Keďže Metodicko-pedagogické centrum (MPC) je priamoriadenou organizáciou MŠVVaŠ SR, overenie profesijných kompetencií cez získanie atestácie je v MPC bezplatné. Na rozdiel od MPC vysoké školy ich musia spoplatňovať, keďže štát im na ne nijakým spôsobom neprispieva. Toto zvýhodnené postavenie MPC oproti vysokým školám podľa respondentov kvalitatívneho zberu dát To dá rozum vedie k situácii, že veľká väčšina žiadostí o atestáciu je podávaná na MPC, čo tiež vedie k predĺženým časovým lehotám na ich vybavenie. Riaditeľka ZŠ sa v tejto súvislosti vyjadrila: Na MPC-čku je to trošku ťažkopádne, lebo strašne dlho majú podané žiadosti, napríklad na prvú atestáciu. Po dva či tri roky majú už podané a ešte neboli zavolaní. Tento nadmerný počet žiadostí o atestáciu a problémy s kapacitou MPC o ich vybavenie boli v kvalitatívnom zbere dát To dá rozum otvorene potvrdené i samotnými zamestnancami MPC. Napríklad jeden zamestnanec MPC sa vyjadril: Keďže vysoká škola musí atestácie spoplatniť, myslím si, že tá hodnota za poplatok je to, že ten proces je u nich omnoho rýchlejší, čo môže byť takisto významné pre niektorých učiteľov. Možno sú tam iné formy práce, možno väčší servis v oblasti konzultácií a poradenstva. [...] Kapacity MPC sú v tomto limitované. Tento respondent nielen pripúšťa rýchlejšie vybavenie žiadostí na atestácie na vysokých školách, ale aj doplňujúcu podporu uchádzačom a uchádzačkám o atestáciu, na ktorú MPC jednoducho nemajú personálnu kapacitu.
Vysokoškolská pedagogička v kvalitatívnych rozhovoroch poukázala taktiež na nelogickosť oprávňovať MPC realizovať atestačné overovanie. Keď poskytuje učiteľskú kvalifikáciu jedine a výhradne vysoká škola, tak by aj priznanie tej vyššej kvalifikácie malo spadať pod vysokú školu. To znamená, že my poskytneme kvalifikáciu, ale uznanie vyššej kvalifikácie, teda prvá atestácia a druhá atestácia, to môže robiť ktokoľvek, teda aj MPC-čka alebo iná akreditovaná inštitúcia. Myslím si, že tu by to malo naozaj patriť tej inštitúcii, ktorá tú kvalifikáciu poskytla . Získanie atestácie možno vnímať ako nadobudnutie vyššej kvalifikácie, preto je skutočne na zváženie, ktorá inštitúcia by ho mala udeľovať a garantovať. Predstavitelia MPC argumentujú, že ich zamestnanci majú lepší kontakt s praxou a súčasnými učiteľmi než vysokoškolskí pedagógovia, ktorí môžu byť veľmi odtrhnutí od praxe. V kvalitatívnom zbere dát bola však podobná kritika odtrhnutosti od praxe a každodennej reality na školách vznesená i na adresu MPC.
Systém atestácií sa prijatím nového zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch (zákon č. 138/2019 Z. z.)1 čiastočne zmenil. Jednou zo zmien bolo i odstránenie prepojenia kariérového systému so systémom ďalšieho vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov, ktoré mnohí respondenti v zbere kvalitatívnych dát To dá rozum vnímali ako nevhodné.
Získanie atestácie obsahuje overenie získaných profesijných kompetencií, ktoré zamestnanec môže získať ďalším vzdelávaním, samoštúdiom alebo jednoducho výkonom svojho povolania. Podľa predošlého zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch (č. 317/2009 Z. z.)2 toto overenie prebiehalo cez obhajobu atestačnej práce a vykonanie atestačnej skúšky pred päťčlennou komisiou zriadenou buď vysokou školou, alebo MPC. Zákon taktiež stanovoval podmienku na vykonanie atestácie, ktorou bolo získanie 30 kreditov z vtedajšieho systému kontinuálneho vzdelávania a absolvovanie prípravného atestačného vzdelávania v rozsahu 60 hodín alebo získanie 60 kreditov. Touto podmienkou sa zásadným spôsobom prepojil kariérový systém so systémom kontinuálneho vzdelávania. V rámci kvalitatívnych rozhovorov vysokoškolský pedagóg toto prepojenie kritizoval slovami: Mikolaj poplietol kariérny a kreditový systém. Dneska je podmienkou atestácie získať šesťdesiat kreditov. To sú cesty, ktoré sa nikdy nemali prelínať. Tie kredity boli len takým nejakým drobným benefitom k tomu, aby si učitelia mohli honorovať svoje aktualizačné vzdelávanie. Podľa tohto respondenta došlo k zásadnému nepochopeniu funkcie kreditov v kontinuálnom vzdelávaní a cieľov kariérového systému. Samotní učitelia a učiteľky v regionálnom školstve vnímajú tému podobne. Učiteľka základnej školy sa vyjadrila: To je fakt smutné, že človek, ktorý si chce urobiť atestačnú prácu, je nútený zbierať aj kredity, teda doplniť si počet kreditov na 60. [...] Nemyslím si, že nevieme, čo sa deje na tých školeniach. Niekedy sa mi zdá, že sú to zbytočne vyhodené peniaze. Hlavným argumentom tejto respondentky, prečo by sa kariérový systém nemal prepájať so systémom kontinuálneho vzdelávania, je pochybná kvalita dostupných programov kontinuálneho vzdelávania.
Od 1. 9. 2019 však vďaka prijatiu zákona č. 138/2019 Z. z. na absolvovanie atestácie nie je potrebné získavať žiadne kredity, ktoré týmto zákonom prestali v praxi existovať, a ani netreba absolvovať žiadne vzdelávanie. Nový zákon však stanovuje nový druh vzdelávania, tzv. predatestačné vzdelávanie. Toto vzdelávanie síce nie je povinné pre úspešné získanie atestácie, atestačná organizácia ho však môže na základe odovzdanej žiadosti o atestáciu odporučiť, čím sa v praxi pre niektorých uchádzačov povinným stať môže.
Nadobudnutie vyššieho kariérového stupňa, teda získanie prvej a následne druhej atestácie, automaticky znamená zaradenie do vyššej platovej triedy, keď sa platová tarifa zakaždým zvýši približne o12 %.3 V dotazníkovom prieskume To dá rozum boli pedagogickí a odborní zamestnanci v materských, základných a stredných školách opýtaní, čo ich najviac motivovalo absolvovať ďalšie vzdelávanie. Z tabuľky T_2.5.1.3.1. vyplýva, že celkovo až 26,6 % respondentov uviedlo, že ich motiváciou absolvovať ďalšie vzdelávanie bola „potreba kreditov pre atestácie“. V prípade učiteľov a učiteliek toto prepojenie kariérového systému a systému kontinuálneho vzdelávania potvrdilo až 28,7 % respondentov. Hoci sa táto otázka nepýtala priamo na motiváciu absolvovať atestácie, keďže položka „zvýšenie platu“ sa pri učiteľoch a majstroch odbornej výchovy stala druhou najčastejšou odpoveďou, možno z toho vyvodzovať, že motivácia zvýšenia platu hrá významnú rolu aj v prípade rozhodovania sa o absolvovaní atestácií. Toto zistenie sa potvrdilo aj v kvalitatívnom zbere dát. Zamestnankyňa MPC situáciu opísala slovami: Všetko je to o tom, že tie platy sú naozaj nízke. Keby tie platy boli dostatočné, že učiteľ je spokojný, tak by sa išiel vzdelávať, keď by cítil nejaký problém. Kdežto teraz sú niektorí, že si týmto spôsobom [absolvovaním atestácií] zvyšujú plat. Okrem poukázania na finančnú motiváciu absolvovať atestáciu táto respondentka opäť prepojila kariérový systém (získavanie atestácií) so systémom ďalšieho vzdelávania.
Skutočnosť, že pedagogickému alebo odbornému zamestnancovi s prvou alebo druhou atestáciou sa automaticky zvyšuje plat, pre vedenie školy znamená, že sa stávajú výrazne drahšími. Keďže výška financií, ktoré dostávajú školy, záleží primárne na počte vyučovaných žiakov a žiačok, vedenie školy môže z rozpočtového hľadiska takýchto zamestnancov vnímať ako príťaž. Riaditeľka gymnázia sa v tomto ohľade vyjadrila: To je problém aj s atestáciami napríklad. Učiteľ s druhou atestáciou dneska má problém sa zamestnať, lebo je drahý. Riaditeľka základnej školy zase poukázala na prípad konkrétneho učiteľa s dvoma atestáciami v jej škole: Máme v systéme človeka 35-ročného, ktorý ešte nič neurobil na škole, nebol užitočný, ale už má všetky tieto atestácie, zaťažuje vám rozpočet a pri tom ho nemôžete na nič využívať. Táto respondentka okrem vyšších nákladov na zamestnanca s druhou atestáciou poukázala ešte na jeden závažný problém. Zmienený zamestnanec síce získal obe atestácie, ale reálne si ešte neosvojil profesijné kompetencie, ktoré by mu umožňovali vykonávať nejakú špecializovanú (napr. výchovný poradca či vedúci predmetovej komisie) alebo vedúcu kariérovú pozíciu (napr. zástupca riaditeľa). Z hľadiska reálne vykonávaných funkcií tento učiteľ teda nepredstavuje pre školu pridanú hodnotu odpovedajúcu vyšším nákladom na jeho odmenu. Pokiaľ by i druhoatestovaný učiteľ či učiteľka nevykonávali žiadnu funkciu alebo špecializované činnosti, ale boli významným prínosom z hľadiska profesijných kompetencií pri výkone svojich štandardných učiteľských povinností, je, samozrejme, na zváženie, či možno považovať jeho vyššie finančné ocenenie za zaslúžené.
Celý kariérový systém bol vystavaný na myšlienke, že učitelia a učiteľky sa v čase môžu a aj by sa mali rozvíjať vo svojich profesijných kompetenciách. Tým, že sa profesijne rozvíjajú, by mohli postupne v školách preberať aj rôzne náročnejšie zodpovednosti a funkcie, ktoré adekvátne vyšším nadobudnutým kompetenciám. Tvorcovia zákona č. 317/2009 Z. z.4 preto zakotvili aj tzv. „profesijné štandardy“ pre jednotlivé kategórie pedagogických a odborných zamestnancov. Zámerom profesijných štandardov je definovanie profesijných kompetencií, ktoré sa viažu na jednotlivé kariérové stupne. Profesijné štandardy opisujú potrebné vedomosti, zručnosti a postoje zamestnancov, ktoré by mali ovládať začínajúci zamestnanci, samostatní zamestnanci a zamestnanci s prvou či druhou atestáciou. Profesijné štandardy predstavujú teda akýsi rámec, na ktorý sa celý kariérový systém odkazuje a vzťahuje.5
Napriek tomu takmer celú dekádu panovala v slovenskom vzdelávacom systéme veľmi paradoxná situácia. Hoci prijatím zákona č. 317/2009 Z. z. prišiel v roku 2009 do účinnosti kariérový systém, do roku 2017 nebol oficiálne prijatý žiaden profesijný štandard. Profesijné štandardy vstúpili do účinnosti až 1.7.2017.6 V čase zberu kvalitatívnych dát (marec – jún 2017), profesijné štandardy teda ešte neboli prijaté. Vysokoškolská pedagogička to vysvetľovala slovami: Teraz sa bráni prijatiu profesijných štandardov, pretože sa všetci boja, že ich budú riaditelia a inšpekcia šikanovať a ešte aj preto, že majú druhé atestácie a vôbec nerobia to, čo by mali tí s druhou atestáciou vedieť robiť, lebo hocikto má tú druhú atestáciu. [...] Je to iné postavenie, iný plat, ale preto, že treba plniť iné povinnosti a tie povinnosti sú presne vymedzené podľa toho profesijného štandardu. [...] Veď profesijné štandardy sú už niekde päť rokov skryté a my veselo robíme atestácie k ničomu, každý to robí nejako inak, pomaly bude mať polovica učiteľov atestácie. Neviem, či by už nebolo treba celkom zmeniť ten systém. Respondentka v tomto výroku poukázala na skutočne absurdnú situáciu panujúcu v kariérovom systéme dlhé obdobie, počas ktorého boli prideľované pedagogickým a odborným zamestnancom atestácie bez toho, aby boli prijaté profesijné štandardy, ktoré by presne definovali profesijné kompetencie, vedomosti a spôsobilosti potrebné na získanie prvej a druhej atestácie.
Profesijné štandardy sú relevantné nielen pre oblasť profesijného rozvoja pedagogických a odborných zamestnancov už pracujúcich v regionálnom školstve, ale stanovujú aj požiadavky pre samotnú vysokoškolskú (príp. stredoškolskú) prípravu na výkon tohto povolania. V kvalitatívnom zbere dát sa k tejto otázke vyjadril aj vysokoškolský pedagóg: Podľa týchto štandardov mali vysoké školy nastaviť svoje profily absolventov alebo opisy študijných programov. Samozrejme, narazilo to na to, že vysoké školy sú autonómne, čo nám kto bude čo hovoriť. No ale pokiaľ si rezort objednáva u tej vysokej školy zamestnancov pre svoje školy, tak by mal čo hovoriť do toho, akí by ich absolventi mali byť bez toho, aby sme nejako obmedzovali ich akademické slobody. Oni by mohli byť len radi, že im povieme, čo tá škola potrebuje, ak to sami nevedia. Podľa zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch7 profesijné štandardy teda presne stanovujú aj základné kompetenčné a vedomostné nároky na absolventov a absolventky vysokých škôl, ktorí získajú kvalifikáciu vykonávať povolanie pedagogického alebo odborného zamestnanca v regionálnom školstve. Problém však je, že vysoké školy sa musia primárne riadiť tzv. opismi študijných odborov8, čiže v prvom rade je nutné zosúladiť opisy študijných odborov s profesijnými štandardmi, aby ich vysoké školy vôbec brali do úvahy. Vysoké školy majú, samozrejme, možnosť profesijné štandardy zapracovať aj z vlastnej iniciatívy do svojich profilov absolventov jednotlivých odborov. Zatiaľ ich však k tomu súčasná legislatíva priamo nezaväzuje.
Podľa kvalitatívnych dát To dá rozum zamestnanci v školstve s atestáciou často nemajú požadované kompetencie a nevykonávajú činnosti a úlohy, ku ktorých ich zákon oprávňuje. Zamestnanec MPC uviedol príklady kompetencií pre druhú atestáciu: Druhoatestovaný učiteľ je expert, ktorý dokáže identifikovať problémy na úrovni svojej školy alebo aj inej školy a dokáže navrhovať zmysluplné intervencie a riešenia na skvalitnenie vyučovania. Takýto človek s nejakou bázou expertízy, ktorú vie preukázať, vie aplikovať, si tie peniaze zaslúži, aby bol platený ako druhoatestovaný. A, samozrejme, rieši aj iné typy úloh, nielen teda na úrovni vzdelávania v triedach, ale aj profesijný rozvoj svojich kolegov, zmeny v systéme práce, ja neviem, v stratégiách vyučovania a podobne. Bohužiaľ, toto celé sa totálne zdeformovalo a druhé atestácie majú ľudia, ktorí podľa môjho názoru nemajú kompetencie na to, aby takéto činnosti vedeli zabezpečovať a garantovať školám. Takže častokrát platíme druhoatestovaných ľudí v škole, ktorí robia štandardnú činnosť na úrovni samostatného učiteľa. Súčasný kariérový systém podľa tohto respondenta zásadne zlyháva v dvoch ohľadoch. V prvom ohľade, mnohí atestovaní zamestnanci v praxi reálne neovládajú profesijné kompetencie, ako ich definujú príslušné profesijné štandardy. V druhom ohľade, mnohí atestovaní zamestnanci v praxi nevykonávajú náročnejšie a zodpovednejšie činnosti na školách, na ktoré ich získanie prvej a druhej atestácie oprávňuje. Dôvodom môže byť, že na školách neexistuje taký vysoký počet kariérových pozícií, koľko už existuje atestovaných zamestnancov, ktorí by ich mohli obsadiť. Zároveň v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum žiaden z respondentov neindikoval, že by sa od atestovaných zamestnancov aspoň na neformálnej úrovni očakávalo alebo vyžadovalo, aby rôzne vyššie odborné činnosti vykonávali. Na strane druhej je vhodné vnímať aj riziko, že výkon kariérovej pozície môže najlepších učiteľov aj odťahovať od samotnej učiteľskej práce.
V súvislosti s výkonom špecializovaných a riadiacich činností v regionálnom školstve na základe získania atestácie riaditeľka základnej školy popísala svoju negatívnu skúsenosť s neadekvátne fungujúcim kariérovým systémom: Učiteľ s prvou atestáciou už má byť, ja neviem vedúcim predmetovej komisie, má byť určitým vzorom pre tých ostatných. Učiteľ s druhou atestáciou by už mal byť expert na škole. No v praxi to vyzerá tak, že ten, kto má čas, rýchlo zozbiera kredity a ide na prvú a potom na druhú atestáciu, keďže to nie je viazané vekom. I v tomto výroku respondentka spochybnila fungovanie kariérového systému s ohľadom, či atestovaní zamestnanci reálne ovládajú vedomosti a zručnosti predpísané pre daný kariérový stupeň a či reálne vykonávajú špecializované a riadiace pozície, ku ktorým ich získanie atestácie oprávňuje. Keďže je však počet oficiálnych špecializovaných a riadiacich pozícií na školách obmedzený, vynára sa otázka, do akej miery vedenie škôl požaduje aspoň neoficiálny výkon špecializovaných činností od atestovaných zamestnancov, resp. do akej miery to necháva na ich vlastnej iniciatíve. Uvedené na príklade, nie každý atestovaný zamestnanec musí byť riaditeľom školy alebo vedúcim predmetovej komisie, ale mohlo by sa napríklad od každého atestovaného zamestnanca vyžadovať, aby v rámci predmetovej komisie pravidelne upozorňoval na existenciu nejakého pedagogického alebo odborného problému a navrhoval spôsoby, ako k nemu pristupovať.
Získanie atestácie v nastavenom systéme neznamená nadobudnutie žiaducich profesijných kompetencií podľa profesijných štandardov. Vysokoškolský učiteľ sa v tejto súvislosti vyjadril: Atestácie majú byť prepojené s praxou a s preukázaním toho, čo ten učiteľ v praxi dokázal. Je to dneska tragicky nastavené: tridsať- či päťdesiatstránková práca s nejakým žrebovaním otázky ako na vysokoškolskej skúške. Proste to je zlé, to je nedôveryhodné. Učitelia sami tomu neveria, že to je expertné preukázanie kompetencií. Podobný názor prezentoval aj vedúci pracovník MPC: Doteraz sme pri atestáciách videli iba tých učiteľov, ktorí si odovzdali jednu teoretickú prácu, sadli si, vytiahli si otázku, tú otázku teoreticky zodpovedali, povedali niečo o svojej atestačnej práci, to bolo všetko. Lenže tých učiteľov nikto nehodnotil, že ako si robia svoju učiteľskú prax. Obidvaja respondenti poukazujú na nesprávny proces hodnotenia profesijných kompetencií v atestačnom procese. Napísanie a obhájenie atestačnej práce a teoretické zodpovedanie vyžrebovanej otázky jednoducho zo samotnej povahy týchto úloh len veľmi málo vypovedá o profesijných kompetenciách pedagogického či odborného zamestnanca. Nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch9 nahrádza povinnosť napísať a obhájiť atestačnú prácu prípravou a obhajobou atestačného portfólia. Povinnosť absolvovať atestačnú skúšku však zostala platná.
V čase platnosti starého zákona10 , keď sa realizoval zber kvalitatívnych dát, respondenti a respondentky ako alternatívu k atestačnej práci a skúške najčastejšie zmieňovali model portfólií. Vysokoškolský pedagóg opísal tento model slovami: Ten najbežnejšie prístupný model je model portfólia. To znamená, že si učiteľ zhromažďuje [svoje didaktické materiály] počas celej svojej pedagogickej praxe, čo je nejakým spôsobom dôkazom jeho profesijných kompetencií. Tie by predložil komisii a o tom by bola tá odborná diskusia. Rôzni zamestnanci MPC taktiež prejavili súhlas s portfóliami ako vhodnejšou alternatívou na skúmanie profesijných kompetencií: Aby učitelia nemuseli písať iba teoretické atestačné práce, tak by bolo aj nejaké portfólio. O tom portfóliu sa už dlhšie ináč rozpráva. Portfólio považujem za reálnejšie ohodnotenie pedagogickej práce. Jedna zamestnankyňa MPC však opísala skúsenosť so zavedením portfólií v Poľsku, ktoré úplne nenaplnilo očakávanie prezentované vyššie zmienených respondentov: Teraz som čítala o portfóliu ako o doklade o tom, že ten učiteľ všetko spĺňa. Tak v Poľsku to spôsobilo nie kreditovú mániu, ale bločkovú mániu. Takže oni zbierali všetky možné dokumenty, len aby si nazbierali to portfólio. Nahonobili ich, aby postúpili. Takže ono je to zajedno. Respondentka v tomto vyjadrení upozornila na skutočnosť, že aj vyskladanie portfólia sa dá pomerne jednoducho podviesť. Pedagogickí a odborní zamestnanci môžu totiž cez internet zdieľať svoje didaktické materiály bez toho, aby ich mali reálne overené a vyskúšané v praxi. „Nahonobené“ materiály v tom prípade opäť nebudú nič vypovedať o profesijných kompetenciách daného učiteľa. Nový zákon síce zavádza atestačné portfólio ako hodnotiace kritérium v atestáciách, doposiaľ však chýba jeho presné prepojenie s profesijnými štandardmi ako s referenčným rámcom s jasne pomenovanými očakávanými výstupmi.
Ďalšou alternatívou preukázania potrebných profesijných kompetencií je hospitácia vyučovacieho procesu. Zamestnanec MPC túto alternatívu opísal slovami: Že by išla jedna trojčlenná komisia napríklad na jednu vyučovaciu hodinu, o čom by ten učiteľ dopredu vedel, takže by sa mohol ešte na ňu pripraviť. Ale predsa, sadli by sme si tam a pozreli by sme sa, že ako ten učiteľ vyučuje. Takýto postup by však predstavoval pomerne vysoké náklady pre atestačné skúšajúce komisie, keby sa mali ešte aj presúvať do jednotlivých škôl, kde kandidáti a kandidátky na atestáciu vyučujú či pôsobia. Pri už súčasnej preťaženosti zamestnancov MPC, ktorí nestíhajú hodnotiť ani odovzdané žiadosti o atestácie, sa takýto časovo náročný scenár ukazuje ako úplne logisticky, finančne a kapacitne nereálny.
Súčasný kariérový systém ako celok je finančne veľmi nákladná záležitosť, a preto je nutné vznášať otázky o jeho pridanej hodnote. Jeden vysokoškolský pedagóg spochybňuje túto pridanú hodnotu slovami: Angličania, ktorí tie modely mali, už od nich odstupujú. Hovoria, že je to šialene drahé, že je to šialene formalizované, že to obťažuje a že to možno vôbec nemá až taký prínos, ako sa pôvodne očakávalo. Že tie kariérne systémy tých učiteľov až tak dramaticky nezlepšujú. Bohužiaľ, neexistujú žiadne výskumné štúdie, ktoré by merali reálny dosah na zlepšovanie profesijných kompetencií prostredníctvom získania prvej alebo druhej atestácie. Môžeme brať do úvahy iba kvalitatívne výpovede rôznych aktérov v regionálnom školstve o ich vlastnej skúsenosti s atestáciami a atestovanými pedagogickými a odbornými zamestnancami a tie aspoň v rámci kvalitatívneho zberu dát pre tento projekt pridanú hodnotu súčasného kariérového systému skôr spochybňujú.
Nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch (zákon č. 138/2019 Z. z.)11 prináša určité zmeny do procesu získavania atestácií. Jednou zo zmien je, že medzi hlavné typy ďalšieho vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov nový zákon zaraďuje tzv. predatestačné vzdelávanie. Už predošlý zákon12 však hovoril o „prípravnom atestačnom vzdelávaní“, ktoré plnilo ten podobný účel. Ďalšou zmenou je stanovenie minimálnej podmienky, že zamestnanec môže absolvovať prvú atestáciu až po piatich rokoch od zaradenia do kariérového stupňa samostatný zamestnanec a druhú atestáciu po piatich rokoch od získania prvej atestácie. Túto zmenu možno považovať za vítanú, keďže zamedzuje situácii, že relatívne mladí a ešte profesijne neskúsení ľudia príliš rýchlo získali jednu i druhú atestáciu bez reálneho získania potrebných profesijných kompetencií. Jednou z najdôležitejších zmien, ktorú nový zákon13 do systému atestácií prináša, je nahradenie atestačnej skúšky predložením a obhajobou tzv. atestačného portfólia. Ako problém sa však javí, že zákon stanovuje skôr formálne náležitosti ako súčasť týchto portfólií. Súčasťou portfólií by mali byť napr. doklady o absolvovanom vzdelávaní, či doklady preukazujúce tvorivú činnosť, či potvrdenie od riaditeľa, že zamestnanec využíva nadobudnuté kompetencie. Takto stanovené náležitosti portfólií vyvolávajú obavy, či nespôsobia iba zháňanie „bločkov“ do „bločkovej lotérie“ a nebudú teda reálne demonštrovať získanie požadovaných kompetencií stanovených v profesijných štandardoch. Len prax však ukáže, či aplikácia nového zákona zabezpečí väčší rozvoj profesijných kompetencií u atestovaných pedagogických a odborných zamestnancoch.
Pôvodným celkovým cieľom kariérového systému a špecificky systému atestácií je zvyšovanie profesijných kompetencií pedagogických a odborných zamestnancov, aby dokázali svojou prácou čo najvhodnejšie podporovať žiakov a žiačky v ich osobnostnom, vedomostnom a zručnostnom rozvoji. Aby vzdelávací systém skutočne umožňoval učiacim sa celistvý rozvoj, je nevyhnutné dbať na neustály rozvoj profesijných zručností aj u pedagogických a odborných zamestnancoch. Podmienky v spoločnosti a teda i potreby, správanie a charakteristiky žiakov sa menia a bez toho, aby sa pedagogickí a odborní zamestnanci sami nerozvíjali v najnovších pedagogických poznatkoch, nebudú schopní žiakov vhodne motivovať a podporovať vo vlastnom rozvoji. Pri obmedzených finančných prostriedkoch vynakladaných na školstvo je preto nutné sa zamýšľať o účelnosti a pridanej hodnote investícií do súčasného kariérového systému a špecificky atestačného procesu, ktorý má za cieľ profesijný rozvoj pedagogických a odborných zamestnancov.
Autor:
Jozef Miškolci
Oponent: Inštitút vzdelávacej politiky
