Jedným zo všeobecných cieľov výchovy a vzdelávania v materskej škole je „rozvíjať u dieťaťa dimenzie školskej spôsobilosti, aby sa ľahko adaptovalo na následné primárne vzdelávanie“.1 Štátny vzdelávací program ďalej ukladá tejto predškolskej inštitúcii povinnosť „zabezpečovať dostupnosť poradenských a ďalších služieb pre všetky deti“.2 V intenciách týchto cieľov by teda posudzovanie školskej spôsobilosti malo byť vecou dialógu medzi materskou školou, školskými zariadeniami výchovného poradenstva a prevencie a, samozrejme, rodičov dieťaťa. V takomto partnerskom dialógu by malo vzniknúť nielen rozhodnutie o prípadnom odklade povinnej školskej dochádzky, ale aj nastavenie efektívneho stimulačného programu.
Výsledky dotazníkového prieskumu To dá rozum naznačujú, že komunikácia s poradenskými zariadeniami zohráva v práci učiteliek a učiteľov MŠ pomerne významnú rolu. Ich pomoc víta takmer 55 % riaditeliek a riaditeľov bežných a špeciálnych MŠ, ktoré zaradili komunikáciu so školskými zariadeniami výchovného poradenstva a prevencie týkajúcu sa dosiahnutej školskej spôsobilosti všetkých detí medzi jednu z troch najdôležitejších činností v príprave detí na plynulý prechod do základnej školy. Ako vidieť v grafe G_4.2.2.1.1, komunikácia s poradenskými zariadeniami nie je v očiach riaditeľov a riaditeliek MŠ dôležitá len v prípade detí, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby (ďalej ŠVVP) či návrh na odklad povinnej školskej dochádzky. Týka sa prípravy všetkých detí na vstup do školy.
Graf G_4.2.2.1.1: Názory riaditeľov a riaditeliek materských škôl na činnosti, ktoré im najviac pomáhajú pri príprave detí na plynulý prechod do základnej školy
Zistenia z dotazníka nám nedávajú jasné odpovede na to, aká je reálna skúsenosť materských škôl so spoluprácou s poradenskými zariadeniami. O odlišnej praxi však možno usudzovať na základe autentických výpovedí respondentov v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum. Niektoré z nich si spoluprácu so školskými zariadeniami výchovného poradenstva a prevencie pochvaľovali a naznačovali, že ide o pravidelné stretnutia: Prichádzajú k nám, áno. Akože sa nám to osvedčilo ako teda jedna z metód pre lepšie zaškolenie. Naše deti to akože baví, majú to rady, som to tu aj spomenula. Ony majú rady veľmi také tie všelijaké problémové matematické úlohy. Vôbec nemali stres, že sem niekto prišiel cudzí ich vlastne skúšať. Riaditeľky oceňovali aj dobré načasovanie návštev z poradne, ktoré im umožňuje efektívne nastaviť stimulačný program či usmerniť rodičov: [...] upozorní na to (psychologička), že v čom treba pridať. Či zdvíhať sebavedomie tomu dieťaťu alebo viac počítať alebo teda na logopédiu hneď posielame. Lebo tú depistáž či diagnostiku my robíme vždycky v septembri. Takže ak sú tam nejaké chyby výslovnosti, tak rodiča hneď upozorňujeme na to a odporúčame mu návštevu logopéda [...]. Iný rozhovor odkryl menej systematickú a funkčnú spoluprácu, ktorá nedáva učiteľkám odpovede na otázku, čomu v oblasti zlepšenia školskej pripravenosti venovať zvýšenú pozornosť: Ale aj tá spolupráca akože s tou poradňou zase nie je až taká pre nás akože pozitívna. Pretože keby sme sa my neopýtali, tak oni nám nepovedia. Oni nám nepošlú ani žiadne vyrozumenie, že by konkrétne napísali: To dieťa, tak a tak. V tom má nedostatky.“ No a zdá sa, že v niektorých materských školách spolupráca s poradenskými zariadeniami chýba. Riaditeľka jednej z nich spomína na časy, keď k nim chodili aspoň kolegyne z neďalekej špeciálnej školy: Pred šiestimi rokmi [..] spolupráca bola úžasná. Ony chodili sem a všetky deti školopovinné otestovali v predškolskej veľkej triede. A to bolo úplne super... Ale teraz to už povinné nie je. Sem vôbec nechodia do škôlky...
Efektívnym nástrojom zlepšovania školskej pripravenosti sú priebežné orientačné depistáže. Nie sú však realizované plošne. O tom, či sa deťom takejto pomoci dostane alebo nie, rozhoduje mnoho faktorov. Napríklad časové a personálne kapacity lokálneho poradenského zariadenia, či uvedomelosť zriaďovateľa, prípadne samotnej riaditeľky materskej školy. Zákon síce školským poradenským zariadeniam ukladá úlohu poskytovať deťom a ich zákonným zástupcom preventívnu výchovnú a psychologickú starostlivosť, no depistáže školskej pripravenosti v materských školách nie sú povinné.
O pozitívnom efekte priebežnej diagnostiky hovoria aj výsledky národného projektu PRINED, v rámci ktorého sa v päťdesiatich materských školách realizovali za účelom nastavenia vhodného stimulačného programu vstupné depistáže. Výstupné merania ukázali štatisticky významné zlepšenie detí v siedmich sledovaných oblastiach a to najmä u tých detí, ktoré sa do stimulačného programu zapojili.3 Intervencia opretá o kvalitnú diagnostiku môže prispieť k zníženiu počtu detí, ktoré odchádzajú zo zápisu do 1. ročníka s návrhom na odklad povinnej školskej dochádzky. Depistáže organizované poradenským zariadením pomáhajú učiteľkám v MŠ identifikovať oblasti, ktorým treba venovať zvýšenú pozornosť. Potvrdzujú to aj výpovede respondentov v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum: U nás je dobrá aj tá depistáž. Aj ten psychológ to vlastne vie posúdiť, či sme sa my trafili, či sme to dobre posúdili a veľakrát sa nám to potvrdilo. Vždy chodí psychologička, s ktorou spolupracujeme a ona s nimi s každým individuálne robí také testy pripravenosti, aj také vlastné svoje ... sama je s deťmi. Realizuje a robí s nimi aj také pracovné listy o pripravenosti. No aj také sociálne. A v podstate sa skoro vždy zhodne s nami, čo my spozorujeme na deťoch.
O tom, či dieťa nastúpi do prvého ročníka alebo začne školu v nultom ročníku, rozhoduje zákonný zástupca dieťaťa – teda najčastejšie rodič. Posledné slovo má aj v prípade odkladu povinnej školskej dochádzky, keďže práve on podáva žiadosť. Rozhodnutie však väčšinou nerobí sám. V ideálnom prípade by malo vzniknúť v intenzívnom dialógu rodičov, učiteliek MŠ a odborníkov z pedagogicko-psychologického zariadenia. Nedostatočná spolupráca a slabá komunikácia zúčastnených strán môže vyústiť aj do chybných rozhodnutí, ktoré môžu negatívne ovplyvniť ďalšiu vzdelávaciu dráhu detí.
Pohľad rodičov je pri diagnostikovaní dôležitým informačným zdrojom. Rodič je aj partnerom pri hľadaní cesty zlepšovania školskej pripravenosti dieťaťa. Potvrdili to aj výsledky dotazníkového prieskumu To dá rozum, v ktorom takmer 70 % riaditeliek bežných a špeciálnych materských škôl označilo komunikáciu s rodičmi o úrovni rozvoja ich detí za jednu z troch najdôležitejších činností, ktoré im pomáhajú pri príprave detí na prechod do základnej školy. Zároveň išlo o činnosť, ktorú označila za významnú najväčšia časť opýtaných (graf G_4.2.2.1.1).
Aj keď učiteľky komunikáciu s rodičmi považujú za kľúčový aspekt prípravy detí na vstup do školy, zdá sa, že nie je bezproblémová. Kvalitatívna analýza rozhovorov s riaditeľkami materských a základných škôl, ako i s predstaviteľmi miest a obcí poodhalila, že spolupráca rodič – učiteľka – psychológ nie vždy funguje. Podľa viacerých z nich nedochádza pri posudzovaní školskej spôsobilosti k potrebnej súčinnosti všetkých troch aktérov. Pochybenie vidia najmä na strane rodičov, ktorí podľa ich slov nerešpektujú názory odborníkov: Psychologické zariadenie dá odporučenie na zaškolenie, ale rodič si postaví hlavu. A on chce odklad. Takže toto je taký kameň úrazu nášho školského systému. Rodič má v tomto neskutočnú právomoc, rozhodujúce slovo, konečné.
Podľa viacerých názorov sa prípady, keď rodičia žiadajú pre svoje dieťa odklad školskej dochádzky, vyskytujú čoraz častejšie. Túto situáciu opísala riaditeľka materskej školy slovami: Skôr počet odkladov rastie. Jednak to môže byť tým, že postoj rodičov a akceptácia odkladu spoločnosťou sa zmenila. Berie sa to ako niečo normálne. Nie ako zlyhanie dieťaťa/rodiča, ako to bolo dávnejšie, v minulosti. Plus možno majú školy vyššie nároky [...] V rozhovoroch zaznievali aj dôvody:
Skúsenosť, ktorú respondentky komunikovali, naznačuje, že materské školy nedokážu vždy usmerniť rodičov a ovplyvniť ich rozhodnutie. Komunikácia medzi rodičmi a poradňou prebieha totiž v niektorých prípadoch mimo učiteliek. Tie, ktoré túto skúsenosť majú, upozorňujú na nedostatok priestoru na prezentovanie svojho pohľadu na školskú pripravenosť dieťaťa. Cítia sa bezmocné: Keď si to dieťa zoberie rodič, tak to funguje tak, ako sme hovorili. Že proste rodič tam ide a povie, že nechceme ho dať do školy. A od toho sa začne odvíjať celý ten príbeh. Potom príde vyrozumenie k nám do škôlky... Vygooglia si, nájdu si. Tu mám známu. Tam mám známeho. Poriešia si a my už dostaneme len na papieri hotové.... Podobnú skúsenosť komunikoval aj riaditeľ základnej školy: A aj keď to dieťa je vyspelé a zrelé do školy, tak ho nedajú. Tak, bohužiaľ, musíme to rešpektovať a posielame to potom väčšinou do CPP-čky, vlastne na vyšetrenie. A tam väčšinou vyjdú v ústrety rodičom.
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Štefan Porubský
