Podľa najnovších výsledkov prieskumu, ktorý sa realizoval v rámci medzinárodného projektu UNIALL1, sa uchádzači o štúdium nerozhodujú pri výbere VŠ podľa oblasti svojho záujmu o konkrétny študijný odbor, ale podľa prístupnosti akademického prostredia jednotlivých škôl. Ešte pred podaním prihlášky si overujú rozsah poskytovaných podporných služieb a na základe týchto zistení volia aj študijný program.2 Tieto zistenia možno podporiť aj výsledkami analýzy rozhovorov, ktoré sa realizovali v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum. Spoluautorka novely č. 57/2012 zákona o VŠ, ktorou sa zlepšila podpora vzdelávania študentov so ŠP, skonštatovala na základe podnetov, ktoré dostávala od ľudí so zdravotným znevýhodnením: Oni vlastne nie sú slobodní vo výbere školy. Musia ísť tam, kde proste je zabezpečená podpora, čo im limitovalo výber naozaj na zopár škôl na Slovensku [...] Študenti si nevyberali podľa toho, čo ich zaujíma, čo by chceli študovať, ale na ktorej škole sa to dá. Podľa slov predstaviteľa ministerstva školstva, ktorý sa tejto téme venuje, si zdravotne znevýhodnení uchádzači vymieňajú medzi sebou informácie, aby zistili, kde sú podmienky prijateľné: V rámci tej komunity je to vnímané, že ak nechceme nejaké zbytočné problémy a komplikácie, tak je jednoduchšie študovať na tejto škole v rámci tohto postihnutia alebo tých špecifických potrieb, ktoré študent má. Aj z odpovede študenta so ŠP je zrejmé, že o výbere školy rozhodovala najmä prístupnosť prostredia: Bol som aj na ekonomickej sa pozrieť, ale tam by to bolo komplikovanejšie, aj čo sa týka dopravy do školy.
Podľa názoru predstaviteľa občianskeho združenia zameraného na podporu ľudí s ťažkým telesným postihnutím sa situácia na vysokých školách za posledné roky výrazne zlepšila: Myslím si, že vysokoškolská oblasť funguje už otvorenejšie v tomto smere a aj vďaka zákonu o vysokých školách a ďalším predpisom, viac už začínajú dbať na tieto veci. Na základe viacerých skutočností však napriek tomu nie je možné konštatovať, že by bola uspokojivá. Mladí ľudia so zdravotným znevýhodnením nemajú vďaka tomu rovnakú možnosť výberu VŠ ako ostatná časť populácie.
Otázka zlepšovania univerzálnej prístupnosti vysokých škôl je dôležitá a bude sa týkať čoraz väčšej skupiny ľudí. Hoci študenti a študentky so ŠP tvoria v súčasnosti ani nie percento všetkých vysokoškolákov, je pravdepodobné, že sa ich počet bude z roka na rok zvyšovať. A to nielen z dôvodu nárastu podielu žiakov so špeciálnymi potrebami na nižších stupňoch vzdelávacej sústavy, ale aj v dôsledku zvyšovania ich povedomia o vlastných právach. Aj podľa predstaviteľa ministerstva školstva, ktorý sa touto problematikou zaoberá, došlo k výraznej emancipácii ľudí so zdravotným znevýhodnením, s ktorou sa musia vysoké školy vyrovnať: Aj to, ako sú mladí ľudia aj s postihnutím vedení a podporovaní, čo pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi nebolo tak samozrejmé alebo tak vnímané a požadované. Dnes tie vysoké školy sú viac konfrontované. […] Dnes sú si už študenti viac vedomí svojich práv a nárokov a už viac idú po ich uplatňovaní alebo nárokovateľnosti. Viacerí účastníci rozhovorov, ktoré sa realizovali v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum, indikovali, že zvyšujúci sa trend pociťujú už dnes. Koordinátor centra podpory pre študentov so špecifickými potrebami (ďalej ŠP), ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje, skonštatoval: Všade sa už pomaly zvyšujú počty študentov so špecifickými potrebami z rôznych oblastí telesných postihnutí.[...] dá sa predpokladať, že v priebehu niekoľkých rokov aj na iné univerzity budú prichádzať ľudia, ktorí budú potrebovať nejakú podporu.
Nielen podľa slov citovaného respondenta, ale aj ďalších, sa nemení len počet, ale aj zloženie skupiny študentov so ŠP. Hoci študentov so psychickým ochorením či s autizmom bolo spomedzi všetkých študentov so ŠP v posledných rokoch najmenej (Graf G_4.5.7.2.1), podľa vyjadrení účastníkov rozhovorov je o nich čoraz viac počuť a predstavujú pre VŠ novú výzvu. Fakultný koordinátor pre študentov so ŠP vysvetľoval, ako hľadajú cestu podpory pre týchto študentov: Takže hlavne tie psychické, tam sa aj dosť ťažko vlastne rozhoduje, že čo by bola preňho úľava. Tie psychologické posudky sú dosť náročné. A určiť tú konkrétnu úľavu alebo tú špecifickú potrebu, ktorá má byť pokrytá niečím z našej strany, je ťažko. Skúsenosti s prvými študentmi s autizmom opisovala aj ďalšia koordinátorka: No teraz pribúdajú ďalší asi traja alebo štyria noví, no a tiež sme si s tým vôbec nevedeli [poradiť]. My sme dostali prvého autistu, ktorý nehovoril. Len hmm, hmm a to bolo všetko. Nevedeli sme mu pomôcť. No to bolo hrozné. A žiadnych odborníkov na univerzite sme nezohnali. Neistotu v práci s touto cieľovou skupinou otvorene komunikovala aj koordinátorka pre študentov so ŠP z inej VŠ: Autizmus, že to sú také [postihnutia], kde ako sa priznám, že aj mne by sa zišlo nejaké vedenie a nejaké dovzdelanie. Že vlastne, čo všetko tam hrozí a ako s tými študentmi handlovať [zaobchádzať, poznámka autorky], hoci tiež každý je iný.
Graf G_4.5.7.2.1 Porovnanie počtu študentov so špeciálnymi potrebami na vysokých školách podľa druhu zdravotného znevýhodnenia
3
So zvyšujúcim sa počtom a variabilitou študentov so ŠP sa musia VŠ vyrovnávať, keďže im to ukladá aj zákon o vysokých školách. Od roku 2013 vstúpila do platnosti jeho novela4, ktorá vyzýva vysoké školy k tvorbe všeobecne prístupného akademického prostredie aj vytváraním zodpovedajúcich podmienok pre študentov so ŠP.5 Podľa zástupcu ministerstva školstva je univerzálne prostredie momentálne skôr ideálny stav, ktorý je asi ťažko dosiahnuteľný v súčasných podmienkach. Dosiahnutie tohto stavu si vyžaduje ešte mnoho práce v oblasti zlepšenia celkovej prístupnosti a dostupnosti podporných služieb vrátane informačno-komunikačnej prístupnosti. Zlepšenie musí nastať aj v oblasti prístupnosti študijných materiálov a tiež prístupnosti a užívateľnosti fyzického prostredia. Rezervy si uvedomujú aj pracovníci VŠ, ktorí sú s týmito výzvami najviac konfrontovaní. Koordinátorka centra podpory študentov so ŠP skonštatovala: My sme stále ešte kdesi na úrovni integrácie. Nie inklúzie, ale integrácie. A už by sa mal riešiť ten univerzálny dizajn.
K výraznejšej systémovej podpore zo strany MŠVVaŠ SR došlo v roku 2015, keď mohli verejné VŠ začať čerpať dotácie na zabezpečenie podporných služieb pre študentov so ŠP. Do tohto obdobia bola finančná podpora obmedzená. V roku 2014 bola pre VŠ vyčlenená symbolická suma 20-tisíc eur.6 Okrem toho sa mohli VŠ uchádzať o dotácie v rámci rozvojových projektov zameraných na identifikáciu bariér.7 Vďaka nim sa v roku 2014 napríklad identifikovali bariéry na dvoch najväčších slovenských univerzitách – Univerzite Komenského v Bratislave a Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.
V rokoch 2015 – 2016 boli finančne podporené aj ďalšie vybrané projekty.8 Prostriedky však nezískali všetky VŠ. Sila záväzku v kombinácii s nedostatkom financií stavala niektoré VŠ do zložitej situácie. Ilustruje to aj vyjadrenie účastníčky rozhovoru pre To dá rozum, koordinátorky centra podpory pre študentov so ŠP, ktorá zhodnotila situáciu na Slovensku takto: Zákon je jedna vec. Ale vysoké školy, keď na to nedostávali peniaze a tých bariér bolo neúrekom, tak s tým jednoducho nič nerobili. Ešte tie regionálne univerzity, mimo regiónu Bratislava, mali možnosť čerpať z európskych fondov. Bratislavský región nemohol a na Univerzite Komenského bola každá budova bariérová.
Dotácie na zabezpečenie podporných služieb vysoké školy už dnes dostávajú a aj účastníci rozhovorov To dá rozum potvrdili, že situácia sa značne zlepšila. Pri rozdeľovaní prostriedkov na verejné VŠ je rozhodujúci počet študentov so špecifickými potrebami, ktorí sú zaevidovaní v Centrálnom registri študentov. Ako však ukazuje tabuľka T_4.5.7.2.1, pri určovaní konkrétnej sumy zohráva rolu aj typ zdravotného znevýhodnenia študenta.
T_4.5.7.2.1 Skupiny a jednotkové dotácie pre študentov so špecifickými potrebami
9
V roku 2015 bola verejným VŠ pridelená na účel podpory študentov so ŠP suma 550-tisíc eur, ktorá pokryla viac než 70 % požadovaných prostriedkov. V rokoch 2016 až 2019 alokovalo ministerstvo školstva už 700-tisíc. Počet študentov so ŠP sa však postupne zvyšoval a v roku 2019 sa oproti roku 2015 viac než zdvojnásobil. Zvýšenie dotácií však nebolo také zásadné, aby dokázalo uspokojiť požiadavky jednotlivých vysokých škôl. Ako vidieť v tabuľke T_4.5.7.2.2, v roku 2019 dostali VŠ ani nie polovicu z požadovaných prostriedkov. To, ako sa jednotlivé školy so situáciou vyrovnajú, závisí od mnohých faktorov vrátane efektivity ich hospodárenia a schopnosti získavania ďalších zdrojov. Podľa niektorých respondentov je však otázne, či bude takéto financovanie v budúcnosti postačujúce. Túto otázku si položil aj účastník rozhovoru v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum, ktorý sa problematike študentov so ŠP dlhodobo venuje a je aj koordinátorom: Ja osobne si myslím, keď sme predtým vedeli riešiť situáciu aj bez tej dotácie a našli sme si iné zdroje, tak to relatívne stačí, hej. No otázka je, že čím ďalej, tým viac ich bude a väčšie nároky budú aj zo strany študentov. Z jeho ďalších slov je zrejmé, že pokrytie reálnych potrieb si vyžaduje na niektorých VŠ aj hľadanie iných dodatočných zdrojov: Momentálne sme dali žiadosť na nadáciu [názov], kde je možné získať nejaké peniaze, no tak snažíme sa získať aj tak. Cez iné prostriedky, cez medzinárodné projekty a podobne. Fakultný koordinátor pre študentov so ŠP zhodnotil výšku dotácií slovami: Ale, samozrejme, musím povedať, teda prízvukovať, že ten rozpočet nie je žiadna horibilná suma, ktorá by pokryla v dostatočnej miere tie potreby alebo tie veci, ktoré by sme si my predstavovali.
T_4.5.7.2.2 Pomer požadovanej a pridelenej dotácie na zabezpečenie podporných služieb študentom so ŠP v rokoch 2015 - 2019
10
Hľadanie odpovede na otázku, či je alebo nie je finančná podpora vysokých škôl dostatočná, je náročné aj pre to, že tvorbe metodiky financovania študentov so ŠP nepredchádzala dôslednejšia analýza potrieb jednotlivých skupín študentov so zdravotným znevýhodnením. Zároveň nie je zrejmé či a ako sa vyhodnocuje dostatočnosť zdrojov pre jednotlivé postihnutia, ochorenia či poruchy učenia. Podľa tých účastníkov rozhovoru, ktorí sledovali legislatívne zmeny a aktívne vstupovali do diskusie pri ich prípravách, sa model financovania prevzal z Českej republiky. Túto vedomosť komunikoval jeden z koordinátorov pre študentov so ŠP: Prebral sa český systém, doslova sa prebral. Podobne odpovedala aj iná dlhoročná koordinátorka: Ja si myslím, že sa inšpirovali od Čechov. Nie sú to totožné sumy, ale ten pomer. Tejto respondentke neprekáža, že sa čerpalo zo skúsenosti dobrej praxe inej krajiny. Upozornila však na chýbajúce metodiky, z ktorých by bolo jasné, aké služby a potreby má stanovená suma pokrývať: Školy začali byť dotované podľa evidovaných študentov a zadelenia do tých skupín. To bolo úplne úžasné, ale nie je k tomu žiadna metodika. Pri financovaní podľa skupín sa inšpirovalo ministerstvo českým modelom. Ale Češi na túto dotáciu majú tridsaťpäť stránkovú metodiku. Odlišný prístup k tvorbe metodiky financovania u nás a v Českej republike komentoval aj zástupca ministerstva školstva: Pokiaľ viem, tak oni tam nejaký costing [prepočet] robili. Majú to v praxi overené, že áno, tento príspevok postačuje na pokrytie tých vecí, ktoré oni potrebujú pre toho študenta zabezpečiť. Situáciu na Slovensku komentoval slovami: Účel je všeobecne definovaný – na zabezpečenie služieb pre študentov so špecifickými potrebami. Ale tá služba a rozsah tej služby nie je nejak konkrétne vymedzený.
Absencia metodiky financovania, ktorá by jasnejšie definovala účel využívania prostriedkov, spôsobovala niektorým VŠ ťažkosti. Koordinátorka pre študentov so ŠP opisovala začiatky: Nevedeli sme, čo je oprávnený výdavok a čo je neoprávnený. Lebo sme sa to snažili definovať od začiatku. Tiež sme pripravovali všelijaké návrhy, čo by mali byť oprávnené, čo by nemalo byť. Podľa slov koordinátora iného centra podpory môže chýbajúca metodika viesť aj k neoprávnenému čerpaniu: Na niektorých vysokých školách ešte stále neidentifikovali, na čo sa dajú použiť tie peniaze. Takže ich používajú aj na také účely, že rozdajú odmeny po fakultách nejakým prodekanom alebo komu. Na základe odpovedí účastníkov rozhovorov pre To dá rozum možno usudzovať, že neexistuje zhoda napríklad v tom, či sa môžu z týchto prostriedkov hradiť aj odmeny koordinátorov pre študentov so ŠP či iných pracovníkov, ktorí im poskytujú podporu. Aj univerzitná koordinátorka, ktorá sa zapojila do kvalitatívneho zberu dát To dá rozum, by uvítala jednoznačné usmernenie: Teraz sme mali vyúčtovanie za vlaňajšok, tiež z dvoch fakúlt dali odmenu koordinátorom. Oni sú zodpovední za to, čo z toho zaplatia. Teraz som písala, že toto nie je na odmenu koordinátorov. U nás sa to rieši v rámci toho, ale ak inštitúcia neprijme rozhodnutie... Lebo nejaké oficiálne rozhodnutie alebo odporúčanie z ministerstva nie je. Vždy sa to len rieši na seminári koordinátorov, ale myslím si, že nejaké odporúčanie z ministerstva na univerzity ešte ani nešlo. Na rôznu prax poukázal aj ďalší koordinátor pre študentov so ŠP: Niektoré univerzity to riešia tak, že z tých financií, ktoré prichádzajú na študentov, ak sú preukázateľné aktivity nejakých ľudí, či prodekanov, alebo poverených ľudí, koordinátorov, že sú to aktivity, ktoré stoja aj za to, aby boli ohodnotené, ocenené, tak odmení koordinátorov. Niekde to tak nerobia, niekde áno. O tom, že VŠ majú voľnú ruku v tom, ako využijú prostriedky, hovoril aj zástupca ministerstva školstva: Je to na škole [využitie prostriedkov] [...] Je to aj mzdová zložka koordinátora. Iná škola to môže použiť len čisto na zabezpečenie externých služieb ako tlmočenia. Niektorá škola to môže riešiť zakúpením pomôcok alebo niečoho tomu študentovi. Zároveň dodal, že k dôslednejšej kontrole čerpania dotácií na jednotlivých VŠ zatiaľ nedošlo: My sme zatiaľ neriešili úplne zúčtovanie tých dotácií, ktoré dávame na podporu tejto služby. Na to, aby sme vedeli nejaký posun overiť, či táto škola to využila v prospech toho študenta na ten účel, na ktorý to mala, tak by sme zrejme potrebovali tie služby mať podrobnejšie vymedzené a definované a rozpracované.
Vyššie uvedené názory na súčasný systém financovania poukazujú na to, že školy sa ešte stále učia, ako narábať s poskytovanými prostriedkami. To len zdôrazňuje akútnu potrebu vzdelávacích aktivít a profesionalizáciu koordinátorov, resp. pracovníkov podporných centier.
Podpora študentov so ŠP môže mať rôznu podobu. Podľa zákona na VŠ pôsobia koordinátori pre študentov so ŠP a špeciálno-pedagogické pracoviská zriadené na tento účel.11 Tie podľa slov účastníčky rozhovoru, ktorá sa tejto téme dlhodobo venuje, začali vznikať, keď začali od 2015 dostávať vysoké školy peniaze. Zriaďovanie takýchto pracovísk vníma ako efektívnu stratégiu podpory aj koordinátor pre študentov so ŠP, ktorý poskytol rozhovor pre To dá rozum. Podľa neho takéto pracoviská disponujú odborníkmi, pretože by bolo naozaj náročné vyžadovať, aby každá fakulta mala nejakých špeciálnych pedagógov a psychológov, celý tím. Podľa jeho skúsenosti je zriadenie špeciálneho pracoviska na úrovni univerzity efektívne aj preto, že sa jeho pracovníci dokážu pozrieť na potreby študentov komplexnejšie a takpovediac „zo strechy“ celej inštitúcie: Čiže keď je tam niekto zodpovedný na univerzite, cieľavedome vie, čo treba, koncentruje požiadavky zo všetkých fakúlt a môže si plánovať, že na budúci rok odstránime také a také bariéry, lebo tam chodia študenti, nevedia sa tam dostať, naplánujeme kúpu takých a takých zariadení, lebo vidíme, že to potrebujú naši študenti. A keď sa tie peniaze rozkúskujú po fakultách, tak sa de facto stráca tá odbornosť.
Zabezpečenie takejto ucelenej starostlivosti však nie je vďaka systému financovania v súčasnosti jednoduché. Zákon o VŠ ustanovuje, že verejná škola si má vytvárať finančný fond na podporu štúdia študentov so špecifickými potrebami, z ktorého prostriedkov má byť zabezpečená aj činnosť koordinátorov na týchto pracoviskách.12 Ako však upozorňujú odborníci, doposiaľ neboli vytvorené žiadne pravidlá na vytváranie takéhoto fondu a neexistujú ani pravidlá na odmeňovanie týchto odborných pracovníkov.13 Vysoké školy tak nie vždy vyčlenia dostatočné zdroje na pokrytie personálnych výdavkov. Ilustruje to aj vyjadrenie respondentky prieskumu To dá rozum, univerzitnej koordinátorky pre študentov so ŠP: My sme dlho bojovali o to, aby sme zriadili takéto poradenské centrum. V podstate sa nám to aj relatívne podarilo. Boli sme celkom radi. Ale akonáhle tam máte niekoho zamestnať a rektorát vám vyčlení, že ten váš zamestnanec bude mať 580 eur po dvadsiatich rokoch praxe so špeciálno-pedagogickým vysokoškolským vzdelaním [...]. My to považujeme za niečo proste katastrofálne. Ako ďalej vysvetlila, stáva sa, že takýto zamestnanec môže byť v záujme šetrenia prostriedkov dokonca zaradený do kategórie administratívnej sily a jeho príjem sa môže pohybovať na hranici minimálnej mzdy. Prijatie systémového riešenia v podobe priamych dotácií na vznik a fungovanie centier je podľa odborníkov základným predpokladom ich rozvoja. Zdôrazňoval to v rozhovore pre To dá rozum aj dlhoročný koordinátor študentov so ŠP, ktorý zámer ministerstva motivovať vysoké školy k tvorbe vlastných zdrojov hodnotil ako naivný: No ale ktorá vysoká škola si zriadi nejaký účet, ktorý bude brať peniaze? Možno že jednu nájdeme. Žiaden rektor sa nerozhodol pre zriadenie účtu na podporu študentov. Čiže to treba jednoznačne vyriešiť.
Novela zákona o VŠ nesporne posunula otázku podpory študentov so ŠP dopredu. Viacerí respondenti rozhovorov v rámci projektu To dá rozum však upozorňovali, že všeobecné znenie zákona nezaručuje kvalitné poskytovanie služieb pre študentov so ŠP. Uvedomuje si to aj predstaviteľ ministerstva školstva: Mnohé veci treba ešte detailnejšie rozpracovať. Štandardizovať niektoré veci, nastavenia, podrobnejšie popísať [...] Na to, aby sme vedeli overiť posun, či to škola využila v prospech študenta a na ten účel, na ktorý mala, tak by sme potrebovali mať tie služby podrobnejšie vymedzené, definované a rozpracované. Nejakou metodickou príručkou. Aj iní respondenti, ktorí sa zapojili do kvalitatívneho zberu dát To dá rozum, tvrdili, že zákon je príliš všeobecný, aby dal jasnú odpoveď na otázku, čo všetko je nutné v prostredí škôl zabezpečiť. Myslí si to aj koordinátorka centra podpory pre študentov so ŠP: Formulácie, čo sa dostalo už do toho zákona, nie sú dobré, nie sú jednoznačné. A ľudia v praxi s tým majú problém. Zároveň však dodala, že jeho súčasné znenie by bolo postačujúce, ak by bolo podporené ďalšími podrobnejšími usmerneniami: Keď sme pozerali na zákony iných krajín, nie všetko majú presne riešené v zákone. Že zákon je ozaj všeobecný. Tak buď sa orientovať na nejakú dobre prepracovanú metodiku alebo na nejakú vyhlášku. Podľa koordinátora z centra podpory pre študentov so ŠP by ministerstvom vydané pokyny a usmernenia mohli pomôcť aj vyvinúť väčší tlak na tie pracoviská, kde sa tejto otázke nevenuje dostatočná pozornosť: U nás sa neurobí nič, čo nie je aspoň v jasnom metodickom pokyne. Čo nemusím, neurobím.
Jediným vykonávacím záväzným dokumentom, ktorý bol doposiaľ vydaný, je vyhláška o minimálnych nárokoch študenta so špecifickými potrebami.14 Táto vyhláška vymedzuje pomerne všeobecne, aké minimálne priestorové, materiálne nároky a nároky súvisiace so štúdiom je nevyhnutné v prostredí VŠ zabezpečiť pre jednotlivé skupiny študentov so ŠP.15 Ako však tvrdia odborníci, vyhláška neposkytuje podrobnejší prehľad nárokov jednotlivých skupín študentov so ŠP.16 Aj účastníci rozhovorov To dá rozum ju označovali za slabo rozpracovanú. Koordinátorka podpory študentov so ŠP je presvedčená, že je nutné konkretizovať určite viac, na čo majú tie skupiny nárok. Nielen táto respondentka, ale i ďalší odkazovali na absenciu podrobných metodík, ktoré sú platné v susednej Českej republike a pomáhajú presne špecifikovať, čo je oprávnená služba, pri ktorej skupine študentov, za akých podmienok, či ako dočasná alebo kontinuálna počas jedného semestra alebo počas celého štúdia, aké asi sú hodinové dotácie, čo má zabezpečiť vysoká škola a peniaze môže dostať vtedy, keď zabezpečuje takúto a takúto službu na takejto úrovni má prístupnosť zdrojov, informácií, komunikácie a podobne. Na potrebu jasnejšieho usmernenia vysokých škôl poukazovala aj spoluautorka novely zákona o VŠ, podľa ktorej je nutné, aby aj tá vyhláška, aj metodická príprava boli naozaj presné. Aby nech by to robil hocikto, nech aspoň má nejaký guideline [pokyny – pozn. autorky], čo majú zabezpečiť.
Absencia podrobnej vyhlášky by nemusela automaticky znamenať zlé nastavenie systému. Dnešné trendy vo vzdelávaní osôb so špecifickými potrebami v Európe, ale i na celom svete, sú orientované na užívateľa (tzv. user centred approach). Rozhodovanie o podpore študenta je v intenciách tohto trendu založené najmä na komunikácii s užívateľom o jeho reálnych potrebách, pričom jeho hlas je mimoriadne dôležitý. No takýto prístup si vyžaduje kvalifikovaných koordinátorov, resp. pracovníkov centier podpory, ktorí sa neustále vzdelávajú a sledujú vývoj podporných asistenčných technológií. V súčasnosti je úloha koordinátora na VŠ zverená rôznym zamestnancom (učiteľom, referentom na študijných oddeleniach, prodekanom...), ktorí sa nie vždy v tejto oblasti vzdelávajú. Preto potreba podrobnejšieho usmernenia rezonuje.
Ak neexistujú podrobne rozpracované metodiky podpory jednotlivých skupín študentov so ŠP, vysoké školy konajú podľa vlastného uváženia. Tie, ktoré sa môžu či chcú obrátiť na špeciálne pedagogické pracoviská, hľadajú odpovede u ich pracovníkov a pracovníčok. Nedá sa však vylúčiť, že mieru podpory prispôsobujú existujúcim podmienkam. O tvorbe vlastného usmernenia hovoril fakultný koordinátor pre študentov so ŠP takto: Máme tabuľku, kde sú pohybové postihnutia a máme rôzne typy úľav [...] Všetko vychádzalo z možností školy, ktoré má. No a tam sme si vlastne tie úľavy dali dokopy. Rôzny výklad nárokov, ktoré obsahuje vyhláška, možno ilustrovať na pojmoch, ktoré sa v nej vyskytujú pri každom type znevýhodnenia – individuálny študijný plán (ďalej IŠP) a individuálny harmonogram plnenia študijných povinností(ďalej IHP).17 Bývalý absolvent so zdravotným postihnutím na toto opatrenie reagoval: Len je otázne, čo to je. Vo vyhláške je to jedna veta. Nikde nie je definované, čo to je [...] Čo je napríklad individuálny študijný plán? Lebo zase ten individuálny študijný plán si môže každá fakulta dokonca vysvetľovať po svojom. Ako ďalej opisoval svoju skúsenosť, študent so ŠP často dostane z centra podpory len papier, že má takýto nárok. Učitelia si ho však môžu vysvetliť po svojom a ani centrá, ktoré vydajú odporúčanie, nemajú na realizáciu tohto nároku dosah: S tým de facto podporné centrum ani nič nemá. Lebo ono môže napísať, že odporúča. Ale to je asi tak všetko. Tie podporné centrá takisto nemajú nejaké páky, aby niekoho do toho prinútili. Aj koordinátorka pre študentov so ŠP pripustila, že nárok môže v niektorých prípadoch zostať len na papieri: Podľa vyhlášky majú niektoré skupiny študentov nárok na individuálny študijný plán. Ale on v zákone nikde nie je zadefinovaný, to znamená, že niektoré vysoké školy to vôbec nepriznávajú. Teraz nie je nikde zadefinovaný individuálny študijný plán a individuálny harmonogram plnenia študijných povinností. Ako ukazuje ďalšia odpoveď fakultnej koordinátorky podpory študentov so ŠP, miera individualizácie môže byť limitovaná možnosťami školy: Máme obmedzené možnosti individualizovať do maximálnej miery študijný plán. Ani z hľadiska personálnych kapacít pedagógov by sme to nevedeli realizovať. Výsledky kvalitatívnej analýzy dát To dá rozum možno oprieť aj o zistenia prieskumu medzi študentmi so ŠP na Univerzite Komenského v Bratislave, ktoré rovnako poukazujú na nejednoznačnosť a subjektívny výklad individuálneho študijného plánu.18 Na základe týchto výsledkov možno konštatovať, že implementácia tohto nástroja nie je vždy v praxi dostatočne efektívna. Až 85 % respondentov, ktorí mali nárok na IŠP alebo IHP ho pri štúdiu nevyužívala. V skupine študentov s ťažkým telesným postihnutím išlo o 81 % opýtaných. Niektorí o tento druh podpory nestoja, iní mali pocit, že učitelia si toto opatrenie vysvetľujú po svojom alebo ho neakceptujú.19
Vysoké školy sa môžu v otázkach zlepšovania podpory študentov so ŠP obracať na dve špeciálne pedagogické pracoviská na podporu štúdia študentov so ŠP, ktoré majú v zmysle zákona úlohu metodických, znalostných a koordinačných centier, pre všetky VŠ na Slovensku. Ide o centrum zriadené na Univerzite Komenského v Bratislave a Technickú univerzitu v Košiciach.20 Centrá pravidelne organizujú vzdelávania koordinátorov a pracovníkov podporných centier. Nie všetky VŠ o usmernenie zrejme stoja, keďže viaceré z nich „nemajú doteraz prijaté príslušné vnútorné predpisy či smernice, ktoré adekvátne reagujú na požiadavku § 100 zákona o VŠ“.21 Snaha zlepšiť situáciu vyústila do tvorby metodického usmernenia22, ktoré spracovala Rada ministra na podporu štúdia študentov so špecifickými potrebami23 (ďalej Rada ministra). Usudzujúc podľa záznamov výročných správ tohto orgánu bolo usmernenie zverejnené na stránkach ministerstva školstva v roku 2017.24 Hoci tento dokument nerieši absenciu detailnejšieho rozpracovania nárokov jednotlivých skupín študentov so ŠP do podoby konkrétnych opatrení, je zaujímavým sprievodcom zavádzania systému podpory študentov so ŠP a môže byť v mnohých procesuálnych otázkach nápomocný. Napriek tomu, že je v názve uvedené slovné spojenie „Metodické usmernenie MŠVVaŠ...“, jeho prezentovanie smerom k verejnosti však sprevádza informácia, že „dokument nie je zverejňovaný ako metodické usmernenie ministerstva“.25 Dvadsaťstranový dokument, ktorý je výsledkom rozsiahlej diskusie zanietených aktérov, nie je teda platnou vyhláškou, a ako sa v ňom aj uvádza, ide len o odporúčaný materiál. Na mieste je preto obava, či po ňom siahnu aj tie VŠ, ktoré boli v oblasti zlepšovania prístupnosti akademického prostredia pre všetky skupiny žiakov skôr pasívne, a či bude postačovať na to, aby sa dosiahla „koherencia v tejto oblasti v celom spektre VŠ v SR“.26
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Dušan Šimšík
