Z dotazníkového prieskumu To dá rozum vyplýva, že vysokoškoláci a vysokoškoláčky na všetkých troch stupňoch sa zúčastňujú na spravovaní svojej školy obmedzene najmä kvôli nedostatku informácií. Chýbajú im informácie, ako sa môžu zapojiť do spravovania školy a o tom, čo presadzujú ich zástupcovia v senáte. Študenti prvého a druhého stupňa ako poslednú z troch najčastejších bariér pre zapojenie sa do spravovania školy vybrali možnosť, že majú príliš veľa iných povinností, zatiaľ čo doktorandi ako tretiu najčastejšiu prekážku identifikovali obavu z pomsty učiteľov a vedenia. Podrobnosti o tom, čo respondentom spomedzi študentov najviac bráni v zapojení sa do spravovania svojej školy pre všetky tri stupne VŠ štúdia, ukazuje tabuľka T_5.2.2.1.
Tabuľka T_5.2.2.1 ukazuje, že študenti druhého stupňa vo väčšom počte označovali jednotlivé prekážky zapojenia sa do spravovania školy, pričom tiež najčastejšie zo všetkých respondentov spomedzi študentov volili do senátu. Zároveň najmenší podiel z tejto skupiny respondentov si vybral možnosť, že nemá záujem ovplyvňovať dianie na škole. Kvantitatívne dáta To dá rozum teda naznačujú, že v skupine aktívnejších študentov je vnímanie prekážok pre spravovanie školy kritickejšie.
Ako ďalej vidieť z tabuľky T_5.2.2.1, pre respondentov a respondentky spomedzi študentov druhého stupňa a doktorandov bol nedostatok informácií o tom, čo študenti presadzujú v senátoch ešte častejšou bariérou pre zapojenie sa do spravovania školy než nedostatok informácií o možnosti zapojiť sa. Medzi doktorandmi toto bola druhá najväčšia prekážka, a to špeciálne u respondentov v dennej forme štúdia. Ďalšie rozdiely medzi respondentmi denného a externého štúdia, ako aj respondentmi na rôznych typoch škôl (verejných, súkromných a štátnych1) sú zachytené v tabuľke T_5.2.2.2.
T_5.2.2.2 Bariéry pre študentov podľa typu školy a formy štúdia v ovplyvňovaní diania na VŠ
Tabuľka T_5.2.2.2 ukazuje, že pre respondentov a respondentky zo štátnych VŠ bol najčastejšie uvádzanou bariérou zapájania sa do spravovania školy nedostatok informácií. Oproti súkromným a verejným VŠ bol medzi študentmi štátnych VŠ najmenší podiel takých, ktorí nemali záujem ovplyvňovať dianie na škole, a rovnako len minimum z nich uviedlo, že im nič nebráni dianie ovplyvňovať.
Pre respondentov spomedzi študentov a študentiek súkromných VŠ a externistov na prvých dvoch stupňoch VŠ bol nedostatok informácií o možnosti zapojiť sa do spravovania školy a o činnosti senátorov najmenej často označovaný problém. Respondenti na externom štúdiu na všetkých troch stupňoch a respondenti na súkromných VŠ najviac vyberali možnosť, že nemajú záujem ovplyvňovať dianie na škole. Respondenti na súkromných VŠ a na externom štúdiu v prvých dvoch stupňoch medzi top tri odpovede vybrali aj možnosť, že im nič nebráni v ovplyvňovaní diania na škole. Uvedené údaje naznačujú buď menší záujem o dianie na škole, alebo vyššiu spokojnosť so školou medzi respondentmi a respondentkami na súkromných VŠ a na externom štúdiu, prípadne môže ísť o kombináciu oboch faktorov. Úvahu o nezáujme u týchto dvoch skupín podporuje najčastejší výber položky, že nemajú záujem ovplyvňovať dianie na škole. Hypotézu o spokojnosti zas indikuje zistenie, že externisti a študenti na súkromných VŠ na prvých dvoch stupňoch štúdia v iných otázkach uvádzali, že majú viac možností ovplyvňovať obsah ich vzdelávania , deklarovali lepšie vzťahy s učiteľmi, ako aj výrazne vyššiu celkovú spokojnosť so školou. Ako ukazuje aj tabuľka T_5.3.1.6.8.2.2, tieto dve skupiny respondentov najmenej často uvádzali, že im v ovplyvňovaní diania na škole bráni obava z pomsty učiteľov alebo vedenia, čo môže indikovať pozitívnejšie vnímanie vzťahov na škole.
Kvalitatívne dáta To dá rozum zo skupinových rozhovorov so študentmi a študentkami prvých dvoch stupňov VŠ, na ktorých sa zúčastnili najmä študenti verejných VŠ, dokresľujú zistenia z kvantitatívnych dát, prečo študenti vnímajú nedostatok informácií o možnosti zapojenia sa do spravovania školy. Jedným z dôvodov je nedostatok informácií o existencii senátov a ich kompetenciách. Ako uviedol jeden z účastníkov skupinového interview ako odpoveď na to, čo vidí ako nevýhodu, pokiaľ ide o senáty ako formy samosprávy VŠ: Častokrát nevedomie o tomto, že niečo takéto vlastne vôbec existuje. Ja som to v prvom ročníku ani nevnímal, až teraz.
Ďalším dôvodom podľa viacerých študentov a študentiek je neinformovanie o možnostiach zapojenia sa do samosprávy formou práce v senáte zo strany vedenia fakulty či vysokej školy. Podľa respondentov informácie im nie sú poskytované atraktívnou formou ani jednoduchou cestou. Jeden zo študentov situáciu opísal takto: Ja som sa o akademickom senáte dozvedel, až keď som si to čítal v AIS-e. Nám o tom ani nikto nepovedal, že je tu taká možnosť, hej? Čiže nič. Mňa ako prváka to zatiaľ ani nezaujíma nejako, ale vravím, zo strany školy nebola v tomto smere nijaká snaha. Ďalšia účastníčka skupinových rozhovorov zase komentovala málo prístupné umiestnenie informácií o práci senátu a možnostiach zapojiť sa: A naozaj je príliš málo vedomostí alebo informácií o tom. Malo by byť na hlavnej stránke univerzity alebo fakulty napísané, že o čo sa tam vlastne jedná. Lebo nemôžeme vedieť, že o čom to je. Málo atraktívne informovanie o možnosti ovplyvňovať dianie na škole pomenovali viacerí účastníci skupinových rozhovorov. Nasledovný citát reflektuje tieto názory: Aj keď jasné, oni nám akože možno povedali v prvom ročníku, že toto máte práva, prečítajte si, dovidenia. Ale že keby fakt sa to propagovalo a bolo by to, ja neviem, akože len z filmov, v Amerike normálne je to trendy, hej? Že to je proste akože wow. A tu u nás je to dobre že nie trápne, keď ide kandidovať alebo čo.
Ak by vedenie školy bolo aktívne v propagovaní zapájania sa študentov do spravovania školy, podľa jedného z účastníkov študentských skupinových rozhovorov by tak prispelo aj k rozvoju občianskej zodpovednosti u svojich absolventov. Inými slovami, VŠ by tak viac prispeli k celostnému rozvoju študentov ako aktívnych a zodpovedných občanov. Slovami uvedeného študentského respondenta: A ešte ďalšia vec je nejaká výchova k nejakej občianskej zodpovednosti. Ja sa dosť aktivizujem v študentských radách a v senátoch a vysoká škola to presne mi pripadá ako taký model nejakého štátu alebo nejakého systému alebo nejakého štátneho zriadenia. S tým, že tam sú voľby do senátov, do ktorých sa môžu zapojiť ako vyučujúci, tak aj študenti. Tí študenti v týchto orgánoch môžu ovplyvniť veľa vecí a dianie na svojej univerzite a fakulte. A myslím, že tento rozmer by mal byť viacej propagovaný univerzitou. Aby potom ten človek, keď vyjde zo školy, že áno, že môj hlas niečo znamená, že môžem v tej spoločnosti niečo zmeniť.
Jedna z účastníčok uviedla pozitívny príklad, keď vedenie nielen informovalo o konaniach senátov a o ich obsahu, ale aj umožňovalo študentom sa na nich zúčastniť, i keď nie sú členmi senátu: Nám to posielajú na mail. Ako máme ten školský mail, aj napríklad, tu som sa dostala vďaka prodekanke, aj proste nám tam stále posielajú to, čo sa tam bude vôbec preberať, kde sa to bude konať. A tam musia vás uvoľniť z cvičenia, keď tam chcete ísť. Aj keď ako bude zasadnutie, ale no my tam máme svojho zástupcu. Ale keď chceme, môžeme si tam kľudne prísť, riešia sa tam veci.
V súlade s kvantitatívnymi dátami To dá rozum ďalším problémom, ktorý uvádzali účastníci a účastníčky skupinových rozhovorov so študentmi prvých dvoch stupňov štúdia z primárne verejných VŠ, bolo, že majú málo informácií o práci svojich zástupcov v senáte a nevidia pozitívny dopad ich aktivít. Nevedia preto, čo tam presadzujú a čomu sa senát venuje. Toto ilustruje výrok jednej účastníčky študentských skupinových rozhovorov, ktorá sa zúčastnila na voľbách, lebo za to mohla získať body na pridelenie izby na internáte. Keď už šla voliť, tak jej chýbali informácie o kandidátoch do senátu, ako aj o tom, čo senátori robia: Asi pred dvoma rokmi spravili to, že za účasť na voľbách budú body na intrák. Čiže sa zvýšil počet [voliacich študentov]. Ja som tiež bola hlasovať, lebo som tie body potrebovala. Ale absolútne nič som o tých ľuďoch nevedela. Nijako sa neprezentovali. Ja hovorím, som dlho na škole. Ale ja som si nevšimla nič. Fakt. Ako nechcem nikoho uraziť, ale nevšimla som si žiadnu aktivitu.
Iní účastníci rozhovorov spomedzi študentov zase uviedli, že o zástupcoch v senáte vedia len vtedy, keď sú voľby. Jeden zástupca študentov vo fakultnom senáte v rámci individuálneho rozhovoru nasledovne zhodnotil situáciu: Nedovolím si to úplne generalizovať, ale aspoň minimálne z toho, čo som počul, o čom viem, tak menšina si dovolím povedať, že zo študentskej časti vystupuje nejako proaktívne smerom k študentom, že väčšinou sú to skôr také, neviem, nejaké skryté spolky povedzme a nejako moc neinformujú študentov. O študentských zástupcoch ako vyčleňujúcej sa uzavretej skupine hovorili počas skupinových rozhovorov aj študenti, ktorí neboli členmi senátov.
Viacerí študenti v rámci skupinových rozhovorov tiež uviedli, že študenti sú v senátoch len kvôli vlastnému prospechu. Jedna zo študentiek to opísala takto: U nás je to čierna diera. Tam sú ľudia iba preto, aby dostali body na intrák, že urobili niečo pre nás alebo že by niečo.“ Podobný názor mal aj ďalší z respondentov: „Ale tiež to tam [v senáte] vidím, že nie všetci tam sú, lebo ich to zaujíma. Proste sú tam len, aby mali niečo dať do CV. Takýto pohľad môže byť spôsobený aj nedostatočným informovaním o činnosti študentských senátorov.
Nedostatok informácií o tom, čo študenti robia v senátoch, môže viesť k tomu, že štvrtým najčastejším dôvodom študentov prvých dvoch stupňov VŠ štúdia, prečo sa nezapájajú do spravovanie školy, je, že nevnímajú pozitívny dopad pôsobenia svojich zástupcov v akademickom senáte na chod školy. Ako ukazujú tabuľky T_5.2.2.1 a T_5.2.2.2, najčastejšie tento problém uvádzali respondenti spomedzi študentov druhého stupňa VŠ štúdia (26,9 %), študenti denného štúdia (23 %) a študenti verejných VŠ (22,6 %). Jeden z účastníkov skupinových rozhovorov porovnával informovanie o dopadoch aktivít záujmových združení a študentských senátorov. Podľa neho pri študentských senátoroch nie je vplyv ich práce jasný: Takže skôr možno v tomto sú úspešnejšie také študentské aktivity v zmysle, ako je študentské rádio alebo televízia, že chodia prezentovať vždycky na začiatku semestra alebo keď je Erasmus Student Network a AIESEC, tak oni chodia. A oni akože teda aj sú úspešní v tom, lebo vedia povedať, čo robia a tak ďalej. Ale tie také formálne orgány, buď tam chýbajú zanietení ľudia alebo neviem.
Na niektorých školách si senátori dôležitosť sprostredkovania informácií uvedomujú a je to pre nich prioritou. Jeden zo študentských senátorov odpovedal na otázku, čo vníma ako hlavnú úlohu senátu v živote fakulty, nasledovne: O čo sa aj my snažíme, je najmä sprostredkovať čo najviac informácií študentom, lebo veľmi často dochádza ku dezinformáciám alebo nejakým spôsobom sa tie informácie ku študentom nedostanú vôbec, keďže už aj ja sám som vlastne v tom senáte dva roky, a aj po tých dvoch rokoch stále sa niekedy musím pýtať starších kolegov a takto, keďže sú to dosť často komplexné témy, zložité projekty, takže preto si myslím, že najmä úloha toho senátu je sprostredkovať nejako tie informácie študentom. Ako však ukazujú dáta z dotazníkového prieskumu v tabuľke T_5.2.2.1, pre študentov verejných VŠ je absencia informácií o činnosti senátorov najčastejšou bariérou pre zapojenie sa do spravovania školy.
Účastníci a účastníčky individuálnych aj skupinových rozhovorov v rámci prieskumu To dá rozum spomedzi zástupcov študentov v senátoch a v Študentskej rade vysokých škôl SR poukázali na to, že bežní študenti sa aktívne nezaujímajú o dianie na škole a neprejavujú záujem ani o ponúkané informácie od študentských senátorov. Študenti nechodia sami za svojimi zástupcami, aby zistili, čo presadzujú a nechodia ani na stretnutia, kde senátori podávajú informácie, respektíve posielané informácie nečítajú. Absenciu aktívneho vyhľadávania informácií študentmi zachytávajú nasledovné citáty od študentských senátorov: Nezažil som, popravde, že by niekto za mnou prišiel, že čo nové tam a čo nové hentam. A môžem povedať, že ja to skôr po každom hlavnom, respektíve po každom nejakom väčšom úspechu alebo nejakom aspoň minimálnom úspechu, komunikujem. Ďalší senátor sa vyjadril k tomu, že ako študentskí zástupcovia vyvinuli snahu aj o osobné stretnutia so študentmi, ale vzhľadom na ich nezáujem ich prestali realizovať: Ten osobný kontakt, ako ten býva, neorganizujeme nejaké jednoducho, napríklad raz, dva razy za semester nejaké stretnutia, čo sme chceli, avšak nebol o to záujem. Nasledujúce vyjadrenie rovnako poukazuje na nezáujem študentov aktívne sa zapojiť do spravovania školy: Veľa ľudí je takých, že tiež povie, a však načo by som tam [do senátu] išiel akože robiť a venovať ten svoj voľný čas, ale frflú na všetko, čo sa tam v podstate robí a nespravia nič. A ani sa tam neprihlásia alebo tak alebo neprídu teda za nami. A riešime my dosť veľa problémov, čo aj s vyučujúcimi sú napríklad problémy.“ Študentskí senátori a senátorky, s ktorými boli realizované rozhovory, tiež uvádzali, že informácie o svojej práci zverejňujú viacerými kanálmi – cez Facebook, web, e-maily, osobné rozhovory v priestoroch školy.
Toto pozorovanie zástupcov študentov je v rozpore s kvantitatívnymi dátami, kde v rámci väčšiny analyzovaných skupín, s výnimkou študentov externého štúdia a súkromných VŠ (pozri tabuľky T_5.2.2.1 a T_5.2.2.2), nepatrila možnosť nezáujem o zapojenie sa do diania na škole medzi tri najväčšie bariéry. Jedným dôvodom môže byť, že neuvedenie tejto odpovede je sociálne žiaduce. Iným dôvodom, prečo radoví študenti neprejavujú záujem o komunikáciu so svojimi zástupcami v senátoch, môže byť, že senáty vo všeobecnosti riešia témy pomerne vzdialené bežným študentom týkajúce sa celej inštitúcie a nie ich konkrétneho študijného programu, ich predmetov či ich učiteľov. Študenti by však mohli mať väčší záujem vyjadrovať sa k otázkam, ktoré sa ich priamo dotýkajú a vyjadrovať sa k organizácii štúdia a jeho priebehu na úrovni ich študijného programu. Na školách nie je systém, vďaka ktorému by študenti mohli vstupovať do diania na bezprostrednej úrovni ich pôsobenia – katedra/ústav. Toto sa javí ako väčší problém na verejných VŠ, ktoré sú vo všeobecnosti väčšie a senáty tam majú silné rozhodovacie právomoci. V rozhovoroch sa však len ojedinele objavovali informácie o tom, že by študenti riešili svoje každodenné problémy s vedením alebo zamestnancami školy.
Z rozhovorov v rámci prieskumu To dá rozum vyplynulo, že študentskí zástupcovia a zástupkyne si systematicky nezbierajú informácie od svojho elektorátu o problémoch v škole. Viacerí hovorili o tom, že informácie získavajú od spolužiakov a ostatných študentov zo svojho okolia, teda od špecifickej časti študentov. Jeden z účastníkov skupinových rozhovorov to opísal nasledovne: Každý študent, ktorý je v tom senáte, tak má okolo seba nejakých ľudí, ktorí ho tam dostali, samozrejme, a aj ho zvolili. Tak tí ho často bombardujú otázkami. Napríklad naposledy pred dvoma týždňami sa mi ozvala jedna študentka. Mala nejaký obrovský problém a dostal som niekoľko správ, že o čo vlastne ide a ako sa to bude riešiť. Takže každý ten senátor má okolo seba nejakých ľudí, o ktorých, ktorí nie, že on ich musí informovať, ale oni sa pýtajú jeho, že čo je nového. Podobne situáciu opísal aj študentský senátor zo súkromnej VŠ: Prídu za mnou moji spolužiaci a povedia mi, pozri, tu nie je toto a toto, že to nie je len vyložene moja iniciatíva, ale že aj sa na mňa obracajú študenti, moji vrstovníci a prídu za mnou s nejakým nápadom [...] A, samozrejme, potom transponujem, čo sa dozviem od spolužiakov, nejaké svoje návrhy.
V rámci rozhovorov boli zaznamenané aj príklady zbierania podnetov od širšej skupiny študentov, ktorí nemusia byť v bezprostrednom kontakte so senátormi. Jeden zástupca študentských senátorov to opísal takto: Bola zavedená, teraz od tohto roka, na stránke školy priamo, keď si rozkliknete našu stránku, tak na pravej strane niekde je e-mail, na ktorý môžete pripomienky písať, priamo sme vytvorili schránku na..., volá sa to, myslím, schránka nápadov.
Zbieranie podnetov je dôležité, zachytáva však zväčša veľmi nespokojných študentov a nie názory na to, či niečo funguje a v čom je to dobré, čiže by sa to mohlo viac rozvíjať. Zároveň názory prejavia len študenti, ktorí vedia o tejto možnosti komunikácie svojich podnetov. Taktiež, pokiaľ ide len o názory z okolia senátora, názory študentov, ktorí senátora nepoznajú, môžu ostať opomenuté, i keď môžu byť veľmi dôležité. Inými slovami, počas rozhovorov nebol zmienený systematický zber dát o situácii celej študentskej populácie na danej škole. Nasledovný citát jedného zo študentských zástupcov ilustruje tento problém: Nie je žiaden proste feedbackový systém vytvorený okrem nejakého oficiálneho dotazníkového systému […] Feedback [spätná väzba, pozn. autora] znamená od bežného študenta, čiže od väčšej masy ľudí smerom k svojim zástupcom, že čo vnímajú ako kritické problémy a na druhej strane feedback na riešenie tých problémov, aby sme my vedeli, že to, čo riešime ako zástupcovia vysokoškolákov, či je to čo i len trošku v súlade s tým, čo tí vysokoškoláci chcú alebo požadujú, alebo ako vnímajú riešenie ich problémov a výstupy z riešení problémov. A tento feedbackový systém tu vôbec neexistuje. Absolútne. A bez toho, aby sme my dokázali kvalitne zozbierať informácie z väčšej časti tej študentskej obce, tak môžem povedať, že nedokážeme reprezentovať všetkých študentov, lebo ani o nich nevieme.
Pre študentov a študentky prvých dvoch stupňov na štátnych a verejných VŠ a v dennom štúdiu bolo veľké množstvo iných povinností tretím najviac označovaným dôvodom neúčasti na spravovaní školy. Toto je detailne zachytené v tabuľkách T_5. T_5.2.2.1 a T_5. T_5.2.2.2.
Jedným z vysvetlení veľkého množstva povinností môže byť, že takmer dve tretiny respondentov a respondentiek (72,4 %) popri štúdiu pracuje. Nasledovný citát zo skupinového rozhovoru s vysokoškolákmi na prvom a druhom stupni štúdia podporuje túto hypotézu: A či má na to [zapájanie sa do spravovania školy] niekto čas, neviem ako, dosť to stojí úsilia vôbec tam študovať a popri tom pracovať, lebo to tu stojí, koľko to tu stojí, a robiť nejaké to ako extra míle, to sa na Slovensku moc nenosí, bohužiaľ. Citát zároveň ukazuje, že zapájanie sa do spravovania školy nie je študentmi vnímané ako atraktívne.
Druhým dôvodom, prečo študenti nemajú čas zapájať sa do spravovania VŠ, je zrejme množstvo ich študijných povinností. Podľa dotazníkového prieskumu To dá rozum až 39,3 % respondentov a respondentiek spomedzi študentov prvého a druhého stupňa má priemerne za semester 8 a viac predmetov. Pri štátnych VŠ to bolo v priemere až 9 predmetov za semester. Toto je veľký počet predmetov a s nimi súvisiacich povinností, špeciálne pri porovnaní odpovedí študentov zo Slovenska študujúcich v zahraničí, kde 8 predmetov za semester malo len 13,5 % respondentov.
Pre respondentov na dennom doktorandskom štúdiu bola druhou najviac označovanou bariérou pre účasť na spravovaní školy obava z pomsty učiteľov alebo vedenia školy. Zároveň túto možnosť označovali oveľa častejšie (25,8 %) než ich kolegovia v externom štúdiu (15,1 %). Počas skupinových rozhovorov s doktorandmi zaznela viackrát obava, že ak by sa vyjadrili kriticky, mohli by mať v rámci štúdia problémy. Iní sa zase báli vyjadriť kritiku, keďže majú záujem zamestnať sa na škole po získaní doktorátu. Účastníci hovorili o tom, že na školách sa viac oceňuje priemernosť a nevytŕčanie z radu. Toto dobre sumarizuje nasledovný citát: Keď je málo financií, tak sa vlastne niektorí ľudia správajú, že sa zachraňujú a zachraňujú sa tak, že odstraňujú tých lepších atď. a hlavne v akademickom sektore je veľa zakomplexovaných ľudí.
Rozdiely vo vnímaní obavy z pomsty učiteľov a vedenia školy ako bariéry pre zapojenie sa do spravovania VŠ boli aj medzi typmi škôl, študijnými odbormi a formami štúdia. Priemerná hodnota tejto položky bola u študentov prvého a druhého stupňa VŠ štúdia 20,8 %. Túto prekážku častejšie uvádzali respondenti na štátnych školách (28,1 %) než ich kolegovia na súkromných a verejných VŠ. Častejšie túto obavu vyjadrovali aj študenti zdravotníckych odborov (28,4 %) a najmenej často respondenti spomedzi študentov informatiky, výpočtovej techniky a matematiky (15,2 %). Najnižší podiel respondentov, ktorí vnímali obavu z pomsty učiteľov a vedenia školy ako bariéru pre zapojenie sa do spravovania školy, boli medzi respondentmi na súkromných VŠ (9,3 %) a v externej forme štúdia (9,4 %). Tieto dáta do značnej miery korešpondujú so zisteniami o tom, aká časť respondentov zažíva ponižovanie učiteľmi na škole. Tam, kde viac respondentov hovorilo, že sa obáva pomsty vedenia a učiteľov, bolo aj viac respondentov, ktorí uvádzali, že zažili ponižovanie študentov učiteľmi.
T_5.2.2.3 Ponižovanie študentov pred spolužiakmi učiteľom
Obava z pomsty učiteľov alebo vedenia za iný názor bola vyjadrená aj počas skupinových rozhovorov so študentmi prvého a druhého stupňa. Nasledovný komentár ju ilustruje v súvislosti s voľbou dekana: Lebo napríklad my sme teraz mali voľby dekana a dopadlo to dosť zle a vlastne študent, ktorý bol predtým predseda študentského parlamentu, tak navrhol vlastne protikandidáta proti zvolenému z fakulty, a už má zrazu E-čko z diplomovky a už môže byť rád za štátnice. Takže potom do akej miery vlastne tí študenti majú odvahu aj všetko [...] keďže naozaj ide o dosť môjho blízkeho známeho študenta, tak viem, čo to proste obnáša, aké tlaky sú na toho študenta, aby volil hentak, tak. Obavu ozvať sa medzi bežnými študentmi dobre vystihuje citát od účastníka skupinového rozhovoru s vysokoškolákmi: A my sme mali v rámci tej duplovanej literatúry, vlastne, chceli sme to nejak riešiť, či by sme museli mať štátnice z toho predmetu a tak ďalej. Bolo nám rovno povedané, že nevŕtajte sa v tom, len si prihoršíte. Tak to ako pomimo, že podprahovo. Už to nejak prežijete, nevŕtajte sa v tom, to vám len prihorší. Celej triede.
Autor:
Renáta Hall a Stanislav Lukáč
