Nielen pre študentov s telesným, ale tiež pre tých, ktorí majú zmyslové postihnutie, je otázka bezbariérovosti absolútne kľúčová. Ak má byť prostredie vysokých škôl univerzálne prístupné, musia mať aj užívatelia vysokoškolského prostredia so zdravotným znevýhodnením zabezpečený rovnocenný prístup k všetkým prevádzkovým častiam, ktoré sú určené pre študentov. Nejde len o priestory, v ktorých sa realizuje výučba (učebne, auditóriá, laboratóriá), ale tiež študovne, knižnice či iné priestory, v ktorých študenti trávia čas (športové centrá, stravovacie časti, ubytovacie zariadenia a podobne).1 Študenti so zrakovým postihnutím by mali mať možnosť pohybovať a orientovať sa v priestoroch vysokej školy samostatne, bez pomoci asistenta.2
Napriek tomu, že vďaka rozvojovým projektom sa priestorové podmienky na VŠ výrazne zlepšili, nedá sa povedať, že by bol stav uspokojivý. Účastníčka rozhovorov, ktoré sa realizovali v rámci projektu To dá rozum, ktorá je koordinátorkou podpory pre študentov so ŠP (ďalej koordinátor), zhodnotila situáciu na jej škole takto: Najväčší problém je prístupnosť, bezbariérovosť. Hoci sa to lepší, keď to porovnávame s niektorými vyspelými krajinami, tak naozaj je ešte čo zlepšovať. Nie je to komfort pre tých študentov. Musia prekonávať [prekážky]. Aj keď je trebárs jedna budova celkom dobrá, potom je internát, potom sú knižnice a tak ďalej. Chýba celkové pokrytie tej bezbariérovosti. So situáciou na VŠ na Slovensku nie je spokojná ani spoluautorka novely zákona o VŠ: Stále máme vysoké školy, ktoré nemajú dostatočne adaptabilné priestory. Čiže sú fyzické bariéry, ktoré bránia tomu aby sa študenti mohli samostatne, pokiaľ majú isté typy postihnutí alebo špecifické potreby, aby sa mohli samostatne pohybovať, aby boli autonómni v rámci vzdelávacieho procesu.
Architektonické bariéry sú nezriedka aj dôvodom, prečo študenti so zdravotným znevýhodnením nejdú študovať na školu, ktorá poskytuje odbor blízky ich záujmu. Na otázku, čo môže uchádzač urobiť, ak na tento problém narazí, dala vyššie citovaná koordinátorka úprimnú odpoveď: No tá budova sa nám nezmení. Čiže asi reálne by sa dialo to, že by si musel zvážiť, či to s pomocou nejakého asistenta alebo niekoho zvládne alebo nezvládne. Zástupca občianskeho združenia pre ľudí s ťažkým telesným postihnutím potvrdil, že uchádzači o VŠ štúdium sa často pýtajú na priestorové podmienky jednotlivých VŠ: Obracajú sa na nás práve kvôli tej stránke vysokoškolského štúdia, že či vieme, či na univerzite, povedzme Komenského, sú bezbariérové internáty alebo či sa tam dá na vozíku fungovať na tej a tej fakulte.
Architektonické bariéry pociťujú študenti s fyzickým či so zrakovým postihnutím ešte intenzívnejšie tam, kde sú jednotlivé budovy vo väčšej vzdialenosti. Tento problém výstižne pomenoval bývalý študent so ŠP: Ďalšia vec, ktorá je na Slovensku taká trošku nešťastná, že u nás to nie je tak ako v zahraničí. Že máme nejakú univerzitu, ktorá má svoj veľký kampus a všetko to je sústredené do toho kampusu, že je to také mestečko... O peripetiách, ktoré musí pravidelne pri prechode medzi dvoma susednými budovami fakulty absolvovať, rozprávala aj nevidiaca študentka: A presúvame sa stále. Prechody cez cestu a neviem, či sa mám pozerať pred seba, na semafor alebo pod nohy, lebo vlastne stále iba chodíme, chodíme, chodíme. Akože viem, že to sa asi nestane, ale keby vymysleli nejaký prechod medzi tými budovami, normálne nadchodmi alebo niečo, bolo by to oveľa lepšie. Veľký počet budov, v ktorých sa realizuje vyučovanie, komplikuje aj dosiahnutie úplnej bezbariérovosti. Koordinátorka jednej z takýchto vysokých škôl zhodnotila situáciu takto: Tým, že sme vo viacerých budovách a každá katedra je inde a tie budovy sú staršie a sú pamiatkovo chránené, robiť tam nejaké zásahy či stavebné úpravy je tiež vždy problém. To je jeden z tých hlavných problémov.
Štúdium na vysokej škole vyžaduje pohyb v rôznych užívateľských priestoroch. Pri posudzovaní kvality prostredia z pohľadu nezávislosti pohybu sú dôležité rôzne ukazovatele. Sleduje sa napríklad samotný vstup do budovy či priestorové riešenie vstupných hál, ktoré by malo byť navrhnuté tak, aby umožňovalo bezproblémový pohyb osoby na vozíku. Kľúčové je tiež prispôsobenie chodieb, schodísk či výťahov, ako aj ostatných miestností, ktoré študenti navštevujú (administratívne, dekanátne, stravovacie priestory, knižnice atď.).3 Podľa výsledkov prieskumu, ktorý realizovala Slovenská technická univerzita na 14 verejných VŠ, je situácia neuspokojivá. Ako ukazuje graf G_4.5.7.5.1, samotný vstup do objektu vyhovuje kritériám len v prípade 25,6 % zo 43 budov, ktoré boli hodnotené. V budovách VŠ nájdeme len necelých 12 % výťahov, ktoré možno označiť za vyhovujúce. Tieto výsledky dokresľuje aj vyjadrenie respondentky To dá rozum, ktorá poskytla rozhovor: Problémy mala aj tá spolužiačka, čo je na vozíku. To bolo hrozné, lebo v celej budove nie sú žiadne rampy. Z vyjadrenia iného študenta je zrejmé, že prítomnosť výťahu nie je ani zďaleka zárukou slobodného pohybu: Toto je aktívny vozík, ale kebyže mám širší vozík, tak sa ani do výťahu nedostanem.
Uvedený prieskum odhalil množstvo nedostatkov, na ktoré upozorňovali aj účastníci rozhovorov To dá rozum. Situáciu na konkrétnej fakulte zhodnotila jej koordinátorka takto: Neprekonateľný problém je prístupnosť študijných oddelení. Tam sa nedá dať nejaká plošina výsuvná, nedá sa robiť nič. Jedine presťahovať študijné oddelenie tak, aby bolo prístupné. Kritická bola aj pri hodnotení prístupnosti stravovania pre imobilných študentov: Jedáleň na [názov ulice] je v podstate prístupná. Ale už napríklad, keď si chce ísť kúpiť jedálne lístky, tam už sú schodíky. Takže, zase musí ten študent stále rozmýšľať, koho požiadať, čo urobiť, ako si to zabezpečiť, aby sa tam dostal. O obmedzených možnostiach stravovania rozprával aj študent so ŠP navštevujúci tú istú fakultu VŠ: Chcel som ísť na [názov fakulty] do bufetu. Zistil som, že tam sú schody a vlastne neviem, či sa tam dá nejako inak dostať [...] Sú tam dole dva schodíky k pokladni. No už tam chodím, lebo bufetárka si už na mňa zvykla. Vždy ju zavolám a ona mi prinesie.
O tom, že podmienky na mnohých VŠ nereflektujú ani základné fyziologické potreby ľudí s telesným postihnutím, vypovedá zhodnotenie bezbariérovosti toaliet. Ako vidieť v grafe G_ 4.5.7.5.1, za vyhovujúce z tohto pohľadu bolo označených ani nie 10 % hodnotených sociálnych zariadení.
Takmer v polovici budov bezbariérové toalety študent nenájde. Tento výsledok dáva za pravdu sociálnemu poradcovi z občianskeho združenia pre ľudí s telesným postihnutím, ktorý sa odvolával na desať rokov starý prieskum mapujúci situáciu na viacerých stupňoch vzdelávania: Kedysi som pred asi desiatimi rokmi robil taký menší prieskum, kde mi vyšlo, že 80 % žiakov s telesným postihnutím musí chodiť do školy tak, že si musí nastaviť svoje fyziologické potreby na ráno a až po príchode zo školy. Podľa slov univerzitnej koordinátorky sa školy nezriedka chybne domnievajú, že tento problém sa ich netýka: Mnohé školy povedia, že majú bezbariérovú toaletu. Keď tam prídete a odborník to posúdi, tak povie, že to nie je bezbariérová toaleta.
Graf G_ 4.5.7.5.1: Hodnotenie z hľadiska nezávislosti pri pohybe a užívaní priestorov – fakulty
4
Podľa výsledkov prieskumu5 ani mnohé učebné priestory nevyhovujú podmienkam nezávislého pohybu. Ako ukazuje graf G_4.5.7.5.1, kritériá splnilo len necelých 19 %. Polovica hodnotených učební im vyhovela čiastočne. Takmer tretina bola označená za nevyhovujúce. Stretli sa s nimi zrejme aj účastníci rozhovorov To dá rozum. Bývalý študent VŠ s telesným postihnutím si takto zaspomínal: Neskôr ma už aj spolužiaci ťahali do niektorých posluchárni, kde v tom čase bezbariérový prístup ešte nebol. Je to nešťastie našich učební, tých posluchární. Čerstvejšiu skúsenosť prezentoval študent na vozíčku, ktorý ešte štúdium neukončil: Na [názov ulice] je jedna miestnosť, kde sa ide iba po schodoch a tam máme prednášku, tak som musel mať vždy niekoho, kto ma dá dole a potom vlastne hore.
Nedostatok bezbariérových učební riešia na niektorých VŠ úpravou rozvrhu. O tejto stratégii rozprávala koordinátorka pre študentov so ŠP: Robí sa to potom tak, že sa upraví rozvrh, aby výuka skupine, ktorú má ten študent, nebola dávaná do tých učební, ktoré sú neprístupné. Ako sa však dá usudzovať na základe odpovede respondenta, ktorý pomáha študentom s ťažkým telesným postihnutím, rozvrh sa na niektorých fakultách upravuje až vtedy, keď študent zistí, že sú učebne pre neho neprístupné. Zmena navyše závisí od ochoty spolužiakov: Lebo keď ste napríklad sám na vozíku a je tam ďalších 20, tak oni s tým musia súhlasiť. To je zase na nich, či áno či nie. Nejaký iný mechanizmus nie je. Nikto sa nepýta ani podporných centier, ani nikoho, keď sa tvorí rozvrh alebo sa to nejako nezisťuje. Tento výrok navyše odkazuje na nie vždy ideálne prepojenie fakulty a podporných centier na úrovni univerzity.
Získať ubytovanie v študentskom domove nie je pre študentov jednoduché. Pri zostavovaní rebríčkov prijatých záujemcov často rozhoduje študijný prospech či iné interne prijaté kritériá. Držitelia preukazov ZŤP (zdravotne ťažko postihnutý) sú často prijímaní prednostne. Mladým ľuďom, ktorí sú odkázaní na vozík, však ani táto devíza neumožní vyriešiť otázku ubytovania. Máloktorý študentský domov má totiž bezbariérové izby, v ktorých by sa mohli slobodne pohybovať. Tieto zistenia priniesol vyššie citovaný prieskum6, podľa ktorého 90 % študentských domov nemá bezbariérové izby ani kúpeľne. Bezbariérové toalety síce existujú, no kritériám nezávislého pohybu vyhovuje len 10 % všetkých hodnotených. Ako ukazuje graf G_4.5.7.5.2, problémov je však omnoho viac. Tak ako v budovách fakúlt, aj tu sa preukázali veľké nedostatky v prístupe do objektu, ale tiež vo vstupných halách či na chodbách. Výťahy sa síce nachádzali v každom internáte, no komfortný presun zabezpečuje podľa hodnotiteľov len necelá tretina z nich.7
Prezentované zistenia podporujú aj vyjadrenia účastníkov rozhovorov To dá rozum. Absolvent VŠ s telesným postihnutím zhodnotil aktuálne možnosti ubytovania ľudí na vozíčku takto: Nemáme ubytovanie na internátoch. Aj keď, tak je to v strašne malom počte. [...]. Hoci je v tom ubytovacom alebo študijnom poriadku, že zdravotne znevýhodnený má nárok na prednostné bezbariérové ubytovanie. Aj podľa slov univerzitnej koordinátorky sú na tom budovy internátov z tohto pohľadu veľmi zle: Horšia je situácia v študentských domovoch, lebo tam bezbariérovosť nebola riešená. Až 90 % študentských domovov je bariérových.
Graf G_4.5.7.5.2: Hodnotenie z hľadiska nezávislosti pri pohybe a užívaní priestorov – študentské domovy
8Obmedzené možnosti ubytovania znamenajú pre mnohých mladých ľudí so zdravotným postihnutím zároveň aj obmedzené možnosti VŠ štúdia. Ako v rámci rozhovoru To dá rozum povedal koordinátor centra podpory pre študentov so ŠP, podpora nie je len to, aby si vedel prečítať skriptá alebo aby sa dostal do triedy. Je to aj o tom, že potrebuje internát, potrebuje upravené prostredie, aby sa vedel dostať do jedálne, do knižnice, aby sa vedel dostať na izbu.
Od roku 2013, keď vstúpila do platnosti novela č. 57/2012 zákona o VŠ upravujúca podmienky podpory študentov so ŠP, sa situácia na nejednej VŠ zlepšila. Potvrdzujú to aj slová bývalého študenta s ťažkým telesným postihnutím: Ja som vyštudoval vysokú školu na Univerzite [názov]. Skúšobná miestnosť bola v mojom osobnom motorovom vozidle. Lebo tam, kde je [názov] fakulta, bývalo tuším vojenské gymnázium. Takže absolútne nepotrebovali výťahy a podobne. S prekvapením som zistil, že odvtedy sú už rôznym spôsobom preklenuté bariéry. Takže funguje to.
Zákon a k nemu prislúchajúca vyhláška vyvinula na VŠ tlak odstrániť existujúce fyzické prekážky. Hoci prišla aj finančná podpora v podobe štátnych dotácií, mnohé VŠ začínali takpovediac od nuly. Koordinátor, ktorý poskytol rozhovor pre To dá rozum, spomínal na prvé práce takto: Architektonické bariéry boli vtedy obrovské. Čiže prvé, čo sme urobili, sme budovali rampy. […] My sme v tých začiatkoch spravili najmä to, aby sme zabezpečili tú minimálnu povinnú úroveň debarierizácie tak, ako ju predpisuje zákon o verejných budovách.
Debarierizácia si vyžaduje vysoké investičné náklady. Viaceré verejné VŠ dokázali vybudovať výťahy či rampy len vďaka účelovo viazaným štátnym dotáciám. Ako sa však ukazuje, v oblasti odstraňovania architektonických bariér čaká VŠ ešte mnoho práce. Zabezpečenie finančných zdrojov je náročné. V rozpočtoch VŠ sa takýto veľký objem financií hľadá len veľmi ťažko. Podľa slov viacerých účastníkov rozhovorov v rámci zberu kvalitatívnych dát To dá rozum dotácie na študentov so ŠP postačujú skôr na pokrytie menších úprav. Túto skúsenosť má aj univerzitná koordinátorka jednej verejnej VŠ: Z toho minima sa dali realizovať aj nejaké drobné bezbariérové úpravy. Rovnaký názor prezentovala aj koordinátorka na inej VŠ: Z týchto prostriedkov sa dajú robiť iba drobné úpravy bezbariérovosti. Chýbajú veľké peniaze na tie veľké zásahy v tej bezbariérovosti. Také, ako vylepšiť WC, namontovať madlá alebo urobiť nejaké drobné úpravy, na to hej. Ale na také zásadnejšie... Z výpovede univerzitnej koordinátorky sa však dá čítať, že manažment niektorých VŠ nemá na debarierizáciu plánované iné zdroje, ako sú dotácie na študentov so ŠP: Keď som prišla tak dva-, trikrát do roka za pánom bývalým tajomníkom, tak sa srdečne žoviálne smial: ,No aký balík peňazí ste nám priniesli, keď niečo chcete?ʻ
Proces debarierizácie postupuje pomalými krokmi aj v dôsledku rôznych technických problémov, na ktoré VŠ narazia počas projektovania úprav. Niektoré budovy sú v historických častiach miest a vyžadujú si veľmi špecifické zásahy, ktoré musí schváliť pamiatkový ústav. Aj mnohé iné budovy si vyžadujú často náročné technické riešenia, ktoré rekonštrukciu predražujú: Niekedy sú veľmi problematické, také technické problémy, ktoré nezávisia od dobrej vôle, ale treba aj nejakých odborníkov prizvať, aby navrhli riešenie, komentovala koordinátorka centra podpory. Ako ďalej dodala, výdavky sa paradoxne navyšujú aj vďaka verejnému obstarávaniu: Ja by som vedela rekonštrukciu WC urobiť za tritisíc, ale ide to cez vysúťaženú firmu a urobí to za trinásťtisíc alebo za dvadsaťtritisíc. Viete, to sú veci, ktoré my jednoducho nevieme ovplyvniť a musíme sa v rámci toho pohybovať.
Nielen chýbajúce financie môžu prispievať k pomalému procesu debarierizácie. Existuje riziko, že práce, ktoré sa v tejto oblasti realizujú, nie sú vykonané dostatočne odborne a tak sa môže stať, že vznikne napríklad bezbariérová toaleta, ktorá v skutočnosti neumožňuje pohyb na vozíku. Takéto praktiky kritizoval aj bývalý absolvent VŠ, ktorý je sám užívateľom invalidného vozíka: Keď ideme niečo rekonštruovať, veľakrát sa tu nikto nikoho nepýta a tak rekonštruujú. K takýmto situáciám môže dochádzať najmä kvôli stavebnej legislatíve. Ako konštatujú odborníci na túto oblasť, „slovenská stavebná legislatíva doposiaľ nedostatočne akceptuje problematiku univerzálnej prístupnosti prostredia a neposkytuje komplexný dokument, ktorý by podrobnejšie špecifikoval požiadavky pre jednotlivé typologické druhy stavieb so zohľadnením širokého spektra užívateľov“.9
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Dušan Šimšík
