Podľa kvalitatívnych aj kvantitatívnych dát To dá rozum sa volieb do akademického senátu zúčastňuje veľká časť zamestnancov spomedzi učiteľov a vedeckých a umeleckých pracovníkov. Graf G_5.2.3.1 ukazuje, že takmer 80 % respondentov a respondentiek pravidelne alebo nepravidelne volí do akademického senátu. Tento podiel je oveľa vyšší ako bol u vysokoškolákov, ktorí sa zúčastnili prieskumu. Len 39,3 % spomedzi študentov prvého a druhého stupňa uviedlo, že volilo do akademického senátu.
Graf G_5.2.3.1 Účasť na voľbách do akademického senátu medzi VŠ učiteľmi a vedeckými a umeleckými pracovníkmi
Vyššia účasť na voľbách posilňuje legitimitu zvolených zástupcov. Jeden z predsedov akademických senátov, ktorý sa zúčastnil individuálnych rozhovorov, to komentoval takto: Študentov príde k voľbám ledva desať percent. To znamená, legitimita tých zvolených ľudí, hoci sú právoplatne zvolení, je taká, povedzme, nie úplne čistá. U tých zamestnancov to kvórum býva oveľa vyššie. Povedzme, ak máme tristopäťdesiat zamestnancov, k voľbám príde nejakých dvesto. Čiže, ak dostane ten človek nejaký patričný počet hlasov, tak môže povedať, že aspoň fyzická tretina tej [relevantnej časti] akademickej obce ho volí.
Dáta z dotazníkového prieskumu To dá rozum ďalej ukazujú, že v rámci skúmanej vzorky sa volieb najčastejšie zúčastňovali zamestnanci, ktorí na VŠ pracovali 26 a viac rokov. U nich sa účasť pohybovala okolo 80 %, takmer 90 %, ak sa brali do úvahy aj tí, ktorí volia nepravidelne. Najmenej často volili respondenti, ktorí pôsobili na VŠ menej ako päť rokov, z ktorých pravidelne volí len čosi vyše tretiny. Zároveň tretina z nich si vybrala možnosť, že nevolí do akademického senátu, čo bol výrazne najvyšší podiel v porovnaní s ostatnými skupinami respondentov členených podľa dĺžky pôsobenia na VŠ. Toto môže byť spôsobené tým, že začínajúci akademici mohli mať čiastkové úväzky, a tak nemuseli mať právo voliť, keďže len zamestnanci s plným úväzkom sú automaticky členmi akademickej obce. Ostatní zamestnanci, len ak tak určí štatút VŠ.1 Druhým dôvodom mohlo byť, ak mali začínajúci akademici pracovnú zmluvu na kratšie časové obdobie, čo mohlo buď znamenať, že neboli zamestnancami VŠ v čase volieb, keďže funkčné obdobie zamestnancov môže byť až štyri roky.2 Alebo ich krátka pracovná zmluva nemotivovala k tomu snažiť sa formu volieb ovplyvniť dlhšie časové obdobie. Podrobnosti o účasti na voľbách sú uvedené v tabuľke T_5.2.3.1.
Tabuľka T_5.2.3.1 Účasť na voľbách do akademického senátu medzi VŠ učiteľmi a vedeckými a umeleckými pracovníkmi podľa rokov praxe
Z pohľadu funkcie a pozície, najmenej často chodia voliť odborní asistenti a najčastejšie profesori. Detaily sú uvedené v tabuľke T_5.2.3.2.
Tabuľka T_5.2.3.2 Účasť na voľbách do akademického senátu medzi VŠ učiteľmi a vedeckými a umeleckými pracovníkmi podľa funkcie
Uvedené dáta naznačujú, že akademické senáty sú volené najčastejšie ľuďmi, ktorí na škole pôsobia dlhšie a ktorí dosiahli najvyššiu vedecko-pedagogickú hodnosť. Dlhšia skúsenosť s prácou na VŠ vytvára z pohľadu účastníkov individuálnych rozhovorov predpoklad, že rozumejú viac tomu, ako funguje VŠ a lepšie poznajú ostatných zamestnancov školy. Na druhej strane problémom môže byť, že volia do senátu stále tých istých ľudí, čo môže znamenať aj menšiu tendenciu meniť spôsob riadenia školy podľa nových potrieb členov akademickej obce v danej škole, v akademickom prostredí na Slovensku a v zahraničí, ako aj v praxi a celkovo v spoločnosti. Táto úvaha je podporená aj tým, že na základe kvantitatívnych dát sa javí, že členovia akademickej obce, ktorí na VŠ pôsobia do 15 rokov, majú menšie zastúpenie v akademickom senáte než ich kolegovia, ktorí tam pôsobia dlhšie (pozri tabuľku T_5.2.3.4 nižšie).
Mnoho účastníkov individuálnych rozhovorov pre To dá rozum uvádzalo, že vníma ako problém, že v akademických senátoch nie je dostatok profesorov a docentov. A to napriek tomu, že kvantitatívne dáta z dotazníkového prieskumu, ako aj z analýzy webov vysokých škôl indikujú, že seniorní akademici majú v senátoch významné zastúpenie (pozri nižšie tabuľku T_5.2.3.3).
Jeden zo zástupcov vysokej školy vnímal, že ľudia, ktorí nemajú profesúru a docentúru, neboli akademicky úspešní a nevedia, ako škola funguje, a teda nie je dobré, aby boli senátormi: Malo by sa dbať na také určité, poviem, zastúpenie tých docentov a profesorov, lebo sa nám do senátu dostávajú ľudia, ktorí nevedia urobiť kariéru akademickú a budujú si ju takú pseudosenátorskú, takí tí zlí odborári a predsa len, keď je niekto profesor, už čosi musel urobiť, čosi musel prekonať, čosi musel spraviť a trošku niečo vie. Podľa ďalšieho respondenta začínajúci akademici nevedia, ako funguje vysoká škola a nevedia oponovať vedeniu: My máme v senáte síce asi troch profesorov? Štyroch? Ale podstatná časť senátu sú mladí kolegovia, ktorí jednoducho nepoznajú ten problém univerzity a nejako nemajú odvahu oponovať alebo proste prezentovať nejaké alternatívne návrhy. Strach prezentovať iné návrhy môže súvisieť aj s celkovou obavou tejto skupiny akademikov z reakcie vedenia. Indikujú to dáta z dotazníkového prieskumu To dá rozum, analyzované nižšie. Tieto ukazujú, že práve obava z pomsty vedenia a nezáujem vedenia o názory zamestnancov považujú začínajúci akademici za jednu z najvýznamnejších prekážok v zapájaní sa do spravovania školy.
Pri začínajúcich akademikoch, ktorí sú členmi senátu, je podľa ďalších účastníkov rozhovorov aj problém, že nevedia, ako funguje zabezpečovanie študijných programov: Človek, ktorý je trošku rozhľadený, predsa by tam mal byť. Má schvaľovať rozpočet, má schvaľovať študijné programy. Čiže nemal by to byť totálny elév, na to tam máme tých doktorandov, hej, tam (pousmiatie), a študentov. Čiže, ak už má zastupovať ten ústav, tak by mal vedieť, v študijnom programe by sme mali mať tieto predmety a takto. Čiže ten základný prehľad by ten člen senátu mal mať.
Analýza webových stránok akademických senátov na fakultnej aj vysokoškolskej úrovni projektom To dá rozum ukázala, že docenti a profesori sú relatívne početne zastúpení na väčšine vysokých škôl na Slovensku v porovnaní s ich podielom v celkovej populácii akademikov na vysokých školách. Podrobnosti sú v tabuľke T_5.2.3.3.
Tabuľka T_5.2.3.3 Podiel profesorov a docentov v akademických senátoch
34
Špecificky pri verejných VŠ je v senátoch väčší podiel profesorov a docentov, než je ich v populácii zamestnancov VŠ. Na súkromných VŠ sú profesori zastúpení takmer proporčne ich zastúpeniu v akademickej obci. Najmenej sú profesori a docenti zastúpení na štátnych školách, ktoré sú však len 3 oproti 20 verejným a 10 súkromným VŠ. Zároveň, akademické senáty majú najsilnejšiu pozíciu v spravovaní VŠ práve na verejných VŠ.
Dáta z dotazníkov To dá rozum pre VŠ učiteľov a vedeckých a umeleckých pracovníkov ďalej ukazujú, že medzi účastníkmi prieskumu služobne mladší akademici boli v senáte zastúpení menej ako akademici, ktorí na VŠ pôsobia dlhšie. Tabuľka T_5.2.3.4 sumarizuje tieto dáta.
Tabuľka T_5.2.3.4 Podiel VŠ učiteľov a vedeckých a umeleckých pracovníkov so skúsenosťou pôsobenia v senáte podľa dĺžky praxe na VŠ
V rámci analyzovanej vzorky právo byť volený podobne ako právo voliť využila najväčšia časť respondentov s 36 a viac rokmi praxe na VŠ. Tu treba spomenúť, že respondenti s väčším počtom rokov praxe na VŠ mali aj viac príležitostí byť členmi senátov, keďže podľa zákona o VŠ môže funkčné obdobie senátu byť až štvorročné5, a teda možnosť byť zvolený sa môže otvárať len každé 4 roky. Väčší podiel seniornejších akademikov v akademických senátoch môže podporovať aj to, že časť senátorov je v senátoch už viacero funkčných období. Ako to opísal jeden zástupca exekutívy vysokej školy: Tu je nebezpečné, že máme tam veľa takých stálic, ktoré po prvé nestíhajú a potom si budujú akademickú kariéru takýmto spôsobom.
Dlhodobejšie obsadenie časti senátorských pozícií rovnakými ľuďmi môže prispievať k väčšej rezistencii voči zmenám. Toto je prípad na verejných VŠ, kde senáty majú najvyššiu rozhodovaciu právomoc. Jednou z hlavných úloh senátov je výber vedenia školy a jej fakúlt, keďže fakultný senát volí vedenie fakulty – dekana a schvaľuje prodekanov a univerzitný senát volí vedenie VŠ – návrh na rektora a schvaľuje prorektorov. Zároveň na verejných VŠ má senát aj ďalšie významné právomoci ovplyvňujúce smerovanie fakulty a školy ako schvaľovanie dlhodobého rozpočtu, zmeny vo vnútornej štruktúre školy či fakulty, ako aj ďalšie podmienky na prijatie uchádzačov o štúdium.6
Jeden z účastníkov skupinového rozhovoru so študentmi prvého a druhého stupňa VŠ poukázal aj na ďalší problém, ktorý vyplýva z obsadenia senátov rovnakými ľuďmi. Konkrétne to môže nových ľudí odrádzať od kandidovania do senátu, lebo senát vnímajú ako miesto, kde sa nič nedá zmeniť: Ja by som k tomu senátu asi iba to, že vlastne myslím si, že možno by tam tiež malo byť také obdobie, že by tam nemali byť niektorí ľudia, ja neviem, desať rokov po sebe, stále, ale že by sa to malo nejako meniť. Častejšie ako, dajme tomu, raz za štyri roky, ako bývajú voľby. A hlavne aj to, že možno potom, keď vidia tí ľudia, že je tam niekto tak dlho a nič sa tam nemení, tak ani nemajú vlastne potom nejako chuť, nejaký zápal k tomu, aby tam vlastne sa prihlásili do toho senátu. A niečo chceli zmeniť.
Jeden z dôvodov pre opakované členstvo rovnakých ľudí v senátoch je malý počet zamestnancov na fakulte alebo vysokej škole. Zákon o vysokých školách hovorí, že fakultný senát musí mať minimálne 11 členov a senát VŠ aspoň 15 členov, v oboch prípadoch minimálne jednu tretinu tvoria študenti.7 Zároveň zákon zamedzuje členstvo v senáte členom exekutívy (dekan, prodekani, rektor, prorektori) a tajomníkovi a kvestorovi.8 Prodekanov a prorektorov býva zvyčajne okolo 2 až 4, čiže ak má fakulta do 20 zamestnancov, viac ako polovica z nich je buď v senáte, alebo vo vedení fakulty a niektorí môžu byť vo vedení VŠ. Podobná situácia je aj na úrovni akademického senátu VŠ, kde sa počet ľudí, ktorí môžu byť volení do senátu, znižuje ešte aj o ľudí, ktorí zastávajú funkcie dekanov a prodekanov všetkých fakúlt, prorektorov a rektora.
Nedostatok zamestnancov, ktorý vedie k voleniu rovnakých pracovníkov do senátu a do vedenia, ilustruje citát z rozhovoru s predsedom fakultného senátu. Tento respondent poukazuje na to, že okrem potreby obsadenia rôznych funkcií nedostatok kandidátov ovplyvňuje aj to, že nie všetci členovia akademickej obce by boli dostatočne kvalitnými senátormi: Máme tak malé pracoviská niektoré, ktoré by mali problém s tým vymieňať senátorov, pretože by už nemali koho dať. Lebo všetci sú, aj ak tam má, je riaditeľ ústavu, je zástupca riaditeľa ústavu, je nedajbože prodekan a toto tak potom už nemajú koho ponúknuť do senátu tak, aby to bol, jak by som povedal, človek, ktorý je trošku rozhľadený. Ďalší z účastníkov individuálnych rozhovorov poukázal aj na fakt, že nie každý zamestnanec chce byť vo volených orgánoch vysokej školy, čo ďalej komplikuje situáciu malým školám: Pedagogických [zamestnancov] je možno nejakých 15, ale z toho nie sú všetci na plný úväzok, čiže do senátu môžeme voliť len tých, čo sú na plný úväzok a problém je, že dekan nemôže byť v senáte, potom máme dvoch prodekanov, tí tiež nemôžu byť v senáte a cez tie rôzne výnimky, keď to odpočítate, tak potom zistíte, že skoro každý má byť v senáte a teraz niektorí zamestnanci nechcú byť v senáte lebo je to ďalší problém […]. Na dopady potreby naplniť senáty a opakovania voľby rovnakých ľudí upozornil predstaviteľ exekutívy jednej z VŠ: Oni sa tiež volia na fakultách, kde ich je dvanásť (smiech), tak kto tam pôjde? Sú tam tí istí, sú tam 25 rokov a tam ten senát volí dekana, volí toto, sú zase tí istí a toto nám vôbec takú tú recykláciu senátu ani novela zákona nehovorí, to ťa zo zákona nepustí. Ja viem, že to je problém, ale to som aj hovoril, že niečo s tým budeme musieť robiť, lebo na mnohých malých fakultách alebo malých pracoviskách, menších univerzitách toto začína byť vážny problém.
Niektoré školy riešili nedostatok kandidátov medzi VŠ učiteľmi a vedcami vyšším počtom študentov v senátoch. Zákon o VŠ totiž nestanovuje horný limit počtu študentov v senáte.9 Ilustruje to citát od predsedu senátu na súkromnej VŠ: Fakulta [...] má jedenásť členov v senáte, má päť zamestnancov a šesť študentov. My sme to tiež tak mali, teraz máme tých zamestnancov trochu viacej, lebo sme boli najmenšia fakulta a jednoducho, keď máte málo zamestnancov, musíte mať veľa študentov, lebo inak to nesplníte tých 11. Teraz sme šesť zamestnancov a päť študentov.
Minimálne počty členov senátov stanovené zákonom o VŠ sú splniteľné pre väčšie VŠ, problém je, že zákon ukladá rovnaké podmienky pre rôzne veľké školy a pre školy, kde má senát menej zásadnú úlohu, teda najmä súkromné VŠ, ale aj štátne VŠ. Keď sa berú do úvahy počty zamestnancov na plný úväzok10, problém ich malého počtu sa týka všetkých súkromných VŠ okrem Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, teda deviatich škôl. Týka sa však aj troch fakúlt štátnej Slovenskej zdravotníckej univerzity, s výnimkou lekárskej fakulty. Na verejných VŠ je to ďalších 15 fakúlt, ktoré majú menej ako 30 zamestnancov na plný úväzok. Spolu ide teda o 25 VŠ alebo ich fakúlt.11
Podľa dát z dotazníkového prieskumu To dá rozum sa zamestnanci VŠ, ktorí nemajú funkciu profesora alebo docenta a pôsobia na škole menej ako 15 rokov, zapájajú do spravovania školy menej často než ich kolegovia. Najviac im v zapájaní sa do spravovania školy bráni množstvo iných úloh, obava z pomsty vedenia a tiež nezáujem vedenia o ich názory. Položky obava z pomsty vedenia a nezáujem vedenia o ich názory si vyberala väčšia časť z nich ako z respondentov, ktorí na VŠ pôsobia dlhšie alebo sú profesormi a docentmi. Tabuľka T_5.2.3.5 sumarizuje tieto zistenia.
Tabuľka T_5.2.3.5 Najväčšie prekážky zapojenia sa do spravovania školy podľa dĺžky praxe a funkcie
12
Dôvodom vyššieho podielu mladých a začínajúcich akademikov, ktorým bráni v zapájaní sa do spravovania školy obava z pomsty vedenia a nezáujem vedenia o ich názory, môže byť to, že z ich pohľadu sú VŠ hierarchické organizácie. Toto vyplýva z ich odpovedí na otázku v dotazníku, ako hodnotia vzťahy na ich pracovisku. Väčšia časť zo zamestnancov, ktorí na VŠ pôsobia do 15 rokov (31,8 %), tých, ktorí majú do 39 rokov (35,5 %), a tých, ktorí sú odbornými asistentmi (30,9 %), si vyberala možnosť, že na ich pracovisku panujú hierarchické vzťahy. Spomedzi akademikov, ktorí sú na škole viac ako 26 rokov, takto atmosféru na pracovisku vníma len 13,5 % respondentov, z profesorov a docentov 14,4 % a z tých, ktorí majú viac ako 50 rokov, len 15,4 %. Inými slovami, o polovicu menší podiel seniornejších akademikov vníma vzťahy ako hierarchické. Dôvodom zrejme je, že práve ľudia s najvyššími vedecko-pedagogickými hodnosťami a s dlhším pôsobením na škole sú na vyšších stupňoch hierarchie VŠ.
Čo sa týka poslednej z troch najväčších prekážok v zapojení sa do spravovania školy – množstvo iných povinností – tak táto je spoločná pre všetkých akademikov, ktorí sa zúčastnili prieskumu. Pričom tieto povinnosti na pôde školy obsahujú okrem učenia, písania publikácií/tvorby diel aj administratívu a iné neodborné činnosti ako tri činnosti, ktorým respondenti venujú najviac času.
V analyzovanej vzorke si tiež väčšia časť profesorov a docentov a služobne starších akademikov ako ostatných pracovníkov VŠ vybrala možnosť, že im v spravovaní školy nič nebráni. Toto je v súlade s dátami uvedenými vyššie, ktoré ukazujú, že tieto skupiny respondentov sa aj častejšie zapájajú do spravovania VŠ prostredníctvom senátov (T_5.2.3.3 a T_5.2.3.4), ale aj exekutívnych funkcií vedúcich katedier/ústavov, dekanov/prodekanov či rektorov/prorektorov, ako ukazuje tabuľka T_5.2.3.6.
Tabuľka T_5.2.3.6 Zastúpenie začínajúcich akademikov v exekutívnych orgánoch VŠ
Nižšia účasť začínajúcich akademikov na spravovaní VŠ môže obmedziť premietnutie ich záujmov a potrieb do smerovania školy. Dôvodom je aj to, že na VŠ nie je zavedený systematický zber dát o potrebách zamestnancov ani študentov.
Autor:
Renáta Hall
Oponent: Daniel Klimovský
