Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych)1 a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania2, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Celosvetový výskyt mentálneho postihnutia sa udáva v rozmedzí 1 – 3 % populácie.3 Podľa metaanalýzy 35 štúdií z rôznych krajín sveta, publikovaných v rozmedzí rokov 1980 – 2009, je priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou 1,83 %.4 Novšie údaje, vychádzajúce z analýzy 20 štúdií uverejnených v rokoch 2010 – 2015 uvádzajú výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou v rozpätí 0,22 % až 1,55 %.5 Na Slovensku je však celkový počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia dlhodobo takmer trojnásobne vyšší. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy (vrátane špeciálnych základných škôl) 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl. Na porovnanie, napríklad v susednej Českej republike, malo diagnózu MP 2,11 % žiakov základných škôl6, v USA sa uvádza výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi vo veku 8 – 12 rokov na úrovni 1,45 %.7
Neprimerane vysoký počet i podiel detí s diagnózou MP však nie je prítomný v základných školách naprieč Slovenskom. Z nasledujúceho grafu (G_1.1.4.1.) je zrejmé, že viac ako 70 % detí s diagnózou MP sa koncentruje v troch krajoch: Prešovskom (28 %), Košickom (27 %) a Banskobystrickom (15 %).
Graf G1.1.4.1: Prítomnosť žiakov s diagnózou mentálneho postihnutia v základných školách podľa krajov v školskom roku 2018/2019
8
Vysoká koncentrácia detí s diagnózou MP sa prejavuje aj na ich podiele na celkovej populácii žiakov v základných školách v týchto krajoch. Ako ukazuje nasledujúci graf (G_1.1.4.2), v Košickom a Prešovskom kraji tvoria deti s diagnostikovaným MP takmer 8 %, v Banskobystrickom viac ako 6 % všetkých žiakov základných škôl, zatiaľ čo napríklad v Bratislavskom kraji má MP diagnostikované iba 1,3 % žiakov základných škôl. V niektorých regiónoch Slovenska je teda výskyt diagnostikovaného mentálneho postihnutia medzi deťmi v porovnaní so zahraničím vyšší takmer až štvornásobne.
Graf G1.1.4.2: Podiel žiakov s diagnózou mentálneho postihnutia na celkovom počte žiakov základných škôl v jednotlivých krajoch v školskom roku 2018/2019
9
V siedmich okresoch Banskobystrického, Prešovského a Košického kraja je podiel žiakov s diagnózou MP dokonca vyšší ako 10 % zo všetkých detí v základných školách, pričom v okrese Medzilaborce má túto diagnózu takmer každý štvrtý žiak základnej školy.
Tabuľka T1.1.4.1: Okresy s podielom žiakov s mentálnym postihnutím vyšším ako 10 % z celkového počtu žiakov základných škôl v školskom roku 2018/2019
10
Vysoký podiel detí s diagnózou MP v troch krajoch veľmi pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina rómskej populácie na Slovensku (takmer 80 %).11 Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie, aj keď ho reálne nemajú, a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho prúdu vzdelávania, už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie12, medzinárodné organizácie13, ale aj Štátna školská inšpekcia14, Verejná ochrankyňa práv15 či Metodicko-pedagogické centrum16. Podľa údajov publikovaných Útvarom hodnoty za peniaze má takmer každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie (ĽMP).17 Zároveň, deti z týchto komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7% žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov na základných školách je len 12,3%.18 Neprimerane vysoký podiel rómskych detí medzi deťmi s diagnostikovaným ĽMP a ich následná segregácia do systému špeciálneho školstva boli jedným z dôvodov, kvôli ktorým začala v roku 2015 Európska komisia konanie voči Slovensku za porušenie Smernice o rasovej rovnosti.
Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k istým čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Kým za posledných 10 rokov bol podiel detí s MP stabilne nad 5 % z celkovej populácie detí v ZŠ, v priebehu posledných 3 rokov klesol z 5,35 % v školskom roku 2015/2016 na 4,64 % v školskom roku 2018/2019 (pokles celkovo takmer o 2 400 detí)19.
Graf G1.1.4.3: Vývoj podielu žiakov základných škôl s diagnostikovaným mentálnym postihnutím v rokoch 2009 - 2019
20
Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradenské zariadenia pri stanovovaní diagnózy ľahkého mentálneho postihnutia v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP), ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.21 No napriek odporúčaniu, aby sa diagnóza ĽMP nestanovovala výlučne na základe výsledkov v inteligenčnom teste22, v kvalitatívnych rozhovoroch sme zaznamenali aj opačnú prax. Respondenti poukazovali tiež na problematickosť stanovenia diagnózy na základe jednorazového vyšetrenia dieťaťa, vykonávanie testovania v inom ako materinskom jazyku dieťaťa a bez zabezpečenia tlmočenia, na silné zastúpenie jazykovej zložky v používaných testových batériách, ako aj na predsudky zo strany niektorých pracovníkov poradenských zariadení. Ako sa vyjadrila špeciálna pedagogička základnej školy, je nejaká batéria testov, ktorá je 30-ročná a tie testy sú postavené silne na jazykovej zložke. Dieťa, ktoré je zo sociálne slabo podnetného prostredia, to nemá šancu spraviť, aj keď má intelekt v norme. [...]Automaticky mu z toho vyjde, že intelekt je podpriemerný. Riaditeľka základnej školy v rámci individuálneho rozhovoru opísala svoje skúsenosti s poradenskými zariadeniami takto: Môj osobný názor je, že ak dostali meno, ktoré bolo evidentne rómske, tak mali k tomu aj taký prístup. [...] Takmer vo všetkých správach bolo napísané, že dieťa má mentálnu retardáciu a odporúčajú vzdelávanie v špeciálnej škole. Tým pádom ich práca skončila, ak ich chceš vzdelávať v základnej škole, tak ti nepomôžu nijako. Z ďalšej poradne sa tiež divili, keď sme chceli podrobnú diagnostiku k dysgrafii a k dyslexii. Ja neviem, či každý v tomto štáte očakáva, že keď dieťa zaostáva a pochádza zo znevýhodneného prostredia, tak musí mať automaticky mentálnu retardáciu, ale mňa to už začína strašne, strašne hnevať. Zo strany niektorých respondentov z poradenských zariadení bola evidentná snaha vysvetľovať výsledky diagnostiky a odporúčaných foriem vzdelávania nepripravenosťou bežných škôl na prácu s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorú podľa nich poradne musia zohľadniť. Ako sa vyjadril pracovník centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie: Ono to nemusí byť naozaj čistá mentálna retardácia v zmysle nejakej patológie alebo poruchy centrálnej nervovej sústavy. [...] Ale my, keď to dieťa zasadíme do prostredia v takzvanej inklúzii, nemáme na to vytvorené podmienky. To dieťa dosahuje podstatne menší úspech, ako by dosahovalo v špeciálnom zariadení.
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu (G_1.1.4.4), práve deti s diagnostikovaným mentálnym postihnutím sú spomedzi detí so zdravotným znevýhodnením najčastejšie vzdelávané oddelene.
Graf G1.1.4.4: Formy vzdelávania žiakov so zdravotným znevýhodnením v základných školách v školskom roku 2018/2019
23
Deti s diagnózou mentálneho postihnutia tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 %).24 Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí s diagnostikovaným MP na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti. Vzhľadom na vysoké zastúpenie rómskych detí medzi deťmi s MP, a teda aj medzi žiakmi v špeciálnych triedach a školách, sú tieto formy vzdelávania z veľkej časti etnicky homogénne, čo možno považovať za diskriminačné. Zároveň treba zdôrazniť, že obavy z negatívneho dopadu spoločného vzdelávania detí so znevýhodnením a bez neho sa vo viacerých výskumoch preukázali ako neopodstatnené.25
Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát projektu To dá rozum za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných plánov ako ostatní žiaci v triede a majú upravený aj obsah vzdelávania pre väčšinu predmetov. Ako sa vyjadril riaditeľ základnej školy, pri mentálnom postihu je problém ten, že to dieťa väčšinou, aj keď je nejaký A-variantový [s ľahkým mentálnym postihnutím], postupuje už podľa iných učebných osnov[vzdelávacích štandardov]. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde narastie náročnosť učiva. Ako sa vyjadrila špeciálna pedagogička zo základnej školy, mentálne postihnutie je veľmi náročné. Dokážeme ho zintegrovať na prvom stupni, na druhom to nie je možné. Takéto nastavenie škôl potvrdila aj zástupkyňa organizácie, venujúcej sa rodinám s deťmi so zdravotným znevýhodnením: Niekedy vás aj zoberú do tej bežnej školy, že spravme im po vôli, tú integráciu aspoň na tom prvom stupni, veď ešte nejde ,o veľa‘. Ale potom sa urobí znova rediagnostika a odchádzajú na špeciálnu školu. Ako však poukázal pracovník poradne, učitelia by mali prekonať predstavu, že všetky deti v triede musia na vyučovaní robiť to isté a zvládať to isté učivo: Učitelia nemusia prebrať so všetkými žiakmi všetko, preberajú sa zemiaky, proste treba zvoľniť. Veď pre dieťa s mentálnym postihnutím nie je dôležité, aby vedelo počítať kvadratické nerovnice, ale aby vedelo počítať, prípadne aj s kalkulačkou, jednoduché veci pre praktický život. Dá sa to. V susednej Českej republike napríklad problém s odlišnosťou obsahu vzdelávania vyriešili v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu určenej špeciálne pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.26
Uprednostňovanie oddelených foriem vzdelávania pre deti s diagnostikovaným ĽMP sa potvrdilo aj v dotazníkovom prieskume, ktorý sa realizoval v rámci projektu To dá rozum na vzorke materských, základných a stredných škôl. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu (G_1.1.4.5), viac ako polovica respondentov (52,7 %) spomedzi riaditeľov, pedagogických a odborných zamestnancov si myslí, že v prípade detí s ĽMP je vhodnejšou formou oddelené vzdelávanie s deťmi s rovnakým postihnutím (v špeciálnej triede alebo špeciálnej škole).Tretina (32,9 %) respondentov však preferuje začlenenie detí s ľahkým MP do bežnej triedy. Keď sa však pozrieme na odpovede, akú školu by deti s ĽMP mali podľa respondentov navštevovať, zisťujeme, že takmer až 70 % z nich považuje za vhodnejšiu bežnú základnú školu (a v nej bežnú alebo špeciálnu triedu).Väčšina respondentov teda pripustila možnosť, že by sa deti s ĽMP mohli vzdelávať aj v bežnej škole. S dostatočnou podporou by tak bežné školy mohli vzdelávať väčší podiel detí s ľahkým mentálnym postihnutím, než je súčasných 42,7 %.
Graf G1.1.4.5: Názory na vhodnú formu vzdelávania pre deti a žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím podľa respondentov z bežných materských, základných a stredných škôl
V súčasnom nastavení vzdelávacieho systému žiaci s diagnostikovaným mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa ZŠ), pričom podmienkou na prijatie na strednú školu je ukončenie nižšieho sekundárneho vzdelávania (úroveň ISCED 2, teda druhý stupeň ZŠ).27 Po ukončení vzdelávania na ZŠ tak títo žiaci môžu študovať na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa pripravujú „na výkon jednoduchých pracovných činností.“28 Najvyšším vzdelaním, ktoré tak môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je pre týchto žiakov neprístupná.
Na tento problém reagovala vláda, ktorá poverila ministerstvo školstva predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na štúdium učebných odborov stredných odborných škôl.29 Týka sa to však iba dvojročných učebných odborov, v ktorých možno získať len nižšie stredné odborné vzdelanie, teda v zásade rovnaké ako na odborných učilištiach pre deti s ĽMP. V súčasnosti už prebieha experimentálne overovanie prijímania žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia do takýchto učebných odborov na Strednej odbornej škole technickej v Košiciach.30 Žiaci teda naďalej nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (na úrovni ISCED2), ktoré je základným predpokladom na prijatie na stredoškolské štúdium. To predstavuje významne limitujúci faktor na trhu práce, keďže ľudia bez ukončenej základnej školy patria medzi osoby s najvyššou mierou nezamestnanosti – v populácii osôb s neukončeným nižším sekundárnym vzdelaním je nezamestnaný takmer každý druhý jednotlivec (45 %).31
Autor:
Miroslava Hapalová
Oponent: Magdaléna Špotáková
