠ nízka účasť študentských voličov na voľbe ich zástupcov spochybňuje mandát senátorov zvolených malým počtom hlasov: Keď je niekto zvolený do akademického senátu šiestimi hlasmi, kde je 7 000 študentov, to ako? Hej? To aký mandát má ten študent? Podobne vnímali legitimitu mandátu študentských senátorov u nich na škole ako otáznu aj viacerí predsedovia senátov, s ktorými boli realizované rozhovory.
V rámci rozhovorov boli identifikované školy, kde bola vyššia úroveň účasti na voľbách spomedzi študentov, ale vyžadovalo to sústredené úsilie študentských senátorov. Jeden z nich to opisuje nasledovne: Tak stále sa to snažíme nejakým spôsobom propagovať tým študentom, pošleme nejaký e-mail, zavesíme to na Facebook a najmä to hlasovanie dáme priamo tuto na chodbu, ak niekedy vieme, že tu je najviac študentov, kopu z nich tu nepríde iba kvôli tomu, ale keď už idú po tej chodbe a ich oslovíme, že o čo sa jedná alebo im ukážeme nejaké volebné plány študentov, tak si to prejdú a možno prídu zahlasovať. Aj jeden predseda fakultného senátu vyzdvihol aktívnosť študentov pri voľbách: Čo sa týka volieb do tej študentskej časti, tak tam sú tí študenti naozaj aktívni, že tu oblepia fakultu kadejakými plagátmi, že človek si niekedy pripadá, ako pri voľbe guvernéra v Nevade alebo v niečom podobnom, čiže tam naozaj tá aktivita v tomto smere je vysoká. Na jednej zo súkromných VŠ predseda fakultného senátu opisoval, že účasť študentov sa snažia zvýšiť realizáciou volieb počas viacerých dní, tak aby sa na nich mohli zúčastniť aj externí študenti, ktorí do školy chodia menej často: Aby tam boli aj externí, takže tie voľby musíte robiť aj cez týždeň, aj v sobotu a musíte ich robiť po ročníkoch. Viete ako, nemôžete zvolať všetkých študentov, oni by ani neprišli, oni na týchto súkromných školách sú zvyknutí dosť tak efektívne chodiť. Že pokiaľ sa nič nedeje, tak do školy neprídu. A neviem si to predstaviť, že by sme zvolávali všetkých študentov len kvôli voľbám, či by vôbec prišli.
Zistenia z dotazníkového prieskumu To dá rozum o účasti študentov na voľbách sú optimistickejšie ako vyjadrenia väčšiny respondentov z individuálnych a skupinových rozhovorov. Graf G_5.2.1 zachytáva odpovede respondentov na všetkých troch stupňoch VŠ štúdia na otázku, či počas štúdia volili zástupcov do akademického senátu.
G_5.2.1.1 Účasť študentov na voľbách do akademického senátu podľa stupňov štúdia
Vyšší podiel respondentov dotazníkového prieskumu na voľbách, než vnímali respondenti v rozhovoroch, môže byť daný viacerými dôvodmi. Jedným je, že online dotazník sa zrejme rozhodli vyplniť študenti, ktorí sú celkovo motivovanejší ovplyvňovať dianie okolo seba, i keď, ako je uvedené nižšie, až okolo 18,2 % respondentov na prvých dvoch stupňoch a 21,2 % na treťom stupni sa vyjadrilo, že nemá záujem ovplyvňovať dianie na svojej škole. Naopak, najvyšší podiel doktorandov, ktorí povedali, že zatiaľ nemali možnosť voliť, môže byť spôsobený tým, že v otázke odpovedali len na možnosť voliť počas doktorandského štúdia a nebrali do úvahy voľby počas predošlých stupňov VŠ štúdia. Až 29,9 % respondentov spomedzi doktorandov bolo len v prvom ročníku a ďalších 26,1 % v druhom ročníku PhD. štúdia. Keďže voľby do senátu sa realizujú raz za niekoľko rokov v závislosti od vnútorných pravidiel školy, je možné, že veľká časť týchto respondentov ešte nevolila počas štúdia na treťom stupni štúdia.
Najmenšia časť respondentov, ktorí v dotazníku uviedli, že sa zúčastnili volieb, bola na súkromných VŠ. Z nich len 27,9 % respondentov na prvom a druhom stupni vybralo možnosť, že volilo v porovnaní so 40,7 % na verejných VŠ a 53,8 % na štátnych VŠ. Toto môže byť spôsobené tým, že medzi respondentmi zo súkromných VŠ bolo viac študentov externého štúdia (73,9 %) než na verejných (11,6 %) a štátnych VŠ (20,8 %), pričom respondenti spomedzi externých študentov na všetkých typoch škôl volili menej ako respondenti z radov denných študentov (15,5 % verzus 45,2 %). Externí študenti nie sú v škole „každý deň“, a tak je ťažšie zabezpečiť, aby sa voľby konali práve v čase, keď sú prítomní. Zástupca študentov v senáte situáciu na svojej škole zhrnul nasledovne: Externí tu chodia tak naširoko, že jeden týždeň tí, druhý týždeň tí, tak ani neni tu ako hlasovať, tí externisti, takže preto také malé množstvo.
Dôvodom nižšej účasti na voľbách u respondentov zo súkromných VŠ tiež môže byť, že boli z respondentov všetkých troch typov škôl najspokojnejší so svojou školou a najčastejšie odpovedali kladne na otázku, či by svoj program odporučili svojim známym (91,6 % na súkromných VŠ, 72,5 % na verejných a 72 % na štátnych VŠ).
Celkovo je účasť študentov a študentiek na voľbách podľa výsledkov dotazníkového prieskumu To dá rozum nižšia ako účasť VŠ pedagogických, vedeckých a umeleckých pracovníkov, z ktorých až 67 % pravidelne a ďalších 12,1 % nepravidelne volí svojich zástupcov do akademického senátu. Spolu teda viac ako 79 % VŠ vedeckých, umeleckých a pedagogických zamestnancov volilo do senátu, čo je o 30 percentuálnych bodov viac, ako to bolo u študentov druhého stupňa VŠ štúdia, ktorí spomedzi študentských respondentov volili najčastejšie. Hlas VŠ učiteľov a vedeckých a umeleckých pracovníkov na VŠ má teda väčšiu silu nielen čo do počtu miest v senáte, ale aj z hľadiska legitimity, keďže senátorov volí väčší počet ľudí. Študenti uvádzajú viaceré dôvody, prečo sa nezúčastňujú na spravovaní VŠ.
Študenti vysokých škôl nie sú jednoliatou skupinou a jednotlivé skupiny študentov môžu mať rôzne potreby a záujmy. Akademické senáty však svojím zložením nereflektujú rôznorodosť študentskej populácie. Jednou zo skupín, ktorá nie je v senátoch proporčne zastúpená, sú zahraniční študenti. Pri analýze zloženia senátov na webových stránkach vysokých škôl a fakúlt nebola možnosť zisťovať štátne občianstvo študentských senátorov. Pre identifikovanie možných zahraničných študentov bolo ako približné kritérium zvolené, že krstné meno aj priezvisko nevyznievalo slovensky. Medzi členmi študentských častí senátov sa objavilo len desať takýchto mien takmer z 950 študentských senátorov na všetkých VŠ a fakultách.6 To i napriek tomu, že študenti iného štátneho občianstva tvoria v akademickom roku 2018/2019 9,3 % všetkých študentov a na niektorých školách, najmä na lekárskych fakultách, je to veľká časť študentskej časti akademickej obce (napr. Lekárska fakulta UPJŠ: 41,1 %, Jesseniova lekárska fakulta UK 35,9 %, Lekárska fakulta UK: 30,1 %, Lekárska fakultu SZU: 27,8 %, VŠZaSP sv. Alžbety: 25,7 %).7
Hlavným dôvodom pre nízke zastúpenie zahraničných študentov v senátoch je podľa účastníkov rozhovorov jazyková bariéra. Materiály aj rokovania senátov prebiehajú v slovenčine. Toto však nie je prípad všetkých študentov. Medzi študentmi zo zahraničia sú aj študenti študujúci v slovenčine, kde by slovenčina nemala byť problémom. Ide o študentov, ktorí pred začiatkom štúdia prešli jazykovou prípravou a/alebo ich rodný jazyk je blízky slovenčine a slovenčinu sa pomerne rýchlo naučia – toto sa týka najmä študentov z Ukrajiny, ktorých počet každoročne narastá a v tomto akademickom roku tvoria takmer 19 % študentov s iným štátnym občianstvom.
Nízka zapojenosť zahraničných študentov do spravovania škôl môže znamenať, že ich potreby nie sú reflektované v spravovaní škôl a fakúlt a to napriek tomu, že pravdepodobne majú iné potreby a záujmy ako slovenskí študenti (napríklad neznalosť angličtiny u administratívnych pracovníkov školy či problémy s pobytom). Zároveň nezapájanie zahraničných študentov do samosprávy VŠ možno vnímať aj ako nevyužitý priestor pre integrovanie zahraničných študentov do slovenského prostredia.
Podiel externých študentov v senátoch nebolo možné identifikovať na základe webovských stránok VŠ. Dáta z dotazníkového prieskumu medzi študentmi všetkých troch stupňov však ukazujú, že medzi ich respondentmi študenti externého štúdia boli o polovicu v nižšom podiele členmi akademického senátu než respondenti spomedzi denných študentov. Externí študenti tvoria v akademickom roku 2018/2019 20 % študentskej populácie.8 Detaily odpovedí v dotazníkovom prieskume To dá rozum zachytáva tabuľka T_5.2.1.2
T_5.2.1.2 Členstvo v akademickom senáte podľa formy štúdia
Podobne ako pri zahraničných študentoch aj externí študenti sa stretávajú s inými problémami počas štúdia než denní študenti. Napríklad vzhľadom na to, že veľká časť z nich pracuje a VŠ štúdium absolvujú až vo vyššom veku9, keď už majú rodinu a záväzky, potrebujú mať inak organizované štúdium než denní študenti. Toto ilustruje aj citát od predsedníčky senátu, ktorá opisuje situáciu na svojej škole, keď denní študenti v senáte navrhli zmenu študijného poriadku nepriaznivú pre externistov: Teraz tiež mali študenti zmeny študijného poriadku a to, čo na prvý pohľad vyzeralo, že to bude priaznivé pre študentov, lebo sami študenti denní si to navrhli, zistili sme, že pre externých to bude nevyhovujúce.
Špecifickým problémom vzhľadom na členstvo v senátoch je disproporčnosť zastúpenia študentov jednotlivých stupňov. Na verejných VŠ je najväčší nepomer medzi podielom doktorandských študentov na celkovej študentskej populácii a podielom doktorandov medzi senátormi. Doktorandi majú niekoľkonásobne vyšší podiel na počte študentských senátorov, než majú na celkovej študentskej populácii. Tento nepomer, ako aj zastúpenie študentov prvého a druhého stupňa VŠ štúdia naprieč všetkými typmi VŠ zachytáva tabuľka T_5.2.1.3.
T_5.2.1.3 Podiel študentov v akademických senátoch podľa stupňa štúdia a typu školy
1011
Ako ukazuje tabuľka vyššie, ďalšou neproporčne zastúpenou skupinou sú študenti 1. stupňa štúdia. Podiel týchto študentov na verejných VŠ je výrazne nižší v porovnaní s ich podielom v študentskej populácii. Podiel tejto skupiny je nižší, i keď menej výrazne ako na verejných VŠ, aj na súkromných VŠ. Naopak, na štátnych VŠ sú najmenej zastúpení v senátoch študenti 2. stupňa štúdia (pozri tabuľku T_5.2.1.3). Študenti prvého stupňa na štátnych VŠ zase tvoria v senátoch až 78,4 %, zatiaľ čo v študentskej populácii len 54,4 %.
Menšie zastúpenie študentov 1. stupňa VŠ v akademických senátoch môže byť dané tým, že je medzi nimi mnoho nových vysokoškolákov, ktorí ešte nie sú oboznámení s možnosťou zúčastňovať sa na práci akademického senátu. Ako ukazuje graf G_5.2.1.1, respondenti na prvom stupni uvádzali najčastejšie zo všetkých skupín respondentov, že dôvodom ich neúčasti vo voľbách je, že nevedia, čo je akademický senát. Zároveň sa na voľbách zúčastňujú najmenej z respondentov zo všetkých troch stupňov VŠ štúdia.
Naopak, študenti doktorandského štúdia na verejných VŠ majú v porovnaní so svojím podielom v študentskej populácii veľké zastúpenie. Na súkromných a štátnych VŠ to tak nie je zrejme preto, že na rozdiel od verejných VŠ veľká väčšina doktorandov na týchto školách študovala v externej forme štúdia. Ako bolo uvedené vyššie, externisti sú menej často členmi akademických senátov.
Dôvodov pre výrazne vyššie zastúpenie doktorandov v senátoch verejných VŠ oproti ich podielu v celkovej študentskej populácii môže byť niekoľko. Je možné, že doktorandi kandidujú na pozície v senátoch častejšie než ich kolegovia na nižších stupňoch. Toto môžu indikovať zistenia z dotazníkového prieskumu To dá rozum. Podstatne menšia časť respondentov spomedzi doktorandov v kvantitatívnom prieskume vnímala prekážky v zapájaní sa do spravovania VŠ, než to bolo medzi respondentmi študujúcimi na 1. alebo 2. stupni VŠ štúdia.
Ďalším dôvodom vyššieho zastúpenia doktorandov je, že môžu študentov nižších stupňov osloviť a byť im známi aj vďaka tomu, že ich učia. Ako je uvedené v časti o aktivizujúcich metódach vzdelávania, doktorandi sú respondentmi 1. a 2. stupňa štúdia vnímaní ako inovatívnejší než VŠ učitelia. Pri hodnotení doktorandov až 41 % respondentov 1. a 2. stupňa povedalo, že vedia lepšie pochopiť ich potreby než učitelia. Je teda možné, že lepšia znalosť kandidátov z radov doktorandov a ich pozitívne vnímanie u veľkej časti študentov nižších stupňov prispievajú k väčšiemu zastúpeniu doktorandov v senátoch verejných VŠ. Naopak, na verejných a štátnych VŠ externí doktorandi, ktorých je prevažná väčšina, so študentmi prvých dvoch stupňov prichádzajú do kontaktu minimálne. Čiže študenti ich poznajú menej.
Iné možné vysvetlenie je, že škola môže mať pomerne dlhé funkčné obdobie senátorov12 , podľa zákona až štyri roky, a za toto obdobie sa rýchlejšie prestriedajú na škole študenti nižších stupňov VŠ, ktorých štúdium je kratšie než u doktorandov. Taktiež doktorandi väčšinou pokračujú na škole, kde absolvovali už minimálne druhý stupeň štúdia, často aj prvý. V škole sú tak viac zorientovaní než ich kolegovia na prvých dvoch stupňoch štúdia.
Podobne ako pri zahraničných študentoch aj pri doktorandoch je zrejmé, že majú iné potreby než študenti prvých dvoch stupňov štúdia. Toto vyplýva z odlišných cieľov a organizácie štúdia na prvom a druhom stupni v porovnaní s 3. stupňom VŠ štúdia. VŠ zákon tu ponúka základný rámec pohľadu na tieto odlišnosti. Podľa zákona o VŠ13 prvé dva stupne sú realizované najmä formou prednášok a seminárov a ich cieľom je nadobudnutie teoretických a praktických poznatkov. Doktorandské štúdium prebieha „podľa individuálneho študijného plánu pod vedením školiteľa“14 a jeho cieľom je prispieť k vedeckému poznaniu. Zároveň podľa VŠ zákona doktorandi v dennej forme štúdia učia študentov nižších stupňov alebo sa inak podieľajú na pedagogickej činnosti. Inými slovami doktorandské štúdium je organizované ako práca začínajúceho akademika, ku ktorému je v mnohých aspektoch na škole pristupované ako k zamestnancovi VŠ a nie ako k študentovi.
Jeden z predsedov akademických senátov zachytil vo svojej výpovedi, tak väčšie množstvo doktorandov v senátoch, ako aj moment, že ide skôr o začínajúcich akademikov ako o študentov, ktorí zastupujú iné záujmy, než sú záujmy študentov prvých dvoch stupňov VŠ štúdia: Niekedy mám dojem, že na niektorých tých fakultách alebo niektorých univerzitných senátoch, že vlastne ide o nejaký podvod na tých študentoch, pretože jednak oni tam zo zákona sú v tom predpísanom počte, ale často sa to robí tak, že väčšinou sa tam navolia doktorandi, čo už nie je ono. Lebo keď doktorand učí, keď hodnotí iných študentov, keď má možnosť poslať študenta na disciplinárnu komisiu a podobne, tak to je už z tohto hľadiska viacej učiteľ ako študent a najmä, ak má teda úmysel po ukončení doktorandského štúdia sa uchádzať o miesto odborného asistenta, tak asi ani v tom senáte, keď dôjde k nejakým sporom, nebude obhajovať práva študentov. Čiže toto je v podstate taký nejaký trójsky kôň na tých študentov, že doktorandi sa považujú za študentov, a teda môžu byť v tej študentskej časti.
Senátori z radov doktorandov, denných študentov a študentov so slovenským občianstvom by mohli získavať pohľady študentov nižších stupňov, externistov a cudzincov komunikáciou s nimi. No študenti, ktorí nie sú členmi akademických senátov, so senátormi komunikujú len veľmi málo a senátori si len v obmedzenej miere mapujú požiadavky celého elektorátu.
Autor:
Renáta Hall a Stanislav Lukáč
