Zber kvalitatívnych a kvantitatívnych dát projektu To dá rozum bol realizovaný v čase platnosti zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch č. 317/2009 Z. z.1, čiže dotazníkové otázky a odpovede, a taktiež respondenti a respondentky v rozhovoroch pracovali s terminológiou tohto zákona. Podstata nového zákona č. 138/2019 Z. z.2, ktorý tento zákon nahrádza, však stojí na rovnakých princípoch a systém ako taký zásadne nemení. Zmenili sa v podstate iba pojmy, ale nie podstata a procesy nastavené starým zákonom. Preto možno považovať zistenia z dotazníka za veľmi relevantné i v tomto novom kontexte.
Učitelia a učiteľky sa môžu profesijne rozvíjať rôznymi spôsobmi. Štúdia TALIS 20133 zameriavajúca sa na učiteľov a učiteľky 2. stupňa ZŠ poukázala na skutočnosť, že okrem kurzov a workshopov či odborných konferencií a seminárov sa napríklad vzájomné mentorujú či hospitujú v rámci usporiadania školy, vzájomne sa sieťujú s vyučujúcimi z iných škôl za účelom profesijného rozvoja, prípadne participujú na výskume v oblasti, ktorá ich odborne zaujíma (pozri tabuľku T_2.5.3.3.1.). Učitelia a učiteľky na Slovensku vo výrazne nižšej miere oproti priemeru OECD krajín realizujú výskumy alebo navštevujú a pozorujú výučbu na iných školách. Neznamená to však, že by sa tieto aktivity na Slovensku vôbec nediali.
Tabuľka T_2.5.3.3.1.: Profesijný rozvoj učiteľov a učiteliek 2.stupňa ZŠ za posledných 12 mesiacov podľa typu a výskytu
4
Z týchto typov profesijného rozvoja boli určite akreditované len kvalifikačné programy. Kurzy/workshopy, prípadne vzdelávacie odborné konferencie a semináre mohli byť na Slovensku uznané ako akreditovaný program kontinuálneho vzdelávania, ale nie nevyhnutne. Ostatné typy aktivít zväčša spadajú do neformálneho profesijného rozvoja. V odbornej literatúre sa rozlišuje „neformálne“ vzdelávanie a „informálne“ učenie sa5, pričom neformálne vzdelávanie predstavuje učenie sa mimo školského systému, za ktoré nemožno dosiahnuť nejaký stupeň vzdelania, ale ktoré pozostáva z plánovaných aktivít. V prípade informálneho učenia sa ide hlavne o neintencionálnosť, teda deje sa v rôznych každodenných životných situáciách spontánne, napr. v rodinnom kruhu alebo skupine priateľov, pričom nie je v žiadnom zmysle štruktúrované a plánované. Pri zohľadnení tohto rozlíšenia možno napr. vzájomné hospitácie, mentoring ale aj online sieťovanie považovať skôr za neformálne vzdelávanie než informálne učenie sa, keďže je intencionálne, i keď o nich neexistuje jasný konsenzus. V tejto analýze je však používaný iba termín neformálne vzdelávanie, hoci niektoré aktivity profesijného rozvoja sa môžu nachádzať na hrane medzi neformálnym vzdelávaním a informálnym učením sa. Z vyššie zmienených dát minimálne vyplýva, že učitelia a učiteľky sa aj na Slovensku v nezanedbateľnej miere profesijne rozvíjajú aj neformálnymi cestami.
V období pred rokom 1989 sa učitelia a učiteľky pravidelne stretávali a profesijne rozvíjali cez tzv. metodické dni. V rámci zberu kvalitatívnych dát projektu To dá rozum sa k tejto téme vyjadrila zástupkyňa riaditeľa gymnázia nasledovne: Voľakedy MPC-čka robili vzdelávanie, ktoré nebolo za kredity. Raz za dva mesiace sme sa ako odborníci v jednotlivých predmetoch stretávali, bola nejaká prednáška a dávalo nám to, si myslím, oveľa viac ako tento typ kontinuálneho vzdelávania, ktorý sa momentálne realizuje . Počas metodických dní sa teda stretli napríklad zemepisári alebo dejepisári a okrem prednášok realizovali aj ukážkové hodiny, ktoré spolu následne rozanalyzovali z hľadiska metodiky a didaktiky. Podľa súčasného zamestnanca regionálneho Metodicko-pedagogického centra (MPC), metodické dni boli primárne určené na to, aby sa zjednocovali metodické postupy a možno prístupy v tom, čo bolo v rámci jednotlivých predmetov spoločné. Keďže sa tieto metodické dni diali na regionálnej úrovni v rozmedzí napríklad dvadsiatich kilometrov, učitelia mali podľa bývalého riaditeľa regionálneho MPC na nich príležitosť sa aj vykecať, potom ísť na pivo a trošku sa spoločensky vyžiť. Mali teda príležitosť sa dobre spoznať, na základe čoho potom bežne spolupracovali aj v odborných témach medzi školami.
Zamestnanec MPC však upozornil, že metodické dni v niektorých regiónoch, obzvlášť na východe Slovenska, na žiadosť vyučujúcich fungujú doteraz. Upozornil taktiež, že iniciatívu pre stretávanie podobného charakteru prebrali aj iné organizácie. Okresné úrady, Odbory školstva organizujú takzvané Okresné metodické komisie, kde sa stretávajú vybraní učitelia raz za kvartál a diskutujú o vybranom probléme. Sú to trojhodinové stretnutia, kde si zoberú nejaký vypuklý problém a bavia sa o ňom. [...] Navyše fungujú rôzne občianske združenia a rôzne iné formy stretávania sa. Viem, že sú napríklad Kluby fyzikov. Takže opäť je tu platforma na stretávanie sa a tam už je len otázka, ako zabezpečiť ich financovanie. Riaditeľka ZŠ taktiež upozornila na existenciu takzvaného Klubu učiteľov informatiky, ktorý organizuje miestna univerzita. Preberáme tam rôzne prístupy, ako učiť programovanie. Sú tam diskusie a odborné prednášky. Ide vlastne o stretnutie učiteľov, keďže to neformálne odovzdanie si informácií je veľmi dôležité. Inými slovami, v rôznych regiónoch Slovenska fenomén pravidelného neformálneho zdieľania odborných poznatkov a skúseností medzi vyučujúcimi vo svojich predmetoch naďalej existuje, no javí sa, že ide skôr o ojedinelý než celoplošne rozšírený jav.
Keď sa niektoré školy vyprofilujú v rôznych oblastiach ako príklady dobrej praxe, pedagogickí a odborní zamestnanci a zamestnankyne z iných škôl niekedy prejavia záujem ich navštíviť a hospitovať ich bežnú výučbu a celkové fungovanie. Riaditeľ takejto ZŠ opísal túto prax slovami: My sme otvorení tomu, že keď sa niekto zaujíma o našu školu a chce nás prísť navštíviť, tak sa vždy snažíme vytvoriť podmienky, aby tu trebárs jeden celý deň mohli absolvovať. Aj preto, že veľa z toho, čo robíme my, sme sa naučili na iných školách. Takže sa snažíme ako keby splácať ten dlh, že aj my sme tomu otvorení. Na rozdiel od tejto školy, niektorí riaditelia a riaditeľky škôl upozorňujú na súťaživé prostredie medzi školami: Tým, že tu existuje boj o každého žiaka, tak sa vytvára aj konkurenčné prostredie . Riaditeľka regionálneho MPC túto informáciu potvrdila slovami: Medzi školami je tá konkurencia veľmi veľká, keďže vy musíte pritiahnuť toho svojho zákazníka, takže oni sa bránia zdieľaniu cenných poznatkov. Inými slovami, zatiaľ čo niektoré školy sú otvorené svoje poznatky a zručnosti zdieľať s ostatnými školami, vďaka možnosti rodičov zvoliť si svoju školu sa vytvára medzi školami konkurenčné prostredie, ktoré vedie niektoré školy si svoje poznatky chrániť a nepodeliť sa s nimi s ostatnými. Aktívny nezáujem podeliť sa o svoje poznanie a skúseností s ostatnými však pôsobí negatívne na vzdelávací systém ako celok, pretože je prekážkou v spoločnom rozvoji kvality.
Aspekt konkurenčného prostredia však odpadá vo vzťahu k školám zo vzdialenejších regiónov a hlavne voči zahraničným školám. Mnohé školy možnosť zdieľania skúseností so zahraničím využívajú. Riaditeľ ZŠ v kvalitatívnom zbere dát hovoril o svojej spolupráci so zahraničnými školami nasledovne: Bolo to v rámci projektu Comenius a išlo o spoluprácu so školou v Španielsku. Tam boli aj naše deti. Potom boli v Poľsku. Hoci išlo v týchto prípadoch primárne o vzájomné návštevy, samotné nahliadnutie do bežnej praxe školy v zahraničí môže na vyučujúcich pôsobiť inšpiratívne aj v odborných oblastiach didaktiky.
V materských, základných a stredných šk olách existujú oficiálne platformy pre vyučujúcich, aby sa stretávali a diskutovali o odborných didaktických a metodických otázkach svojej výučby. Na úrovni MŠ a prvého stupňa ZŠ existujú takzvané „metodické združenia“ a na úrovni druhého stupňa ZŠ a SŠ ide o „predmetové komisie“. Frekvencia stretávania sa, úroveň formálnosti, kvality a užitočnosti pre vyučujúcich sa však medzi školami radikálne líši. Niekde tieto platformy fungujú len formálne6 a neprinášajú vyučujúcim žiadne citeľné obohatenie v ich profesijnom rozvoji. Taktiež vzájomné hospitácie môžu na školách fungovať len pro forma, čím sa nevyužíva ich plný potenciál na profesijný rozvoj vyučujúcich.
Napriek tomu existujú na Slovensku aj školy, kde interné platformy zdieľania poznatkov a skúseností posunuli na vyššiu úroveň a významne ich obohatili o mnoho ďalších aktivít v rámci usporiadania školy, ktoré majú za cieľ profesijne rozvíjať svojich pedagogických a odborných zamestnancov. Napríklad základná škola, s ktorej riaditeľom bol realizovaný individuálny rozhovor, organizuje každú stredu na svojej pôde stretnutia za účelom profesijného rozvoja svojich zamestnancov. My máme na škole taký Klub moderného učiteľa, kde sa ľudia stretávajú, zdieľajú skúsenosti, informujú sa a aj tí uvádzajúci učitelia posúvajú každému novému kolegovi rôzne dôležité informácie. [...] My máme stredy ako dni, kedy sa nejakým spôsobom kolegovia stretávajú. Buď na pedagogickej rade, pracovnej porade, Klube moderného učiteľa. Vždy tú stredu majú rezervovanú na to, [...] že sme v škole do piatej a tieto veci spolu zdieľame alebo sa vzdelávame alebo niečo spoločne robíme. Na tejto škole taktiež každý nový učiteľ a učiteľka musí absolvovať neformálny program ďalšieho vzdelávania zameraný na efektívne výukové metódy a taktiež dostávajú podporu vo forme mentoringu od skúsenejšieho učiteľa na škole. Za žiadnu z týchto užitočných rozvojových aktivít nedostávajú títo učitelia príplatky ku mzde.
V neposlednom rade pedagogickí a odborní zamestnanci sa môžu rozvíjať aj samoštúdiom. V rámci samoštúdia zamestnanci najčastejšie čítajú odbornú literatúru alebo učiteľské internetové fóra7, odkiaľ si môžu stiahnuť aj mnoho užitočných didaktických materiálov a pomôcok. Podľa online prieskumu Slovenskej komory učiteľov8 z roku 2014 až 59 % respondentov z celkovej vzorky 1 367 respondentov uviedlo, že využíva učiteľské internetové fóra. Faktom však je, že za získané vedomosti a kompetencie nezískajú žiaden príplatok ku mzde. Vysokoškolský učiteľ pedagogického smeru v tejto súvislosti upozornil, že v zahraničí je bežné, aby si pedagogickí a odborní zamestnanci dali overiť kompetencie získané samoštúdiom pred poskytovateľom vzdelávania, ktorý presne dané kompetencie rozvíja cez akreditovaný program kontinuálneho vzdelávania. Dáte si tie svoje kompetencie overiť, čo je proste dneska úplne legitímny trend všade vo svete. No teraz to už nefunguje, bolo to zo zákona vyhodené, lebo argument bol, že poskytovatelia by to zneužívali. Takže namiesto toho, aby my sme šliapli na kurie oko tým poskytovateľom, ktorí by to zneužívali a dávali to zadarmo, tak sme to radšej zo zákona vyhodili.
Podľa kvantitatívneho prieskumu projektu To dá rozum pedagogickí a odborní zamestnanci na všetkých úrovniach regionálneho školstva priznávajú, že vo svojom profesijnom rozvoji sa častejšie zúčastňujú na akreditovaných programoch kontinuálneho vzdelávania než neakreditovaných či neformálnych vzdelávacích programoch (pozri graf G_2.5.3.3.1.). V prípade učiteľov napríklad až 60 % uprednostňuje akreditované programy kontinuálneho vzdelávania oproti len 17 % učiteľov, ktorí s touto preferenciou nesúhlasia. V najväčšej miere využívajú neakreditované a neformálne programy profesijného rozvoja odborní zamestnanci.
Graf G_2.5.3.3.1.: Preferovanie akreditovaného vzdelávania oproti neakreditovaného členené na typ profesie
Pri porovnaní pedagogických a odborných zamestnancov pracujúcich v rôznych typoch škôl podľa zriaďovateľa, v najmenšej miere uprednostňujú akreditované kontinuálne vzdelávanie zamestnanci súkromných škôl (pozri graf G_2.5.3.3.2.). 32,3 % pedagogických a odborných zamestnancov v súkromných školách uprednostňuje neakreditované vzdelávanie, pričom najväčší podiel respondentov práve v súkromných školách uvádzalo, že sa v tejto otázke nevie vyjadriť (31,1 %). Touto odpoveďou respondenti mohli indikovať, že vlastne ani nevedia, či daný program ďalšieho vzdelávania je alebo nie je akreditovaný, pretože to pre ich rozhodovanie pravdepodobne nie je určujúce. V kvalitatívnom zbere dát zamestnanci v súkromných školách toto zistenie potvrdzovali vysvetlením, že ich škola vyberá školné, takže úroveň platov je celkovo vyššia než v bežných školách zriadených obcou alebo okresným úradom, takže získavanie kreditov za absolvovanie akreditovaného vzdelávania nijakým spôsobom neovplyvňuje výšku ich platu. Zamestnanci súkromných škôl sa preto môžu rozhodovať medzi vzdelávacími programami z oveľa širšej ponuky akreditovaných i neakreditovaných programov, zatiaľ čo zamestnanci škôl zriadených obcou alebo okresným úradom sú celkovo veľmi nízkou úrovňou ich platov viac motivovaní zameriavať sa primárne výhradne na tie akreditované programy.
Graf G_2.5.3.3.2.: Motivácia zamestnancov v regionálnom školstve sa ďalej vzdelávať členená na typ zriaďovateľa školy
Kvantitatívny prieskum To dá rozum sa snažil zistiť aj to, čo najviac motivuje pedagogických a odborných zamestnancov sa profesijne rozvíjať. Hoci zamestnanci uviedli, že v prevažnej miere sú motivovaní profesijne sa rozvíjať z vlastného záujmu o danú oblasť alebo z potreby vyplývajúcej z praxe, ako vyplýva z grafu G_2.5.3.3.3., veľký podiel zamestnancov priznáva ako svoju motiváciu práve zvýšenie platu či potreba získania kreditov pre atestácie. V prípade učiteľov a učiteliek motiváciu zvýšenia platu (ako jednu z maximálne troch možností odpovede) priznalo až 43,6 %. V online prieskume Slovenskej komory učiteľov9 z roku 2014 uviedlo ako svoju hlavnú motiváciu „potrebu získať kredity“ až 71,3 % vyučujúcich.
Graf G_2.5.3.3.3.: Motivácia zamestnancov v regionálnom školstve sa ďalej vzdelávať členená na typ profesie
Pri súčasnom nízkom platovom ohodnotení pedagogických a odborných zamestnancov je motivácia aspoň čiastočne si zvýšiť plat úplne pochopiteľná. Pedagogickí a odborní zamestnanci majú len obmedzené časové kapacity na absolvovanie ďalšieho vzdelávania v rámci svojho profesijného rozvoja, čiže racionálne sa zväčša snažia tieto ciele skĺbiť. Vysokoškolský učiteľ pedagogického smeru tento jav opísal slovami: Považujeme to za dosť zásadný problém, ktorý si možno len teraz začíname uvedomovať. Tento zákon favorizuje neskutočne formálne vzdelávanie učiteľov. To znamená, že nám úplne vypadli zo systému tie staré alebo osvedčené metódy práce, ktoré kedysi na Slovensku bežne fungovali. Metodické dni, proste stretávania sa učiteľov, vzdelávania na školách, metodické združenia, predmetové komisie. Proste celá táto jedna obrovská časť, ktorá je založená na spontánnej aktivite sebavzdelávajúcich sa učiteľov, nám zo systému ako keby vypadla. Ono stále existujú tvorivé aktivity učiteľov, či rôzne občianske iniciatívy a tak ďalej. To je výborné. Ale proste ako systém nám už nefunguje na tej báze, aby podporoval aj financoval toto sebavzdelávanie. On oceňuje len tie formálne náležitosti a to je chyba. [...] Tým, že zákon nastavil dôraz na formálne veci ako napríklad atestácie, kredity či špecializačné a iné kontinuálne vzdelávanie a na to vrhol obrovské stámilióny eur cez projekty, tak nám vlastne úplne vymrela tá taká bežná drobná sebavzdelávacia činnosť učiteľov. Podľa tohto respondenta je teda závažným systémovým problémom, že takto nastavený systém profesijného rozvoja, ktorý odmeňuje iba absolvovanie akreditovaných programov kontinuálneho vzdelávania, vytláča do úzadia rôzne formy neakreaditovaného a neformálneho profesijného rozvoja, ktoré môže byť oveľa cennejšie a užitočnejšie pre konkrétne potreby pedagogických a odborných zamestnancov.
Nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch10 zdanlivo mení aj systém príplatkov ku mzde za absolvované ďalšie vzdelávanie. Vo svojej podstate však ide len o kozmetickú zmenu. Konkrétne, predošlý zákon11 prideľoval kredity za akreditované programy kontinuálneho vzdelávania, za ktoré absolventi a absolventky získavali príplatok ku mzde. Nový zákon síce ruší kredity a pojem „kontinuálneho vzdelávania“, no neruší príplatky ku mzde za absolvovanie len tých programov vzdelávania, ktoré „schváli“ (teda nie „akredituje“) ministerstvo školstva. Inými slovami, absolventi získajú tzv. „príplatok za profesijný rozvoj“ za absolvovanie konkrétnych programov ďalšieho vzdelávania schválených ministerstvom. Napr. za rozširujúce štúdium získajú 6 % príplatok ku mzde a za špecializačné alebo inovačné vzdelávanie 3 % príplatok. Zrušili sa teda síce kredity, ale dané vzdelávacie programy stále musia byť schválené ministerstvom, aby za ne absolventi a absolventky získali príplatok, čiže tento systém bude naďalej vytláčať neformálne typy profesijného rozvoja. Nový zákon, úplne tak isto ako ten predošlý, teda oceňuje príplatkom ku mzde len absolvovanie nejakého vzdelávania, žiadnym spôsobom sa už nehľadí na to, či jeho absolventi získali nejaké reálne zručnosti či vedomosti a či ich aj využívajú vo svojej praxi.
Autor:
Jozef Miškolci
Oponent: Inštitút vzdelávacej politiky
