Viacerí respondenti na verejných VŠ1 uviedli, že najlepšou kvalifikáciou senátora je byť kvalitný vedec, umelec a pedagóg. Kvalitní akademici sú podľa nich schopní vyjadrovať sa k materiálom a k strategickému smerovaniu školy v pedagogickej, vedeckej a/alebo umeleckej oblasti. S týmto sú spojené dva základné problémy.
Prvým problémom je, že podľa viacerých účastníkov individuálnych rozhovorov senátori nie vždy patria medzi najkvalitnejších akademikov, i keď z ich pohľadu by medzi nich mali patriť. Tento pohľad ilustruje citát predsedu akademického senátu verejnej VŠ: Členovia senátu by mali byť hlavne ľudia reprezentujúci tú kvalitnú časť akademickej obce. To znamená aj dobrí pedagógovia, aj dobrí vedci. Pretože nie je nič horšieho, ako keď v senátoch zasadajú ľudia, ktorí v podstate nemajú tú kompetenciu posudzovať veci. Mám pocit, že sa to darí zlepšovať, časom. Proste je tá pôvodná myšlienka senátov. Zo začiatku deväťdesiatych rokov bola, že tam budú zasadať nejakí starí, múdri, siví ľudia, ktorí budú mať tú kompetenciu sa vyjadriť aj k tým strategickejším záležitostiam rozvoja fakúlt a univerzít. Potom to nabralo taký nejaký vývoj, že sa z toho stalo v podstate také zastupiteľské zhromaždenie [...] Takže snažíme sa, aby tam boli ľudia, čo reprezentujú. Aby ten hlas tých ľudí bol v tom zmysle dôveryhodný. Tento respondent inými slovami hovorí, že senáty by nemali zastupovať všetkých členov akademickej obce, ale byť skôr orgánom združujúcim elitu školy, ktorá bude na základe svojich znalostí ovplyvňovať smerovanie školy. Podobne sú koncipované vedecké a umelecké rady, čo je opísané nižšie. Z jeho hodnotenia však vyplýva, že na jeho škole to tak úplne nie je. Dôvodom je zrejme aj to, že zákon o VŠ otvára členstvo v zamestnaneckej časti senátov všetkým členom zamestnaneckej časti akademickej obce.2
Ďalší z respondentov, ktorý bol predsedom fakultného senátu, pridal pohľad, že senátori by mali rozumieť aj organizácii pedagogickej činnosti a do istej miery tiež financovaniu školy. Aj tento respondent mal skúsenosť so senátormi, ktorí nemali z jeho pohľadu potrebné kvality a vnímal ako problematické, pokiaľ senátori len kritizujú predkladané návrhy, lebo im nerozumeli: Čiže potrebujeme ľudí, ktorí jednak vedia niečo o pedagogike, o tvorbe študijných programov a tak ďalej, čiže to musí byť nejaký človek, ktorý už zasa na úrovni bývalej katedry, teraz ústavu, niečo v pedagogike robí a vie, ako sa to dáva dohromady, ako sa zabezpečuje pedagogika a tak ďalej […] Musia tam byť ľudia za ekonomickú zložku, ktorí aspoň trošku tomu rozumejú, ako sa teda tvorí rozpočet fakulty, ako sa delia peniaze na jednotlivé ústavy a v rámci toho ústavu, ako tie peniaze vlastne pritečú z ministerstva. Aby k tomu vedel zaujať nejaké stanovisko. Čiže to musí vedieť. No a tak trošičku aj prehľad o fakulte. Minulé funkčné obdobie sme mali niektoré komisie také, že boli v podstate nefunkčné, lebo tí ľudia, hej, ktorí pripravovali stanoviská k nejakým materiálom, nemali dunstu o tom procese. Najjednoduchšie je do všetkého len vŕtať a nemať žiadny konštruktívny prístup, to sa mi nezdá, lebo tomu nerozumiem. Tento respondent považoval za dôležité mať aj ekonomické znalosti súvisiace s prevádzkou školy, ktoré sú bližšie analyzované v nasledujúcej časti.
Druhým problémom spojeným s názorom, že pre dobré fungovanie senátov je dôležité, aby v nich boli kvalitní akademici, je, že pohľad kvalitných vedcov, umelcov a pedagógov na smerovanie školy by mali zabezpečovať vedecké a umelecké rady, ktoré zo zákona3 majú všetky VŠ a fakulty. Vedecké a umelecké rady, tak na úrovni fakúlt, ako aj škôl, majú byť podľa zákona o VŠ zložené z významných odborníkov v oblastiach, v ktorých škola vykonáva pedagogickú, vedeckú, alebo umeleckú činnosť.4 Vedecké a umelecké rady hodnotia kvalitu pedagogickej, umeleckej a vedeckej činnosti a vyjadrujú sa aj k dlhodobému zámeru fakulty a školy.5 V týchto oblastiach sa prekrýva činnosť vedeckej rady s akademickými senátmi a dochádza tu teda k vstupu dvoch kolektívnych orgánov do riešení rovnakej problematiky. Otvára sa tak otázka efektívnosti takto nastaveného riadenia.
Istú mieru duplicitnosti v činnostiach senátu a vedeckej rady pomenovali aj viacerí respondenti na verejných VŠ. Niektorí by dokonca uvítali vytvorenie len jedného samosprávneho orgánu, ako to uviedol tento rektor: Ten systém je neefektívny a je nešťastne už formulovaný. Je prežitý. Splnil svoje poslanie a sú mnohé západné modely, kde v podstate existuje jeden samosprávny orgán, na čele ktorého stojí rektor a je to buď ako vedecký alebo vedecká rada alebo akademický senát, kde sú práve tie najdôležitejšie osobnosti univerzity včítane zastúpenia študentov, takže fungovať sa dá, hej, to chcem povedať. Čiže vieme fungovať, ten systém je zažitý, ale úplne by postačil jeden samosprávny orgán, jeden samosprávny orgán, ktorý by veľmi efektívne vybral z kompetencie akademických senátov a vedeckej rady. Aby to bolo efektívnejšie. Tento rektor poukazuje aj na neefektivitu, ktorá podľa neho vzniká existenciou dvoch kolektívnych samosprávnych akademických orgánov.
Predstavitelia exekutívy VŠ a fakúlt, ktorí vedecké rady navrhujú, aj niektorí zástupcovia senátov, vnímali významnejšiu úlohu vedeckej rady v akademických otázkach než u akademických senátov. Dekanka jednej z fakúlt rozdiel medzi vedeckou radou a senátom definovala nasledovne: Kým pri senáte sú to také, by som povedala, že veci operačnej povahy, že proste to je o tom riadení a o tej kontrole toho, ako to manažujete, tak tá vedecká rada je o tom, že určujete tú kvalitu. Predseda akademického senátu, ktorý sa zúčastnil na individuálnom rozhovore, vnímal ako dôležitý nadhľad členov vedeckej rady v oblasti pedagogického procesu, ktorý u senátorov podľa neho chýba: Rozumne je nastavené, že sa tak navzájom vyvažuje, že niektoré časti má skôr na starosti senát, také tie, jak by som povedal, ja to volám pocitové. Tie finančné, to človek priamo vidí na sebe a tí ľudia tomu viacej rozumejú, ako keď možno niekedy nie sú až takí odborníci na tú pedagogickú činnosť a tam skôr tá vedecká rada, kde sú, taká rada starších teda, trošku aj vyváži také tie búrlivé výkyvy, ktoré by s pedagogikou až tak strašne hýbať nemali. Čo sa týka porovnania úlohy senátu a vedeckej rady z hľadiska kvality vedeckej činnosti na vysokej škole, tak tam ďalší z dekanov vnímal kľúčovú úlohu vedeckej rady v otázkach výberu ľudí a kariérneho rastu akademikov: Vedecká rada, to sú profesori, docenti. To sú ľudia, ktorí riadia. Takže ten pohľad je, myslím si, že na tú úroveň riadenia kvalifikovanejší ako senát. A teda ustrážili, hlavne by som povedal, tie kvalitatívne parametre toho výberu [podmienky na výber profesorov a docentov – pozn. autorky] a tých pravidiel [kritériá na získanie titulu profesora a docenta – pozn. autorky]. To senát ako moc toto nie, keď už videli, že tie pravidlá sú, tak ich teda odhlasovali, okomentovali samozrejme, ale nejak aktívne do toho nezasahovali. Jeden z rektorov rozdiel medzi akademickým senátom a vedeckou radou zhrnul nasledovne: Čo je predmetom senátu, je správa majetku, strategické zámery, rozvojové zámery a tak ďalej. Čo budeme robiť, ako budeme robiť a tak ďalej. Vedecká rada sa zameriava len na kvalitu vedeckého a vzdelávacieho procesu. Inými slovami, viacerí účastníci individuálnych rozhovorov To dá rozum sa zhodli na tom, že vedecké rady majú dôležitú úlohu najmä v rozvoji kvality vedeckej, umeleckej a pedagogickej stránky VŠ a fakúlt, zatiaľ čo senáty by mali mať dôležitú rolu najmä v otázkach spojených s prevádzkou a chodom školy.
Dôležitou úlohou akademických senátov na verejných VŠ je okrem akademických záležitostí aj prijímanie rozhodnutí týkajúcich sa chodu školy ako rozpočet a majetok školy, či vnútorné pravidlá pre školy (napr. štatúty, rokovacie poriadky, organizačný a pracovný poriadok, zásady výberových konaní) vyžadujúce právne, ekonomické alebo personalistické znalosti. Z rozhovorov realizovaných v rámci projektu To dá rozum vyplynulo niekoľko spôsobov, ako sa s týmto typom úloh senáty vyrovnávajú. Nikto nespomenul vzdelávanie sa senátorov v daných oblastiach. Všetci respondenti z verejných VŠ uvádzali, že pri prijímaní rozhodnutí vychádzajú v prvom rade z podkladov pripravených vedením školy (rektor/prorektori/kvestor) alebo fakulty (dekan/prodekani/tajomník). Vedenie je tak jedným z hlavných zdrojov odbornosti v týchto otázkach.
Vstupy z komisií senátu predstavujú ďalší spôsob, ako sa zabezpečuje expertíza v týchto oblastiach. Komisie si tvoria senáty a ich počet, zloženie a zameranie je dané rozhodnutím príslušného senátu ukotveným vo vnútorných predpisoch školy/fakulty. Na základe realizovaných rozhovorov sa javí, že členmi komisií bývajú ľudia, ktorí sa daným témam dlhodobejšie venujú a/alebo majú vzdelanie v danej oblasti. V rámci komisie zaoberajúcej sa otázkou rozpisu rozpočtu sa javí byť dôležitou aj motivácia ovplyvniť rozpis podľa záujmu pracoviska, ktoré daný senátor v senáte zastupuje (bližšie k presadzovaniu čiastkových záujmov nižšie). Zloženie komisií závisí od toho, kto bol do senátu zvolený. Členovia komisií, podľa viacerých respondentov, materiály predložené vedením detailne preštudujú a pripravia podklad pre ostatných členov senátu. Jeden z predsedov VŠ senátu opísal úlohu komisií v jeho senáte nasledovne: Často senátori, samozrejme, dostávajú materiály dva týždne pred rokovaním, ale poviem to úprimne, nie vždy majú čas a chuť si to pozrieť. Takže v tomto ohľade sa spoliehajú, samozrejme, na názor komisie, ktorá to veľmi precízne prešla a dáva stanovisko pred každým zasadnutím. Ako tento respondent uvádza ďalej, v súvislosti so zabezpečením odbornosti rozhodnutí senátu, na jeho škole majú snahu do jednotlivých komisií voliť ľudí s relevantným vzdelaním: U nás v legislatívnej komisii sa snažíme konštituovať komisiu tak, aby tam bol minimálne jeden človek, ktorý je aj v tejto oblasti vzdelaný. To znamená momentálne máme pani doktorku [meno]. Lebo ak mám byť úprimný, nemyslím si, že by niekto z nás dokázal právne prezentovať veci, ako to si netrúfam.
Člen akademického senátu na inej VŠ zase opísal, že majú viacero členov, ktorí majú buď priamo vzdelanie v oblasti práva alebo ekonómie, alebo pracujú v odboroch blízkych ekonómii a tak si vedia odborne vyhodnotiť rozpočet. Na základe svojej expertízy sa potom zapájajú do diskusií na senáte: Isteže napríklad takto, že v senáte máte [odbor], ktorí povedzme nerozumejú celkom tým rozpočtovým záležitostiam. Hej? Povedzme, my máme, právnická má za senátorku, ktorá učí ekonomické nejaké disciplíny u nás. Tiež takisto je proste ekonóm. Že títo sú fakticky najviac zorientovaní. […] A potom ešte prírodovedci, matematici, ktorí si všetko spočítajú.
Obmedzením druhých dvoch prístupov je, ak je škola jednosmerne zameraná a nemá v rámci akademickej obce relevantných odborníkov. Zároveň môžu byť aj školy, na ktorých pracujú odborníci s relevantnými znalosťami, ktorí však nemajú záujem pôsobiť v akademickom senáte, respektíve neboli do senátu zvolení. V týchto prípadoch sú v senátoch len ľudia bez odborných znalostí v oblasti práva, ekonómie či personalistiky. Vo všetkých uvedených prípadoch radoví členovia akademických senátov na verejných VŠ získavajú pre svoje rozhodnutia odborné vstupy od svojich kolegov senátorov a/alebo od vedenia, ale sami nie sú odborníkmi na témy, o ktorých rozhodujú. Hlavným prínosom všetkých senátorov s rôznym zameraním by bolo do rozhodovaní vnášať informácie o potrebách zamestnancov školy, ktorých v senáte reprezentujú.
Dáta z individuálnych rozhovorov To dá rozum naznačujú, že senátori nemajú vybudované systematické komunikačné kanály s rôznorodými skupinami zamestnancov na VŠ. Tie by na jednej strane mohli slúžiť na pravidelné informovanie členov akademickej obce o dianí v senáte a na druhej strane na získavanie podnetov od členov akademickej obce. Takto by členovia senátov mohli priniesť pohľad „zdola“ na pripravované zmeny, respektíve iniciovať zmeny, ktoré môžu vyplývať z konkrétnych potrieb pracovísk či jednotlivcov. Obzvlášť dôležité to môže byť pri väčších školách, kde vedenie má obmedzené možnosti poznať situáciu rôznych skupín ľudí či jednotlivcov. Avšak aj na menších školách je dôležité, aby boli mapované a spracovávané názory všetkých ľudí a nielen tých, ktorí sú z nejakého dôvodu v bližšom kontakte so senátormi alebo s vedením. V rozhovoroch však nebolo zaznamenané systematické zbieranie a vyhodnocovanie informácií, ktoré by umožnilo identifikovať aktuálne problémy a nastaviť ich efektívne riešenia v zmysle zadefinovania si, čo sú problémy a ich príčiny a čo by mohli byť riešenia pre odstránenie príčin problémov. Boli skôr zaznamenané prípady poskytovania informácií senátormi členom akademickej obce.
Obmedzenú mieru komunikácie medzi senátormi a elektorátom naznačuje aj dotazníkový prieskum To dá rozum medzi VŠ učiteľmi a vedeckými a umeleckými pracovníkmi. Podľa prieskumu nezanedbateľná časť respondentov vnímala, že má nedostatok informácií o dianí v senáte, respektíve, že nevnímala pozitívny prínos práce senátorov, čo jej bráni v zapájaní sa do spravovania školy. Až takmer pätina (18,4 %) respondentov uviedla, že sa nezapája do spravovania školy, pretože má málo informácií o tom, čo zamestnanci presadzujú v akademickom senáte. Pätina (20,6 %) tiež uvádzala ako dôvod nezapájania sa, že nevníma žiadny prínos pôsobenia zamestnancov v senáte na chod školy. Zároveň spomedzi VŠ učiteľov a vedcov s viac ako 26 rokmi praxe na VŠ toto vnímala ako problém až takmer štvrtina respondentov (24,3 %). Táto skupina v najväčšom podiele (17 %) oproti priemeru (12 %) tiež uviedla, že do spravovania školy sa nezapája, lebo zástupcovia zamestnancov v senáte nezastupujú záujmy väčšiny pracovníkov. Inými slovami väčší podiel seniornejších akademikov mal pocit, že senátori nereprezentujú rôznorodé záujmy zamestnaneckej časti akademickej obce. Toto zistenie podporuje výstupy z individuálnych rozhovorov uvedené vyššie, hovoriace o tom, že senátori si systematicky nezbierajú informácie o potrebách všetkých skupín v rámci elektorátu. Následne časť zamestnancov má pocit, že ich potreby nie sú reflektované v práci senátorov.
Zároveň, pri analýze najnižších organizačných jednotiek (katedier, ústavov a pod.) neboli identifikované systematické procesy možnosti ovplyvňovania smerovania týchto jednotiek akademikmi a študentmi. Pre zamestnancov, ako aj pre študentov je toto úroveň, ktorej problémy sa ich najbezprostrednejšie dotýkajú. Aj táto situácia môže prispievať k pohľadu časti respondentov v rámci dotazníka To dá rozum, že nevnímajú žiaden prínos práce senátorov na chod školy, ktorú vnímajú prostredníctvom svojho konkrétneho pracoviska.
Z pohľadu fungovania fakulty alebo vysokej školy ako celku je ďalším problémom v nastavení akademických senátov, keď senátori v senáte zastupujú čiastkové záujmy útvaru, ktorý reprezentujú na úkor cieľov celej organizácie. Na úrovni VŠ senátori zastupujú fakulty a na úrovni fakulty/VŠ nedeliacej sa na fakulty zastupujú katedry, ústavy, oddelenia alebo inak definované súčasti. Zatiaľ čo na úrovni VŠ je zastupovanie každej fakulty v senáte dané zákonom o VŠ6, na úrovni fakúlt to vyplýva z ich vnútorných predpisov.
Presadzovanie čiastkových záujmov môže negatívne vplývať na viaceré aspekty riadenia školy, respektíve fakúlt. Jedným z nich je neefektívne využívanie ľudských zdrojov v rámci výučby. Konkrétne môže dochádzať k vyučovaniu rovnakých predmetov na viacerých pracoviskách školy, pričom pedagógovia niektorých pracovísk nie sú plne vyťažení, lebo nemajú dostatok študentov. Zároveň sa môže stať, že študenti na rôznych súčastiach školy nemajú najkvalitnejšiu výučbu daných predmetov, lebo ich neučia tí najlepší odborníci na danú tému pôsobiaci na inom pracovisku danej školy. Tento problém zachytáva nasledovné vyjadrenie bývalého dekana, ktorý sa pokúsil zracionalizovať výučbu v rámci fakulty počas jeho dekanovania: Ja považujem za absolútne zbytočné, že je ústav fyziky na [názov fakulty] a my, silný ústav s veľkým počtom osobností, my nemáme čo robiť, pretože my máme na celom ústave sedemdesiat študentov fyziky a nás je štyridsaťpäť vysokokvalifikovaných odborníkov. Máme ešte, pravda, sedemdesiat doktorandov, takže dokopy je nás stopäťdesiat, takže my vlastne sme na úrovni tých špičkových univerzít, kde pomer študent – profesor je jedna ku trom ako Cambridge alebo Oxford napríklad. No a tým pádom vlastne by ďaleko sa zefektívnila tá univerzita, ak my by sme zabezpečovali fyziku aj pre, povedzme [názov fakulty]. Idem ďalej. V Mníchove je jedna obrovská katedra, ktorá zabezpečí výučbu fyziky pre dve-tri univerzity, ktoré sú tam aj v okolí dokonca. A tak podobne je to s chémiou, podobne je to s biológiou a tak ďalej. Tuná to je všetko zdupľované a mojím cieľom bolo to nejakým spôsobom zjednodušiť, ale to akademický senát nepustí a samozrejme aj tie fakulty sú tak uzavreté do seba, že si to neprajú. Takýto prístup teda neumožňuje poskytovať najkvalitnejšie vzdelávanie všetkým študentom školy prostredníctvom vyučovania daných predmetov na pracovisku, ktoré je na škole najlepšie, a zároveň vedie k neefektívnemu využívaniu ľudských zdrojov v rámci školy.
Takisto v systéme, kde členovia senátu bojujú o čiastkové záujmy, môže byť ťažké vyčleniť finančné zdroje na celouniverzitné aktivity alebo zaviesť multidisciplinárne celouniverzitné študijné programy. Toto je problém, keďže v súčasnosti sa v rámci vedy skúmajú komplexné problémy a multidisciplinárny prístup je dôležitý na analýzu rôznych aspektov týchto problémov. Rektor verejnej VŠ opísal takúto skúsenosť nasledovne: Takže na tejto [univerzitnej] úrovni sa najprv urobí rozdelenie [rozpočtu] medzi fakulty a každý tam číha a proste trhá a keď sa to rozdelí, tak potom už sú spokojní. Ale ťažko vám je vyčleniť nejaké zdroje na niečo spoločné. To proste nejde. Tuto máme zopár takých pokusov, takých drobných, ale to je... včera bol senát a bol do večera. Tri body tam boli také, ktoré sa dotýkali nejakých nefakultných, neštandardných, nejakých vedeckých parkov alebo mimofakultný študijný program pre doktorandov. Predpokladáme, že tam možno budú dvaja až traja študenti. Ale už sa tie fakulty cítili nekomfortne, ohrozené a už tá diskusia išla do nemoty, už sa hodinu, dve hodiny diskutovalo a nakoniec to neprešlo schvaľovaním. V tomto prípade obrana čiastkových záujmov fakúlt stála proti inováciám, ktoré by mohli stavať na spolupráci viacerých pracovísk, či už v rámci výskumu alebo prípravy budúcich VŠ vedecko-pedagogických zamestnancov.
Ďalšou z oblastí, kde môže presadzovanie čiastkových záujmov vytvárať prekážky pre efektívne riadenie, je zmena organizačnej štruktúry. Čiže napríklad spájanie pracovísk s cieľom efektívnejšieho poskytovania štúdia v nejakom študijnom odbore. Toto je téma, ktorá môže naraziť na osobné záujmy jednotlivcov alebo pracovísk. Tie však môžu stáť proti záujmu školy, ktorá chce študentom poskytnúť kvalitnejšie vzdelanie prostredníctvom širšie alebo viac multidisciplinárne definovaného odboru. Zároveň to môže byť problém pri reorganizácii VŠ a fakúlt reagujúcich na výrazný pokles VŠ študentov za posledných 10 rokov. Medzi akademickými rokmi 2008/2009 a 2018/2019 klesol počet vysokoškolákov na všetkých troch stupňoch z 230 519 na súčasných 136 874, teda o 41 %.7
Predseda akademického senátu, ktorý sa zúčastnil na rozhovore v rámci projektu To dá rozum, uviedol konkrétny príklad situácie, keď sa dekan snažil uskutočniť organizačnú zmenu. Jeho návrh narazil na odpor, i keď ho už schválila vedecká rada zložená z významných odborníkov. Podľa respondenta išlo o prospešný návrh z pohľadu školy a študentov, ale bol v rozpore so záujmami konkrétnej skupiny ľudí: Nedávny prípad je z fakulty, povedzme reorganizácia, organizačná zmena. [...] Nie je to riešenie, ktoré by malo len pozitíva, môže mať aj nejaké negatíva z niekoho pohľadu. Ale povedzme ten strategický zámer je skvalitniť fungovanie nejakých odborov na fakulte alebo na univerzite. To ten dekan môže mať. Môže to mať posvätené vedeckou radou. Príde senát a neschváli to. Lebo senát zase má na to iný pohľad. Hej? Taký skôr z pohľadu tých zamestnancov a nie je to zasa vec skutočne len akademickej vízie. Mnohokrát je to aj vec takých tých lokálnych alebo krátkodobých záujmov tých ľudí. Ale oni nereprezentujú len seba, to aby nebolo, že tam sa niekto postaví a povie, že on je v zásade proti tomu. Ako osoba XY on reprezentuje nejakú skupinu ľudí vždy.
Iný predseda akademického senátu preniesol dôležitosť presadzovania spoločných cieľov školy do toho, čo sú podľa neho kľúčové charakteristiky senátorov. Z jeho pohľadu by mal byť senátorom človek, ktorý berie do úvahy záujmy celej organizácie a nielen jedného pracoviska alebo svoj osobný prospech. O tom, kto by mal byť členom akademického senátu, povedal: Tam by mali byť ľudia s charakterom. To je podľa mňa podstatné. A patrioti, ktorým ide o univerzitu ako celok. Pretože ak sa tam pretláčajú len partikulárne záujmy, tak potom sa to rozhasí a ide to preč. To znamená ľudia schopní kompromisu, ochotní v prospech celku občas aj ustúpiť z nejakých vecí a v každom prípade to jednanie a to dohadovanie tam neznamená, že niekto musí byť víťaz a niekto je porazený. Častokrát sú to osobné veci a bolo by dobré, aby sa na tieto veci dokázali povzniesť.
Zastupovanie čiastkových záujmov môže byť podporené spôsobom voľby členov senátu. Volenie zástupcov za jednotlivé súčasti školy či fakulty môže viesť k zastupovaniu záujmov týchto súčastí školy na úkor celku. Rektor jednej z vysokých škôl, kde bol na úrovni fakultných senátov systém zastupovania jednotlivých súčastí fakulty rovnaký, ako je to dané zákonom pre úroveň VŠ, považoval tento model za dezintegrujúci, ktorý neumožňuje rozvoj školy: Na fakulte máte znova – akademický senát – protiváha dekanovi. A znova, oni sú navolení väčšinou z tých jednotlivých ústavov alebo katedier. Z tých menších jednotiek. Ako sa správajú tí ľudia v tom senáte voči dekanovi? Hája záujmy fakulty? Nie, oni hája záujmy tej jednotky, za ktorú sú tam nominovaní. V tom celom senáte veľkom. Hája títo ľudia záujmy celej školy? Len ak sú skutočne nad, ak na nich netlačí, ale oni sú tam primárne ako zástupcovia tej fakulty. Takže máte tu primárne zaklienený diverzný model rozklad, odstredivú silu a nie posuňme tú školu niekam ďalej.
Podľa jedného z respondentov s právnickým vzdelaním, ktorý je členom senátu, sú z právneho hľadiska senátori v celoškolských senátoch v schizofrenickej situácii. Dôvodom je, že by mali konať tak v prospech fakulty (tá ich zvolila), ako aj školy (v jej najvyššom samosprávnom orgáne pracujú), pričom záujmy oboch sa môžu rozchádzať. Senátor tak musí ísť proti jednej z inštitúcií, v ktorej prospech by mal z povahy svojej funkcie konať: Ešte tam je jedna zvláštnosť, že univerzitný senátor je vlastne zodpovedný akademickej obci fakulty, ktorá ho vlastne zvolila, že to je takzvaný antiimperatívny mandát, pretože on je senátor univerzity a fakticky má zastupovať záujmy fakulty. A pokiaľ by nezastupoval záujmy fakulty, tak môže byť odvolaný. Ale nikde nie je dané, že záujmy všetkých fakúlt v danom okamihu sú rovnaké a sú totožné so záujmami univerzity. Takže potom ten senátor vlastne má sledovať záujem fakulty, lebo inak ho odvolajú a na druhej strane má vlastne konať proti záujmu univerzity, ktorého členom najvyššieho orgánu je. Takže toto sa mi javí ako schizofrenická pozícia. Analogická situácia môže byť aj na úrovni fakultného senátu, kde fakultné záujmy môžu byť v rozpore so záujmami konkrétnych pracovísk, ako bolo ukázané na príklade zmeny organizačnej štruktúry vyššie. Senátor potom koná buď v rozpore s požiadavkami pracoviska, ktoré v senáte zastupuje, alebo s potrebami fakulty, ktorej najvyššieho rozhodujúceho orgánu je členom.
Viacerí účastníci rozhovorov uvádzali pozitíva systému, v ktorom majú jednotlivé súčasti možnosť voliť si svojich zástupcov. Výhodou podľa nich je, že aj menšie pracoviská majú možnosť zvoliť si svojho senátora. Ak by, z ich pohľadu, bola celá škola či fakulta jedným volebným obvodom, tak početnejšie súčasti by mohli prečíslovať tie menej početné. Tento názor reprezentuje výrok predsedu fakultného senátu opisujúci situáciu na jeho fakulte: U nás to [fakultný senát] máme ako zastupiteľský orgán, že každý ústav tam má svojich ľudí a tak ďalej, čiže volí sa to po ústavoch, máme viac volebných obvodov [...] U nás tá filozofia vyplýva z toho, že proste mali sme tu ešte v minulosti také, že, aj dnes máme, veľké ústavy, malé ústavy, veľké katedry, malé katedry. A potom tie veľké katedry proste prevalcovali tie malé katedry a vlastne rozhodovali o tom, kto bude senátorom za tú malú katedru. Tu však môže byť problém, ak na jednom pracovisku nie je záujem o prácu v AS, zatiaľ čo na inom má záujem pracovať v AS väčší počet ľudí, ako má pracovisko pridelených miest. Do senátu tak prídu síce zamestnanci zo všetkých pracovísk, avšak niektorí z nich môžu prísť s malou motiváciou aktívne sa podieľať na práci AS.
Toto uvažovanie sa pozerá na školu ako na súbor rôznych záujmov jednotlivých súčastí. Nastavenie vzťahov, kde si jednotlivé skupiny bránia svoje záujmy v súboji s inými skupinami, môže viesť ku konfliktnému prostrediu v rámci školy, čo pomenoval zástupca študentskej časti fakultného senátu: Stále sa tam vytvoria nejaké skupiny v podstate, stále aj napriek tomu, že človek by si povedal, že fakultný senát už aspoň ten bude vystupovať jednotne, tak stále sú na fakulte ústavy, a dosť často sa stane, že samotné ústavy idú proti sebe, čo je na jednej strane trocha smutné, ale zasa tak je niekedy nastavený ten systém. Zároveň, ako naznačujú kvantitatívne dáta uvedené vyššie, ani súčasný systém volieb členov senátov za jednotlivé pracoviská nemusí zabezpečovať zastupovanie záujmov všetkých rôznorodých skupín, keďže senátori systematicky nekomunikujú so súčasťami, ktoré zastupujú.
Autor:
Renáta Hall
Oponent: Daniel Klimovský
