Dôvody, pre ktoré študenti a študentky opúšťajú vysoké školy bez získania diplomu, sú rôzne. Jednu skupinu tvoria tzv. vylúčení študenti. Ide o študentov, ktorí nezvládli nároky štúdia. Druhú skupinu tvoria tí, ktorí zanechajú štúdium dobrovoľne. Motívy takéhoto rozhodnutia sú rôzne – finančné, osobné problémy, nespokojnosť so štúdium, zlá sociálna klíma a pod.1
Podľa posledných dostupných dát ukončila v roku 2011 vysokoškolské štúdium bez získania diplomu v priemere tretina študentov v rámci krajín EÚ 212 (31 %) aj OECD (32 %). Na Slovensku bolo v sledovanom období evidovaných 29 % prípadov.3 Aj novšie dáta, založené na údajoch PIAAC4, ukazujú, že Slovensko v tomto ukazovateli nezastáva najhoršiu pozíciu medzi inými krajinami. Zisťovanie výskytu tohto fenoménu v pätnástich európskych krajinách5 v skupine dospelých ľudí vo veku 25 – 64 rokov ukázalo, že zastávame 10. pozíciu.6
Predčasný odchod z vysokej školy nemusí znamenať definitívnu rezignáciu na získanie vysokoškolského vzdelania. Aj niektorí vysokoškolskí pedagógovia, ktorí sa zapojili do rozhovorov v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum, hovorili o dočasnom prerušení: Sú to študenti, ktorí možno ten tlak psychický nezvládnu a dajú si v úvodzovkách ,pauzuʻ.“ Pohľad do iných krajín ukazuje, že mnohí študenti sa na vysoké školy skutočne vracajú. Podľa štatistík takmer 40 % Európanov, ktorí z nejakého dôvodu neukončili štúdium, získa diplom v neskoršej fáze svojho života. V Dánsku, Nórsku či vo Švédsku dokonca viac než polovica (graf VS_G_4.5.6.1). Na Slovensku si však vysokoškolské vzdelanie dodatočne dokončí len 14 % ľudí, ktorí štúdium predčasne ukončili.7
Graf VS_G_4.5.6.1: Dospelí vo veku 25-65 rokov, ktorí uviedli predčasné ukončenie VŠ štúdia – pomer definitívne ukončených bez získania diplomu a tých, ktorí sa do štúdia vrátili a ukončili ho
8
Dôvodov, prečo sa ľudia naspäť na VŠ nevracajú, je viac. Jedným z ich môže byť pomerne prísne nastavenie školného za predĺženie štandardnej dĺžky štúdia. Táto politika v oblasti financovania môže študentov motivovať k tomu, aby v prípade, že štúdium nezvládajú a zaberá im viac času, ako je stanovené, predčasne ukončili.9 Zákon o VŠ totiž ustanovuje, že minimálne školné za predĺženie štandardnej dĺžky štúdia je suma za celý akademický rok, a to bez ohľadu na to, koľko času z daného akademického roka študent študoval. Povinnosť platiť školné za každý rok navyše odrádza ľudí vrátiť sa späť a dokončiť si VŠ vzdelanie, keďže by museli zaplatiť školné za každý predchádzajúci rok VŠ štúdia, do ktorého sa zapísali.10 Rektori môžu školné odpustiť, no v takom prípade na daného študenta nebudú mať žiadne prostriedky, lebo dotáciu na neho nedostanú.11
Ďalším dôvodom nízkej miery dodatočného dokončenia VŠ štúdia môže byť tiež otvorenosť pracovného trhu voči tejto skupine ľudí. Podľa medzinárodného výskumu, ktorý zisťoval, aká je ich uplatniteľnosť na trhu práce, patrí Slovensko medzi krajiny, v ktorých sú šance nájsť si prácu u ľudí, ktorí vstúpili do VŠ vzdelávania a neukončili ho, veľmi dobré.12 Zásluhu na tom má aj celkovo vyšší podiel profesijne orientovaných stredných škôl na úkor škôl so všeobecným zameraním. Inak povedané, mnoho absolventov stredných škôl už má v rukách „remeslo“ a fakt, že boli na vysokú školu aspoň prijatí, je pre zamestnávateľov signálom ich kvality.13 Podľa slov účastníkov rozhovorov pre To dá rozum zo štúdia predčasne odchádzajú študenti v odbore informatiky, ktorých je na pracovnom trhu nedostatok. Prodekan jednej z fakúlt skonštatoval: Len v princípe na Slovensku je taký nedostatok „ítéčkarov“, že o našich študentov je záujem, aj keď sú vyhodení po druhom ročníku, že nemusia úspešne doštudovať. Na to prichádzajú vlastne na inžinierovi, kde máme vyšší priemerný úbytok, ako je priemer univerzity, a je to kvôli tomu, že študenti pracujú a zistia, že o. k, že vlastne toto mi stačí a už nepotrebujem študovať ďalej. O skúsenosti s dobrou uplatniteľnosťou na trhu práce ľudí, ktorí štúdium neukončili, rozprával aj študent: […] poznám veľa ľudí, čo ani toho bakalára neskončili a nemajú s tým akože žiaden problém. A možno im stačilo len to, že získali nejaké kontakty zo spolužiakov a tak. Ale tak informatici na Slovensku nemajú ten problém sa zamestnať.
Najväčšia časť študentov odchádza počas bakalárskeho štúdia. Podľa posledných dostupných dát bolo v akademickom roku 2016/17 vylúčených zo štúdia druhého stupňa dennej formy len 4,5 % študentov a 3 % študentov štúdium zanechalo.14 Odlišná situácia bola v bakalárskom štúdiu. Tam bolo vylúčených až 19,3 % študentov dennej formy a 13,6 % zanechalo štúdium z vlastného rozhodnutia. Štatistiky na jednotlivých školách sú však rôzne a na niektorých sa podiel vylúčených na počte prijatých pohybuje aj na úrovni 40 %. Výskyt tohto javu je celkovo o niečo vyšší v skupine študentov dennej formy štúdia, kde bolo spolu 33 % predčasne ukončených. V skupine externých študentov 27 %.15
Vyššia miera predčasného ukončenia štúdia je vo všeobecnosti charakteristická najmä pre školy, ktoré majú nízke vstupné požiadavky na študentov. Naopak, školy, ktoré kladú na uchádzačov o štúdium vysoké nároky, sa s predčasným ukončením štúdia stretávajú menej často.16 Na Slovensku mnohé vysoké školy upustili od organizácie prijímacích skúšok. Kritériá prijímania sú vo všeobecnosti nízke a výberových škôl je čoraz menej. Preto je prirodzené, že istá časť študentov začne už počas prvého semestra či roka zlyhávať a školu nakoniec opustí. Podľa Výročnej správy o stave vysokého školstva za rok 2015 neúspešné štúdium nemožno považovať za znak kvality. Okrem toho „prijímanie uchádzačov, ktorí nemajú predpoklady na riadne skončenie štúdia, znamená neefektívne vynakladanie zdrojov a plytvanie ľudským potenciálom, a to aj samotných študentov“.17 Napriek tomu, tak nejedna vysoká škola postupuje. Hovorili o tom aj účastníci rozhovorov v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum. Jeden z dekanov otvorene povedal: Tak, ale my nemáme prijímacie pohovory, my to máme nastavené tak, že prijímací pohovor u nás je prvý ročník. Zoberieme všetkých a za ten rok študent zistí, že či má na tú školu alebo nemá na tú školu. O tzv. vyčistení hovorila aj prodekanka inej fakulty: Prijímacie konanie máme zase nastavené tak, že sme radi, hej, že, keď sa nám tu prihlásia. A potom, samozrejme, my, nechcem povedať, že zoberieme všetkých študentov, lebo však v podstate vyčistí ich potom ten prvý ročník, hej, druhý ročník ich vyčistí.
Podľa slov zástupkyne senátu mnoho študentov odchádza už počas prvého ročníka: Tí študenti sa naberú, naozaj sa ich naberú stovky a po prvom ročníku je možno kľudne aj 30 – 40 % odpad. Takže oni s tým rátajú. K praxi selekcie študentov až po prijatí do štúdia bola kritická: Ale zbytočne sú tým potom vyťažení tí pedagógovia, lebo naozaj každý jeden rok učia stovky študentov, ktorí po tom roku odídu. Takže ich úsilie ich námaha je vyslovene vyhodená do povetria a na druhú stranu, ak by tých študentov mali menej, tak by sa im vedeli intenzívnejšie, lepšie venovať. A na úkor tých, ktorí naozaj po tom roku, niektorí po pol roku, po jednom semestri skončí, kľudne 10, 20 percent študentov, konkrétne akože tohto, tohto odboru. Zo slov prodekana na pedagogickú činnosť inej fakulty, naopak, cítiť spokojnosť so selekciou počas prvého ročníka: To je úplne prirodzený jav. To, študijný poriadok má nastavené exaktné kritéria, ktoré študent musí splniť v tom prvom ročníku. A tam už v tom prvom ročníku sa z pravidla ukáže, na bakalárskom stupni štúdia či teda ten študent na to má alebo na to nemá.
Medzi ďalšie uvádzané dôvody predčasného ukončenia VŠ štúdia patria pochybnosti študentov a študentiek o výbere školy. Stáva sa, že najmä študenti, ktorí prichádzajú z odborných stredných škôl, začnú mať problémy s viac teoreticky zameraným štúdiom.18 Rizikovou skupinou sú tiež študenti, ktorí si dali prihlášku na vysokú školu automaticky bez dôslednejšieho zváženia iných alternatív či typov škôl, rozhodujúc sa na základe skôr praktických dôvodov, ako je napríklad vzdialenosť školy.19 Jedným z nich môže byť aj pragmatické rozhodnutie podať si prihlášku na konkrétnu VŠ len preto, že nerobí prijímacie skúšky bez hlbšieho záujmu o študovaný odbor. Vysoká miera neúspešnosti štúdia indikuje vo všeobecnosti nedostatočné informácie pre výber vhodného študijného programu.20
Na základe týchto poznatkov možno formulovať predpoklad, že dobré kariérové poradenstvo na stredných školách môže významne prispieť k zníženiu počtu študentov, ktorí opúšťajú vysokoškolské štúdium pred získaním diplomu. Ako však naznačujú výsledky prieskumu To dá rozum, v tejto oblasti má naše školstvo nedostatky. Takmer 30 % z 2 827 žiakov a žiačok stredných škôl, ktorí vyplnili dotazník, avizovalo, že pri rozhodovaní o tom, čo budú robiť po skončení školy, nedostali v škole žiadnu podporu. Skúsenosť s psychologickou diagnostikou schopností a záujmov malo len necelých 15 % opýtaných (tabuľka VS_T_4.5.6.1). Nevhodný výber školy, ktorá nezodpovedá vedomostiam a zručnostiam žiakov, pritom považujú riaditelia a výchovní poradcovia stredných škôl za jednu z troch najväčších prekážok úspešného prechodu žiakov na vysokú školu.
Tabuľka VS_T_4.5.6.1: Názory žiakov stredných škôl na podporu, ktorá sa im dostáva v škole pri rozhodovaní o tom, čo budú robiť po jej skončení
Predčasné ukončenie štúdia môže byť motivované aj pocitmi nezvládania nárokov, ktoré postupne prerastú do rezignácie. Nie je však nevyhnutne indikátorom zlyhania jednotlivých študentov, ale tiež zlyhania inštitúcie, ktorá nie je dostatočne orientovaná na potreby študentov a nemá dostatočne rozvinuté podporné nástroje na prekonanie problémov, ktorým jednotlivci čelia.21 Nedostatočné podporné prostredie a absencia či nízka miera individuálneho prístupu, to sú charakteristiky školy, ktorá má pravdepodobne vysoké percento študentov, ktorí opúšťajú jej brány bez získania diplomu.22
Mnohí študenti a študentky potrebujú podporu najmä v začiatkoch svojho štúdia. Dokladajú to aj slová účastníčky skupinového rozhovoru To dá rozum: Ale som to tak skôr tak vnímala, že ten prvý semester, no ja som to skoro vzdala, lebo ten tlak, všetko, koľko vecí odo mňa chcú od siedmej do siedmej v škole. Pred tým o dvanástej, o jednej sme skončili, som išla domov. A teraz, no keby niet mojej mamy, tak možno ani do bakalára to nedokončím. Aj v ďalšom rozprávaní študentky je obsiahnutá výčitka voči nedostatočnej podpore na strane inštitúcie. Študenti sa stretávajú s neúmernou záťažou spojenou s veľkým množstvom predmetov, ktorý je podľa zistení To dá rozum výrazne nad štandardom v krajinách, kde študujú vysokoškoláci zo Slovenska. Až 39,3 % respondentov študujúcich na Slovensku má priemerne za semester 8 a viac predmetov za semester, zatiaľ čo u študentov zo Slovenska študujúcich v zahraničí to bolo len 13,5 % respondentov. Učitelia túto neúmern ú záťaž podľa študentov nereflektujú, čo zachytáva výrok účastníčky skupinového rozhovoru s vysokoškolákmi: To je celé tak sila zvyku. Ja som si zvykla na to, že nielen päť hodín denne, ale že niekedy aj celý deň a na druhý deň sa treba aj tak pripraviť, lebo napríklad ja som mala, že jazyky, od nuly sme sa učili a ich [učiteľov] to nezaujímalo, že pred tým deň som mala do pol siedmej školu. Sedem tridsať sme začínali druhý deň a trebalo sa pripraviť. Takže človek si na to zvykne po čase.
Podporu v procese adaptácie študenti vysokých škôl vyhľadávajú a vítajú.23 Na druhej strane, viacerí respondenti z radov učiteľov a riadiacich pracovníkoch VŠ komunikovali slabý záujem študentov kontaktovať vyučujúcich, či už v čase vyučovania, alebo v rámci mimoškolských aktivít, ktoré ponúkajú priestor na budovanie bližších vzťahov. Význam pripisovali aj študentskému životu, ktorý pomáha prvákom a prváčkam v procese adaptácie. Ten sa však podľa viacerých opýtaných postupne vytráca. Dokumentujú to aj tieto slová: Toto je vlastne ďalší problém, že my v [názov mesta] vlastne už pár rokov pociťujeme, že v podstate ten mimoštudijný život vlastne zaniká. Ešte pred pár rokmi dobre fungoval systém prvák verzus štvrták. Ľudovo sa tomu hovorilo krstňa a krstný otec. V podstate nešlo o nič iné, len o tútorstvo vrátane, samozrejme, aj tých neformálnych aktivít typu, kde je v [názov mesta] najlepšie pivo. Ale, samozrejme, aj pri pive sa jednoducho určité pozitívne veci dohodnú, prejednajú, predebatujú.
Výsledky dotazníkového prieskumu naznačujú, že mnohé vysoké školy na Slovensku nepomáhajú študentom adaptovať sa na nové prostredie. Ako vidieť v grafe VS_G_4.5.6.2, túto skúsenosť má len 19 % opýtaných. Študenti, ktorí odišli študovať do zahraničia, prišli do lepšie pripraveného prostredia. Z tých, ktorí sa zapojili do prieskumu, až polovica potvrdila, že škola im poskytuje podporu v adaptácii na vysokoškolské prostredie. Aj ostatné rozdiely v odpovediach študentov, ktorí študujú doma, a tých, ktorí navštevujú VŠ v zahraničí, indikujú, že situácia na vysokých školách za hranicami je priaznivejšia. Podpora pri zvládaní záťažových situácií sa dostala len necelým 12 % respondentov spomedzi študentov v SR oproti 49 % respondentov študujúcich v zahraničí. VŠ v krajinách, kde študujú respondenti dotazníka To dá rozum, poskytujú tiež omnoho väčšiu pomoc pri organizácii času, pomáhajú študentom viac ako naše zvládnuť stratégie efektívneho učenia či vystavania študijného plánu. Významne vyšší podiel volieb v prospech skupiny študentov, ktorí študujú v SR, bol len v prípade odpovede Nedostávam žiadnu podporu. S týmto výrokom sa stotožnilo až 40,1 % študentov našich vysokých škôl oproti 10 % študentov pôsobiacich v zahraničí.
Graf VS_G_4.5.6.2: Pociťované oblasti podpory na vysokých školách v SR a v zahraničí očami ich študentov
Aj výsledky dotazníkovej položky, prostredníctvom ktorej sa zisťovali nástroje podpory adaptácie na vysokoškolské prostredie, ukázali rozdiely medzi VŠ na Slovensku a v zahraničí. Ako vidieť v grafe VS_G_4.5.6.3, v obidvoch prípadoch nachádzajú študenti oporu najmä v spolužiakoch. Študenti, ktorí odišli študovať za hranice, sa však viac ako tí, ktorí zostali na domácich VŠ, môžu oprieť o pomoc študijného oddelenia či iných administratívnych orgánov školy a zrejme aj o pomoc jednotlivých vyučujúcich. V prípade študentov pôsobiacich na vysokých školách v zahraničí potvrdila takmer tretina opýtaných, že na vysokoškolské prostredie im pomohol zvyknúť si individuálny prístup jednotlivých vyučujúcich (31,2 %). V skupine študentov navštevujúcich vysokú školu v SR zvolilo túto odpoveď len 23,1 %. Podľa výsledkov tohto prieskumu sa dá tiež usudzovať, že VŠ v zahraničí, kde študovali respondenti, častejšie organizujú úvodný orientačný týždeň. Uviedla to takmer tretina opýtaných študentov, kým v prípade študentov našich vysokých škôl sa pre túto odpoveď rozhodlo len necelých 13 %.
O slabej podpore študentov hovorili aj niektorí účastníci rozhovorov pre To dá rozum. Táto študentka poukazovala na nedostatočnú pomoc pri tvorbe študijného plánu: No máme študijnú referentku pre našu katedru zvlášť, [...], ale v tomto sme ponechaní akoby na skúsenosti študentov starších [...]. Môžem s ňou riešiť, možno že keď som si nestihla zapísať predmet alebo čo. Ale že by ma ona vedela akoby v tom posunúť a pridať na to môj kontext a nasmerovať ma niekam ďalej a skonzultovať to so mnou, tak to vôbec nemáme takto. Vôbec. Vysokoškolská učiteľka bola kritická do vlastných radov a nevyhla sa porovnávaniu našich VŠ so zahraničím: V Anglicku, aj v Štátoch, vo Francii je školský psychológ, ktorý funguje celé dlhé roky. To znamená, u nás sa nestaráme nielen o deti so špecifickými vzdelávacími potrebami, ale nestaráme sa ani o bežných ľudí, ktorí majú nejakú špecifickú situáciu týkajúcu sa štúdia.
Aj posledný citovaný výrok ukazuje, že sú aj učitelia, ktorí si uvedomujú rezervy v oblasti podpory študentov. Otázne však je, či im objem činností, ktoré vykonávajú, umožňuje zlepšiť individuálny prístup k študentom, či už v rámci výučby, alebo mimo nej. Takmer 60 % učiteľov VŠ, ktorí sa zapojili do dotazníkového prieskumu To dá rozum, zaradilo medzi päť faktorov s najviac negatívnym vplyvom na kvalitu ich učenia tlak na vedecké výstupy. Výsledky vyhodnotenia ďalšej položky dotazníka zas ukazujú, že učitelia veľa času, ktorý by mohol patriť študentom, musia venovať administratívnym činnostiam.
Graf VS_G_4.5.6.3: Pociťované nástroje podpory adaptácie na vysokoškolské vzdelávanie na vysokých školách v SR a v zahraničí očami ich študentov
Výsledky analýzy kvalitatívnych dát To dá rozum ukazujú, že niektoré vysoké školy nezostávajú ľahostajné k problému predčasného ukončovania štúdia. Strata väčšieho počtu študentov, samozrejme, znamená aj stratu finančných prostriedkov. To môže viesť aj k zľavovaniu požiadaviek na tú časť študentov, ktorých si škola potrebuje udržať z ekonomických dôvodov. Takto situáciu vnímala takmer polovica opýtaných učiteľov a doktorandov pôsobiacich na slovenských školách. Na niektorých fakultách sa pokúšajú predísť problému poskytovaním doučovania. Hoci o tejto skúsenosti vypovedalo ani nie 3 % opýtaných študentov (VS_G_4.5.5.2), niektorí predstavitelia fakúlt o tejto stratégii hovorili: Robili sme a zrejme budeme asi robiť aj teraz matematiku. Prípravu z matematiky, doškolenie, pretože tá úroveň vedomostí hlavne z matematiky nezodpovedá tomu, čo by sme potrebovali, aby študenti, ktorí prídu k nám študovať, z tej matematiky vedeli. Na inej škole dokonca predĺžili bakalárske štúdium o jeden rok a zriadili tzv. nultý/prípravný ročník. Túto stratégiu si prodekan fakulty pochvaľoval: Vlastne keď sme pred zavedením toho štvorročného štúdia na bakalárskom štúdiu, tak tam sme mali úbytok študentov najväčší na univerzite, suverénne. A vďaka tomu zavedeniu sme klesli pod priemer. Na tejto vysokej škole sa snažia pôsobiť aj preventívne opatrenia a hľadajú cestu, ako pomôcť už stredoškolákom vybrať si také štúdium, ktoré bude zodpovedať ich záujmom a schopnostiam: Na začiatku písali test u nás. To však bolo pre niektorých stresujúce. [...] Na základe toho sme im odporučili [čo študovať]. Ale teraz máme na webe test, ktorí si môžu vyklikať. Na konci oznámi, že aký typ štúdia je pre nich vhodný a ak by chceli iný typ, tak čo by to znamenalo, že čo by si mali dopočítať, než k nám prídu, čo by sa mali naučiť.
Na niektorých vysokých školách si vedenie uvedomuje, že udržanie študentov v štúdiu nie je len o doučení chýbajúcich poznatkov, ale aj o podpore pri adaptácii na požiadavky vysokoškolského štúdia či pri riešení rôznych problémov, s ktorými študenti bojujú. Svedčia o tom aj tieto vyjadrenia riadiacich pracovníkov dvoch vysokých škôl: Ide o to, že musíme s tými študentmi pracovať jednoducho. Tam oni nevedia sa učiť, nie sú pripravení ešte, mnohí nie sú pripravení na štúdium na vysokej škole, bohužiaľ, že to takto poviem, ale je to tak. Nie sú to hlúpi ľudia, ale proste ja si nemôžem dovoliť to takto povedať, ale proste nevedia na sebe ešte moc popracovať, nevedia sa sústrediť na danú problematiku a podobne. Myslím si, že sa to zlepšuje, lebo sme zaviedli systém tútorstva a podobných ďalších vecí, ktoré proste nám to percento [ukončených študentov] zvýšili. Potrebu tútora, si uvedomujú aj na fakulte, kde pôsobí prodekan pre študijné záležitosti, ktorý povedal: Tak my máme zavedený systém tútoringu. To znamená, máme učebné skupiny podľa počtu študentov, no a každá skupina má svojho tútora z pedagógov vysokej školy, ktorý nejakým spôsobom mal by ich sledovať, komunikovať s nimi, on je takzvaným tým vztyčným dôstojníkom, keď by som použil vojenskú terminológiu, pre riešenie nejakých tých problémov. Takže takou formou sa snažíme nejakým spôsobom tieto decká adaptovať na vysokoškolské prostredie.
Výsledky dotazníkového prieskumu To dá rozum naznačujú, že podpora pri adaptácii na prostredie vysokoškolského vzdelávania je najlepšia na súkromných vysokých školách. Ako ukazuje graf VS_G_4.5.6.4, takmer 62 % respondentov na štátnych VŠ vyjadrila skúsenosť, že sa im v škole nedostáva žiadnej podpory. V prípade respondentov z verejných škôl túto odpoveď zvolilo takmer 42 %. V skupine študentov súkromných škôl necelých 24 %. Súkromné školy dosiahli lepšie hodnotenie zo strany študentov aj pri posudzovaní podpory týkajúcej sa adaptácie na vysokoškolské prostredie, zvládania záťažových situácií, organizácie času či efektívneho učenia sa. Naopak, verejným školám sa podľa týchto výsledkov lepšie darí pomôcť študentom pri výstavbe študijného plánu či hľadaní práce. Pri posudzovaní jednotlivých nástrojov pomoci študenti svojimi odpoveďami indikovali, že najviac sa na pomoc iných študentov musia spoliehať študenti verejných vysokých škôl. Individuálny prístup jednotlivých vyučujúcich, ktorý pomáha študentom pri adaptácii, je zrejme najintenzívnejší na súkromných vysokých školách. S organizáciou úvodného orientačného týždňa mali najväčšiu skúsenosť študenti štátnych vysokých škôl.
Graf VS_G_4.5.6.4. Pociťované oblasti podpory na verejných, súkromných a štátnych vysokých školách
Otázke predčasného ukončovania VŠ vzdelávania sa nevenuje dostatočná pozornosť. Dôkazom toho je chýbajúca stratégia monitorovania tohto problému. Národné politiky sa zameriavajú len na sledovanie predčasného ukončovania doktorandského štúdia.24 Prvá štatistika týkajúca sa študentov, ktorí zanechali štúdium, sa objavila až v poslednej Výročnej správe o stave vysokého školstva za rok 2017.25 Prvú zmienku o tomto probléme bolo možné zachytiť vo výročnej správe za rok 2015, v ktorej sa konštatuje, že v súčasnosti absentujú podrobnejšie údaje o dôvodoch, pre ktoré študenti zanechávajú štúdium, resp. sú z neho vylúčení.26 Hlbšej analýze tohto problému a systematickému nastavovaniu preventívnych opatrení sa venujú len niektoré vysoké školy. Vnímanie tohto problému ako okrajového môže byť spôsobené aj zvyšujúcim sa tlakom na vedecké výstupy, kvôli ktorému nie je učenie študentov na VŠ prioritou.27
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Ivan Očenáš
