Z realizovaných rozhovorov v rámci prieskumu To dá rozum sa vzťah medzi senátmi a exekutívou (dekanmi a rektormi) na verejných VŠ javí byť pomerne antagonistický. Zástupcovia senátov vnímajú kontrolu vedenia ako veľmi dôležitú. Respondenti z radov senátorov počas rozhovorov spomínali najmä obavy z možného zneužitia moci dekanmi a rektormi. Nedôvera senátorov voči vedeniu bola v niektorých prípadoch prítomná aj napriek tomu, že vedenie je na verejných VŠ volené samotnými akademickými senátmi.
Zástupcovia senátov verejných VŠ vnímali kontrolu vedenia ako kľúčovú na to, aby sa predišlo ovládnutiu školy jednou osobou. Jeden z predsedov akademických senátov odpovedal na otázku, čo je hlavnou úlohou senátu, nasledovne: Asi kontrolná funkcia, aby teda tá univerzita nebola riadená len jedným človekom, ale aby ten jeden človek mal kde skladať účty. Predpoklad, že rektor by mohol chcieť ovládnuť školu, podporil svojím vyjadrením aj ďalší predseda senátu verejnej VŠ: Je mimoriadne dôležité, aby sa nemohol dostať k moci nejaký ,uzurpátorʻ, ktorý potom s tou školou si naozaj robí, čo chce. Hej? To je pravda, že tam by mala byť nejaká protiváha, ktorá bude požadovať vysvetlenia alebo cez ktorú to jednoducho, proste musia sa dohodnúť. To je mimoriadne dôležité.
Dôveru akademických senátov voči vedeniu môže znižovať aj systém volieb, kde rektor alebo dekan sú volení odchádzajúcim senátom a následne spolupracujú s novým senátom zvoleným po jeho alebo jej nástupe. Jeden z predsedov akademických senátov pomenoval túto situáciu takto: Starý senát, na poslednom zasadnutí zvolí nového dekana a potom sa volí nový senát. Čiže ten dekan vlastne dostane nový senát, ktorý nemusí byť konzistentný s tým, čo dekan, aké mal plány a čo chcel urobiť, viete. To znamená ale možno na druhej strane je to dobré. Musí ten dekan presvedčiť tých senátorov, že jeho myšlienky alebo jeho úvahy sú dobré. Podľa tohto respondenta má situácia, keď dekan musí spolupracovať s niekým, kto ho nevolil, aj pozitívnu stránku v tom, že musí byť schopný presvedčiť aj nových senátorov o prínose jeho alebo jej návrhov.
Nedôvera medzi akademickým senátom a zástupcami vedenia spôsobené odlišnými volebnými cyklami môže mať negatívne dopady na fungovanie školy, keďže predstaviteľ školy sa musí venovať požiadavkám senátorov namiesto svojej agendy. Takúto situáciu ilustruje vyjadrenie respondenta, ktorý mal skúsenosť ako predseda senátu aj ako prodekan, ktorý nevnímal pozitívne situáciu, keď musí novozvolené vedenie od začiatku bojovať so senátom. Za lepšiu považoval možnosť, ak aspoň istý čas vedenie školy spolupracuje so senátom, ktorý ho zvolil: Zase je tam menšie riziko, že na každom zasadaní ich bude niekto interpelovať a požadovať písomné odpovede na nejakých 20 otázok, lebo potom, samozrejme, ten funkcionár nemôže pracovať, čo teda sa nedá celkom tomu zamedziť. Ale ak sa to stane, tak je to naozaj problém.
Prejavom nedôvery voči zástupcovi exekutívy je aj to, ak mu senát neschváli návrhy na jeho najbližších spolupracovníkov – prodekanov, respektíve prorektorov. Senát na verejných VŠ má na takéto konanie právomoc na základe zákona o VŠ.1 Toto bola prax na niektorých z analyzovaných verejných VŠ. Podnietená mohla byť aj tým, že dekana alebo rektora volil senát v inom zložení ako pri voľbe jeho prodekanov alebo prorektorov. Neschválenie spolupracovníkov dekana alebo rektora senátom znižuje jeho alebo jej možnosti spolupracovať pri riadení školy s ľuďmi, s ktorými sa mu dobre spolupracuje, čo môže mať negatívny vplyv na výkon riadenia.
S problémom neschválenia prorektorov či prodekanov sa stretlo viacero zo zástupcov a zástupkýň exekutívy, s ktorými boli vedené rozhovory v rámci prieskumu To dá rozum. V niektorých prípadoch im dôvod, prečo došlo k takémuto neschváleniu, nebol zrejmý. Ako to opisuje jedna z bývalých dekaniek: To sa mi stalo na [názov fakulty], že mi neschválili prodekana. Nevedeli o ňom nič. Ale jednoducho, teda im bol nejaký nesympatický alebo čo. Inde išlo o subjektívny dôvod, že navrhovaný prorektor nebol z konkrétnej fakulty alebo že s ním neboli zástupcovia fakulty, na ktorej predtým pôsobil na inej pozícii, spokojní. Vo vyjadrení jedného z predsedov fakultných senátov je tiež zjavná vyššie opísaná obava, že dekan by mohol výber prodekanov zneužiť na ovládnutie fakulty s pomocou svojich kamarátov: No to [schvaľovanie prodekanov senátom] je, samozrejme, dobré, no veď by bolo neprípustné, keby dekan si v podstate tam mohol namenovať takpovediac hocikoho, no pretože potom by napríklad mohol spraviť to, že stane sa dekanom a po nástupe do funkcie niekoho prijme, kto na fakulte nebol, nejakého kamaráta a rovno ho spraví prodekanom bez znalosti situácie na fakulte, lebo je kamarát a bude robiť to, čo sa od neho očakáva. To by, samozrejme, bola vrcholne nežiaduca situácia, keby tam ten schvaľovací proces nebol, tak určite by boli fakulty, kde by to presne takto prebiehalo.
Všetky uvedené dôvody k potrebe schvaľovať prodekanov a prorektorov, ktorých si dekan/rektor navrhne, spochybňujú schopnosť dekana či rektora, ktorých volil senát, vybrať si kvalitných spolupracovníkov. Jeden z rektorov navrhol, že by bolo zmysluplnejšie, aby sa v prípade potreby daný rektor či dekan zodpovedal za výber svojich spolupracovníkov až po nejakom čase: A potom ho brať na zodpovednosť. Lebo tak by to malo byť. Dobre, zober si, koho chceš, ale keď uvidíme za pol roka, držíme nad tým kontrolu a beda ti, ak nebudeš robiť tak, ako treba.
Možnosť, že senát neschváli prodekanov a prorektorov navrhnutých dekanom, respektíve rektorom, sa javí vyššia v prípade, že schvaľovanie prebieha v inom senáte, než ktorý volil dekana, respektíve, ak nový senát nevolil ani samotného dekana/rektora. Na toto poukázal bývalý predseda fakultného senátu, ktorý bol v čase realizácie rozhovoru prodekanom: Pretože určitá tá kontinuita proste musí byť a funkčné obdobie dekana by nemalo začínať urputným bojom so senátom pri schvaľovaní prodekanov, napríklad ako sa to stalo u nás na začiatku súčasného senátu. Ja si myslím, že by bolo lepšie spraviť to tak, ako to má ošetrené rektor na veľkom senáte. Že vlastne tam je dokonca ročný posun, takže všetkých prorektorov mu schváli ešte ten senát, ktorý ho v podstate zvolil. Oni normálne sa ujmú funkcie, majú nejaký čas, aby sa zorientovali.
Iný predseda senátu poukázal na to, že je potrebné dôverovať ľuďom, ktorých senát zvolí do vedenia: No napríklad, čo mi veľmi vadí, že vlastne cez senát musia prejsť všetci prodekani. Musí ich schváliť. Preboha, ja keď si robím pracovný tím, oni si ma zvolili ako vedúceho, ktorý to tu má riadiť. Ako si ja zložím tím, je predsa moja vec. Ja som už dostal tú dôveru, prečo to musí prejsť schvaľovaním? To isté aj pri rektorovi. Samozrejme, väčšinou to prechádza bez nejakých veľkých problémov, ale principiálne.
Jeden z hlavných problémov pri spolupráci dekanov a rektorov so senátmi na verejných VŠ, ktorý bol identifikovaný počas rozhovorov, bol, že i keď senáty majú posledné slovo pri schvaľovaní materiálov2 predkladaných rektorom a dekanom, nenesú za svoje rozhodnutie žiadnu zodpovednosť. Zároveň im však zákon o VŠ nedáva možnosť ovplyvniť dokumenty, ktoré schvaľujú.
Na problém blokovania rozhodnutí senátmi a zároveň nenesenia zodpovednosti za ne, ktorý významne vplýva na chod školy, poukázali zástupcovia exekutívy aj niektorých senátov. Jeden z rektorov zdôraznil, že univerzitu zastupuje rektor a nesie za ňu plnú zodpovednosť, i keď rozhodnutia v konečnom dôsledku schvaľuje senát: Veď si zoberte akademický senát, ktorý povedzme môže a je rektorovi veľkou oporou alebo môže byť tam vážny konflikt, nikdy nenesie zodpovednosť za rozhodnutie a za rozhodnutie rozhoduje rektor. Na súdnom spore stojí potom univerzita a rektor, nie nejaký člen akademického senátu, ktorý tvrdil, že viete, postavme rozpočet tak, hej? Predseda jedného z univerzitných senátov si tiež uvedomoval túto skutočnosť: Vždy je to na horizontálnej úrovni. To znamená vedenie verzus senát fakulty, vedenie verzus senát univerzity. Ale, ja to nechcem hovoriť, že to je nejaké zlé. Ja len vravím, že tam vzniká akási disproporcia medzi tou zodpovednosťou...Pretože oni sú v konečnom dôsledku zodpovední ako štatutári. Ja nie som zodpovedný ako štatutár ako predseda senátu.
Súčasťou tohto paradoxu vytvoreného nastavením zákona o VŠ je, že zákon o VŠ nedáva senátorom možnosť vstupovať do obsahu samotných materiálov a môžu len predložený materiál schváliť alebo neschváliť. Jeden z predsedov senátu to zhrnul nasledovne: V súčasnosti to funguje, ako hovorím, že my nemáme právo niečo navrhovať, my môžeme len schváliť alebo neschváliť.
Rektori a dekani verejných VŠ rôznymi spôsobmi zabezpečujú priechodnosť predkladaných návrhov v senáte. Niektorí z nich prediskutovali predkladané materiály na fakultnej úrovni s predstaviteľmi pracovísk fakúlt (katedry, ústavy a pod.) a na univerzitnej s dekanmi či komisiami a predsedníctvom senátu. Jeden z bývalých dekanov opísal svoju stratégiu pri presadzovaní dokumentov prostredníctvom rozsiahlej diskusie s rôznymi aktérmi. Toto umožňovalo aj v priebehu procesu upravovať predkladaný materiál na základe podnetov, ktoré získal: Ja som so senátom nemal absolútne žiaden problém. Mne všetky návrhy, vrátane rozpočtu, vrátane reštrukturalizácie personálnych vecí, prešli všetky vďaka komunikácii. Vy keď máte niečo a chcete to presadiť, tak najprv to treba vo vedení [fakulty] vyargumentovať, to sú štyria-piati ľudia. To nie je problém. To znamená, že tam treba mať nejaký konsenzus. Potom druhý krok je kolégium dekana. To je desať riaditeľov plus nejakých pätnásť vedúcich oddelení. To znamená, treba im to vysvetliť a musí to byť, samozrejme, materiál, ktorý je stráviteľný. Tam už vidíte, že či to má podporu alebo to nemá podporu. A keď to nemá podporu, tak musíte hľadať nejaký iný variant, ktorý ten cieľ, ktorý máte, splní, ale inou cestou. No, keď tam nájdete podporu, tak potom idete do komisií senátu. To znamená ekonomická komisia, tá to najprv musí celé prebrať, potom legislatívna komisia a potom pedagogická komisia. No a tí keď dajú odobrenie, lebo oni si ma vždy volali na tie stretnutia, kde som to ja celé odprezentoval. Pokiaľ tí to schválili, no tak potom už nebol problém, aby to prešlo aj cez plénum. Rektor na inej VŠ mal podobný postup len na univerzitnej úrovni: Najprv s dekanmi, až potom, keď mám zhody s dekanmi, potom to ide na senát, na finančnú komisiu a, samozrejme, až tam, keď vidím, že je to priechodné, ide to do senátu.
Na iných školách si vytvoril senát a vedenie školy neformálne pravidlo, že zásadné materiály sú zasielané v predstihu a senát má možnosť k nim vznášať pripomienky. Týmto sa zvyšuje pravdepodobnosť, že budú materiály prijaté. V opačnom prípade sa zvyšuje riziko, že senát celý dokument zamietne, keďže je tak nastavený súčasný právny rámec: My sme teda tiež prijali nejaký istý dohovor vnútorný, že tie vážne materiály, aby nám predkladali s relatívne dostatočným časovým predstihom, aby senátori, ak majú nejaké pripomienky, aby sme to mohli poslať vedeniu s tým, že teda nech zvážia, či to tam zapracujú alebo nie. I keď, ako hovorím, že právne to nie je ošetrené, lebo právne stačí, keď predložia v termíne a nemusia žiadne pripomienky akceptovať, ale potom sme na tej hrane, že buď schválime alebo neschválime.
Ďalšou stratégiou vedenia bolo dôkladne vyargumentovať predložený dokument počas rokovania senátu. Toto predpokladá jednak kvalitnú prípravu a taktiež racionálne a vecné rozhodovanie senátorov. Jeden z dekanov vnímal predrokovanie materiálov, ako je uvedené vyššie, za lobing, ktorý nepovažoval za správny a skôr sa sústredil na dôkladnú prípravu materiálov: Ja som si veci nepripravoval v senáte. A takmer principiálne nie, ja som išiel do toho tak, že silu argumentov som stále mal pocit, že jednoducho ich presvedčím a že netreba robiť nejaký lobing. Dekanka na inej škole okrem podrobného predstavenia dokumentov vytvárala aj priestor na ich prípadné doplnenie zo strany senátorov: Ja keď predkladám materiály do senátu, tak ich predkladám kompletné a odôvodnené. Hej, čiže možno idem nad rámec toho, čo sa odo mňa očakáva, že viete, keď predkladáte niektoré dokumenty zo zákona, ja neviem, napríklad rozpočet nákladov a výnosov, tak to je jedna tabuľka, ktorú predložíme, ale ja k tomu robím sprievodnú správu? Čiže tým pádom vlastne naozaj sa snažíme ako transparentne a úplne konkrétne tie veci tam odôvodniť a potom je tam, samozrejme, diskusia? Čiže veľakrát naozaj senát dal dobré podnety, že ešte toto by sme chceli vedieť alebo ešte toto by sme chceli vedieť. Akceptovaním pripomienok od senátorov sa senáty stávajú spolutvorcami dokumentov, čím sa môže zvyšovať ich priechodnosť.
Toto však vyžaduje senátorov, ktorí dokumenty čítajú a majú záujem o racionálnu diskusiu. Nie vždy to je tak, čo ilustrujú nasledovné citáty. Rektorka jednej z verejných VŠ opisuje, ako vďaka tomu, že senátori nemajú naštudovaný rozpočet, môžu na základe čiastkových výhrad celý materiál zastaviť, a to napriek jeho predrokovaniu so zástupcami fakúlt: Keď ja dám návrh rozpočtu, ktorý má neviem koľko strán a majú si prečítať metodiku, no tak, jaj, to o čom snívam? Takže prídu ľudia, ktorí sú veľmi sympatickí a sú fajn a keď mi uveria, čo im rozprávam a ubezpečím ich, že som toto všetko prebrala s troma dekanmi, ktorí majú súhlasné stanovisko a my si to premietneme na veľkých tabuliach, kde sledujeme, že aký bol minulý rok, teraz je to takto a tak ďalej. Dekani O. K., sme dohodnutí, ideme na senát. Keď ja toto poviem senátu a senát je osvietený a to akceptuje, tak môžem skákať meter deväťdesiat. Ale môže sa stať, že natrafíte na človeka, ktorý nemá tie informácie, ani ich nechce mať, ale chytí sa nejakého mikroproblému, ktorý vám tam naruší celú tú atmosféru a je to fakt tak, no to sa mi nejako nezdá a tí ľudia zapochybujú a už máte po rozpočte.
Ako už naznačuje uvedený citát, v konečnom dôsledku môže byť materiál neschválený nie kvôli reálnemu problému, ale aj kvôli neracionálnemu rozhodnutiu niektorých senátorov. Jeden z bývalých dekanov takúto situáciu opísal nasledovne: Ale viete, ľudia sú takí, že keď ide aj v jednej miestnosti, ja som zvykol žartovať. Keď im poviete, že si má sadnúť z jedného kúta severovýchodného do západojužného či akého, tak aj to budú proti tomu budú protestovať.
Krajnou stratégiou vedúcich pracovníkov škôl je predkladať len materiály, pri ktorých vedia, že prejdú, i keď to z ich pohľadu nie je optimálne riešenie. Jeden z rektorov to zhrnul nasledovne: Čo rektor nepredloží, o tom vlastne senát nemá čo hlasovať. Okrem, samozrejme, vecí vnútrosenátnych. To je druhá vec. Takže toto je ochrana naša, že predložíme to, čo naozaj reálne vieme zrealizovať, aj keď možno s tým veľmi nesúhlasíme, ale jednoducho to, čo sa reálne dá zrealizovať.
Zaujímavým zistením z realizovaných rozhovorov je, že kontrolná funkcia senátov je vítaná nielen senátormi, ale vyhovuje aj viacerým predstaviteľom verejných VŠ a ich fakúlt. Vytvára pocit spoluzodpovednosti, i keď za rozhodnutia je zodpovedný dekan a v právnej rovine rektor. Jedným z prínosov vstupu senátorov do rozhodovania je, že môžu pomôcť odstrániť formálne chyby v materiáloch v zmysle „viac očí viac vidí“. Ako však upozornil jeden z rektorov, ani toto nemusí vždy platiť a ani senát si nemusí všimnúť všetky nedostatky: Naraz dekanovi chýba to, si schváli rozpočet, čiže rozdelí si štátne dotácie v senáte, urobí si rozpočet v senáte a za mesiac príde a chýba mu 150 000 na platy. Lebo si svojvoľne prijme ľudí a si myslí, že on to zakryje. A to je to, čo ja nesmiem pustiť [...] mne veľmi vadí, že kde sú tí senátori všetci, všetci chcú študovať všetky správy a na to neprídu a potom je tu kdesi, že majú málo a prečo máte málo?
Ďalším dôvodom, prečo je vstup senátov do rozhodovania vedenia verejných VŠ a fakúlt vítaný, je potvrdenie správnosti presadzovaného riešenia a tiež posilnenie jeho legitimity. Jeden z bývalých dekanov to opísal nasledovne: Keď vám to v tom senáte prejde, tak potom aj to riešenie má veľký mandát.[…] Ale že by som ja išiel za senátormi a teraz ich niekde predtým ešte presviedčal o tom [...] Lebo buď mám, buď dokážem argumentovať a vtedy je to O. K., alebo nedokážem a potom sú tie moje argumenty na vode.
V podobnom duchu vnímal úlohu senátu aj ďalší bývalý dekan, ktorý však zašiel ešte ďalej, keď uviedol, že senát priamo zamedzí nesprávnemu nastaveniu opatrení navrhovaných dekanom: Mne toto vyhovovalo, lebo viete, keby dekan riadil veľmi direktívne, tak by sa mohlo stať, že proste zablúdi niekde. Kdežto takto, keď si to odkomunikujete, keď stále registrujete tú spätnú väzbu, tak máte proste menšiu pravdepodobnosť, že zablúdite. Ja s tým nemám problém. Dôležité je, to stále hovorím, absolútne najdôležitejšie, musíte komunikovať s ľuďmi, musíte stále proste registrovať tú spätnú väzbu.
Dohľad senátu podľa jedného z rektorov tiež umožňuje predchádzať podozreniam z nekalého konania rektora či dekana: Nie, toto [že senát schvaľuje rozpočet, dlhodobý zámer, štatút či nakladanie s majetkom] má výhodu, viete, stále si musíme pozerať na prsty. Dôvera – nedôvera, ja sa cítim povedzme urazený, že ma niekto podozrieva alebo tak, ale myslím si, že treba mať tie spätné väzby, Tie kontroly musia byť. Aby sa skutočne vylúčilo to podozrenie.
Viacerí predsedovia senátov si uvedomovali, že pre školu ako celok je prínosné, ak vedenie a senát spolupracuje. Jeden z bývalých predsedov fakultného senátu, ktorý v čase rozhovoru pôsobil vo funkcii prodekana pre študijné záležitosti, vnímal dôležitosť neútočenia členmi senátu na neho. Ak mu senát posiela mnoho požiadaviek, odoberá mu to podľa neho čas na výkon jeho povinností: Čiže ja, keď som nastúpil do funkcie, tak január, február, marec, som odpovedal denne na 5-6 e-mailov týkajúcich sa prijímacieho konania a z hľadiska fungovania tej fakulty to je to, čo ten prodekan musí čo najkvalitnejšie robiť, aby fakulta mala dostatok kvalitných uchádzačov o štúdium a nie sa dohadovať so senátom o nejakých v podstate osobných malichernostiach.
Ďalší z predsedov senátu poukázal na fakt, že nezhody medzi vedením VŠ či fakultami na jednej strane a senátmi na strane druhej majú v konečnom dôsledku dopady na zamestnancov fakúlt. Senátorom a vedeniu by malo ísť v prvom rade o fungovanie vysokej školy: Tá univerzita musí existovať. Poviem príklad, my sa môžeme naťahovať o metodike rozdelenia štátnej dotácie a urobiť zákopovú vojnu. Takže na to doplatia potom zamestnanci tých fakúlt. A celej univerzity, pretože nebudú mať rozpočty tie fakulty, dekani okamžite musia zastaviť vyplácanie akýchkoľvek príplatkov, alebo teda nadtarifné mzdy.
Ďalší z predsedov senátov uviedol svoju negatívnu skúsenosť z minulosti, keď členovia fakulty doplatili na zlé vzťahy dekana a senátu. Vyzdvihoval dôležitosť robiť kompromisy medzi vedením a členmi senátu. Vedenie by podľa neho malo vytvoriť priaznivé podmienky pre zamestnancov a členovia senátu by si zas mali uvedomiť, že musia ustúpiť zo svojich záujmov pre potreby celej fakulty: Mali sme také obdobie, keď to medzi dekanom a predsedom senátu dosť škrípalo a bolo to zle pre všetkých, najmä pre fakultu. Proste tu má byť ten súzvuk toho, aby sa robilo pre prospech fakulty, a nie aby ten pozeral, čo je dobré preňho a čo je dobré pre toho alebo kde nájsť to optimum riešenia, aby aj ľudia boli spokojní, aby aj zárobky boli normálne, aby ľudia chodili radi do roboty, a na druhej strane aby nám to tu nepadlo všetko na hlavu. Proste nedajú sa ani všetky peniaze prejesť a potom po pár rokoch zistíme, že nám tečú, smrdia záchody, tečú strechy a nejdú výťahy.[…] to je tá dobrá spolupráca medzi dekanom a senátom, aby si to navzájom vysvetlili. Toto vieme získať, takéto peniaze navyše, to by sme mohli z toho spraviť, a trošku sa navzájom pochopiť a nie tak, že sa snažiť pred národom dokázať, ty si blbec alebo ja som blbec. Lebo to nevedie k ničomu.
Spolupráca medzi vedením a senátom však môže narážať na ďalší paradox, ktorým je, že senátori zastávajú parciálne záujmy pracovísk, za ktoré boli zvolení do senátu. Na druhej strane vedenie zodpovedá za fakultu alebo univerzitu ako celok, čo by malo byť odzrkadlené aj v predkladaných návrhoch. Takto protichodné nastavenie senátov a exekutívy potom môže prispievať skôr k vytváraniu konfliktných vzťahov ako súladu, keďže každý presadzuje iný typ záujmov.
Na súkromných a štátnej VŠ, kde boli realizované rozhovory v rámci prieskumu To dá rozum, bol vzťah medzi senátom a exekutívou menej vyhrotený ako na analyzovaných verejných VŠ. Zákon o VŠ dáva samosprávnym orgánom štátnych a súkromných VŠ menej právomocí, ako je to na verejných VŠ. V prípade štátnych VŠ dáva konečné slovo namiesto senátom rezortným ministrom a v prípade súkromných vlastníkovi školy (pri oboch typoch škôl ide o voľbu rektora, kontrolu využívania peňazí a majetku, vznik a zánik súčastí školy, rozpočet; pri súkromných VŠ, vojenskej a policajnej škole určovanie počtu študentov a počtu a štruktúry zamestnancov).3 Tým, že vo viacerých oblastiach senáty na týchto školách len prerokúvajú jednotlivé materiály, majú skôr konzultačnú úlohu. Zároveň, tým, že pri výbere vedenia školy má hlavné slovo na štátnych školách rezortný minister a na súkromných VŠ vlastník4, tak senát školy tam skôr spolupracuje s vedením, do ktorého výberu vstupoval len obmedzene. Senáty na štátnych školách sa vyjadrujú k návrhu rektora, ktorý rezortný minister predkladá prezidentovi.5 Na súkromných VŠ podľa zákona o VŠ akademický senát síce navrhuje kandidáta na rektora správnej rade súkromnej vysokej školy6, ale v rámci rozhovorov realizovaných na súkromných VŠ respondenti uvádzali, že rektor je v skutočnosti navrhovaný vlastníkmi školy. Na súkromných a štátnych VŠ, na základe výpovedí respondentov a spôsobu akým je definované ich riadenie v zákone o VŠ, sa dá povedať, že spoločným partnerom pre akademické senáty a vedenie VŠ je pri riadení školy rezortný minister (štátne VŠ) alebo vlastník (súkromné VŠ). Tieto skutočnosti na analyzovaných školách neviedli k zlým vzťahom medzi vedením a senátmi. Zástupcovia a zástupkyne senátov z týchto škôl nevyjadrili v rozhovoroch potrebu mať podobné právomoci ako ich kolegovia na verejných VŠ, čiže nespochybňovali ani silnejšie postavenie rezortného ministerstva či vlastníka školy.
Na štátnej VŠ, kde boli realizované rozhovory, bol vzťah medzi senátom a exekutívou z pohľadu oboch strán, opísaný ako kooperatívny a konštruktívny a to špeciálne pod vedením, ktoré bolo aktívne v čase prieskumu To dá rozum v roku 2018. Vedenie a senát sa vnímali skôr ako jeden celok, ktorý spolupracuje na rozvoji školy. Tento pohľad ilustruje vyjadrenie zástupkyne senátu: Tuto sme my jeden celok, dokonca možno aj na báze tej skôr spolupráce vo vzťahu k vedeniu, lebo vždy hovorím, že mám pocit, že sme na jednej inštitúcii, tak má ísť o spoločnú vec a nech tie veci sú v prospech všetkých. S týmto pohľadom sa stotožňovali aj zástupcovia vedenia a študentskej časti senátu na danej škole.
Na súkromných VŠ, na ktorých boli realizované rozhovory, bol senát a jeho právomoci vnímané ako niečo, čo musí byť formálne naplnené a je preto potrebné to spraviť čo najjednoduchšie. Predseda fakultného senátu to komentoval nasledovne: Viete čo, my si to skôr medzi fakultami posielame, také tie materiály, keď niečo príde zhora, že sa má niečo schváliť, tak zvyčajne [názov fakulty] to prvá schváli a potom my to obmieňame tam tú fakultu na takú fakultu [...] Čiže my sa s tým nejakým spôsobom nehráme, takže, aby to trvalo čo najmenej, je to len formalita, aby sme splnili všetky veci, ktoré máme.
Rozhovory ďalej ukázali, že na analyzovaných súkromných školách bolo kľúčové to, čo chcú majitelia, respektíve zakladatelia školy dosiahnuť a senát tomu len pomáha, keďže to vyžaduje zákon. Jeden predseda senátu to opísal nasledovne: Čiže nie je to to, čo my chceme, ale je to o tom, čo je podpísateľné majiteľmi. Viete, my si môžeme schváliť čokoľvek, ale nie je tam nejaká povinnosť tých majiteľov to akceptovať. Podobne situáciu vnímal zástupca zakladateľov inej súkromnej VŠ, ktorý tiež uviedol, že schvaľovanie materiálov senátom je u nich skôr o formálnom naplnení požiadaviek zákona, ale za školu nesú priamu zodpovednosť majitelia školy, a preto majú aj rozhodujúce slovo: Čo môžu oni [senát] rozhodovať? Napríklad aj ten rozpočet, no senát môže neschváliť. A čo sa stane? Alebo senát povie, no chceme mať príjmy o milión viac. No dobre, aj ja chcem mať príjmy o milión viac. Ale ako to mám? [...] Čiže ono, keď to aj ide a ten senát, aby sme naplnili literu zákona, no tak je to tam prejednané a niekedy aj majú pindy, lebo sa zrazu začnú do toho hrabať. No, ale je to viac-menej formálne. Oni sa vyjadrujú, hej? Našťastie neschvaľujú. No tak boli, vyjadrili sa, koniec, odfajknuté a vybavené.
Predstavitelia samosprávnych orgánov súkromných VŠ (rektori, dekani, senátori), s ktorými boli vedené individuálne rozhovory v rámci prieskumu To dá rozum, však nehodnotili takéto nastavenie negatívne. Naopak, zástupkyňa exekutívy jednej zo súkromných VŠ vnímala jednotu vedenia a senátu, ktorú porovnávala s negatívnym vzťahom, ktorý zažila na verejnej VŠ: U nás to nie je tak, že vlastne senát tvorí opozíciu rektorovi a ho tam kontroluje. Naopak, my sme tak spolu nejako. Tak toto tu vôbec nie je, že no, zodpovedaj sa, vieme, ako to bolo na senátoch. Tak ten rektor tam [na verejnej VŠ] je úplne ako na výsluchu. Nie, tu nie, určite nie. Predseda fakultného senátu na inej súkromnej škole poukázal, že senát a dekan ťahajú za jeden povraz, lebo spoločne reprezentujú akademickú samosprávu voči vlastníkovi a musia konať v súčinnosti, aby boli splnené všetky nevyhnutné formálne požiadavky: Z toho hľadiska by som povedal, že to [spolupráca dekana a senátu] je blízka. Ten dekan v podstate chce vychádzať so senátom dobre, pretože, viete, príde niečo zhora dekanovi, dekan to posunie na senát, často to treba vybaviť do pár dní alebo niečo také, takže je ťažké aj dodržiavať nejaké termíny a podobne, naháňa sa to. Je veľa všelijakých schvaľovačiek, všetko možné sa musí schvaľovať.
Senát bol niektorými z respondentov na súkromných VŠ vnímaný aj ako možná platforma na získavanie názorov od študentov alebo pedagógov. Bývalý rektor jednej zo súkromných VŠ uviedol: Ale bola to spätná väzba. Ja som sa dozvedel veľa od tých študentov. V podobnom duchu senát vnímal aj dekan na tej istej škole, ktorý komentoval informácie, ktoré získavajú na senáte od študentov: Ktorý predmet je podľa ich názoru moc teoretický, aké predmety by chceli mať vo vzťahu k tým praktickým zameraniam a podobne. Takúto úlohu senátu potvrdil aj zástupca študentov na súkromnej VŠ, s ktorým bol vedený rozhovor. Ten dodal, že v rámci senátu študenti prichádzajú s praktickými požiadavkami, ktoré sa týkajú napríklad zariadenia učební a tieto sú potom na senáte vyriešené.
Na inej súkromnej škole zástupca zakladateľov školy nevnímal ako nevyhnutné mať senát na to, aby získaval podnety od študentov alebo pedagógov. Pre neho je dôležité len to, či ide o zmysluplný podnet: Každý, či je v senáte, alebo nie, má možnosť. Ja mám dvere otvorené. Má možnosť prísť a povedať. Ak je návrh dobrý, my zvážime každý dobrý návrh. A mali sme tu projekty, študentský parlament a hentaké športové. Podporujeme hokej, basketbal, neviem čo. Ako študenti majú všelijaké aktivity a historicky ich bolo veľa. Ale na to nepotrebujem ja senát. Inými slovami, spätnú väzbu od členov akademickej obce tento zástupca vlastníka vnímal ako dôležitú. To, čo sa mu videlo zbytočné, je, aby bol na takúto spätnú väzbu vytváraný formálny orgán v podobe senátu.
Autor:
Renáta Hall
Oponent: Daniel Klimovský
