Podľa zákona majú vysoké školy vytvárať zodpovedajúce podmienky štúdia pre študentov so špecifickými potrebami bez znižovania nárokov na ich študijný výkon.1 Aby mohli podávať porovnateľné výkony a prežívať úspechy tak ako iní spolužiaci, potrebujú primeranú podporu počas celého štúdia, na ktorú majú v zmysle zákona právo.2 Nárok na podporné služby sa odvíja od rozsahu a druhu jeho špecifickej potreby, ktorá je určená jeho typom postihnutia, ochorenia či oslabenia.3 Za kľúčovú podpornú službu vo vzťahu k všetkým skupinám znevýhodnenia možno považovať poradenstvo, ktoré pomáha študentom zdolávať rôzne prekážky, a to najmä v začiatkoch štúdia.
Poradenské služby vyhľadávajú nielen študenti so ŠP. Podľa prieskumu Slovenskej technickej univerzity prejavujú študenti bez ohľadu na ich zdravotný stav záujem o rôzne oblasti poradenstva. Z odpovedí respondentov vyplynulo, že študenti na tejto univerzite majú vážne problémy počas štúdia na VŠ, najmä v súvislosti s efektívnym spôsobom učenia sa, psychickými problémami a adaptáciou na vysokoškolské prostredie. VŠ je pre nich náročná z hľadiska požiadaviek na ich výkonnosť, ale aj z hľadiska plánovania študijných úloh a aktivít. 4 Pre študentov, ktorí pre svoje zdravotné znevýhodnenie čelia rôznym prekážkam, je adaptácia ešte náročnejšia. V novom prostredí sú konfrontovaní s množstvom fyzických (predovšetkým architektonických), ako aj psychických bariér, ktoré súvisia s postojovými stereotypmi okolia.5 Títo študenti preto potrebujú podporu, ktorú môžu v zmysle zákona nájsť v osobe koordinátora pre študentov so špecifickými potrebami (ďalej koordinátor) alebo v podobe špeciálneho pedagogického pracoviska, resp. centra podpory pre študentov so ŠP (ďalej centrum podpory), ktoré má VŠ zriadené na tento účel.6
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že poradenská činnosť začína rezonovať aj v prostredí vysokých škôl. Podľa aktuálneho prieskumu,7 ktorý mapoval situáciu vo vysokom školstve na Slovensku, fungujú poradenské a podporné centrá na desiatich z celkového počtu 20 verejných VŠ. Na niektorých z nich sú zriadené aj rôzne špecializované centrá (protidrogové centrá, psychologické poradne a pod.), medzi ktoré patria aj centrá pre podporu študentov so ŠP. Na základe prehľadu aktivít existujúcich poradenských a podporných centier možno konštatovať, že na týchto desiatich VŠ sa otázkam podpory a poradenstva študentom so ŠP venuje pozornosť.8
Ak na vysokej škole nie je zriadené centrum podpory, je inštitúcia v zmysle zákona povinná zabezpečiť koordinátora, ktorý bude študentom so ŠP poskytovať poradenské, resp. sprostredkovávať podporné služby (napr. tlmočenie do posunkového jazyka a pod.). Koordinátorom môže byť fyzická alebo právnická osoba.9 Ak ide o fyzickú osobu, výkonom činnosti ju poveruje rektor, resp. dekan, ak pôsobí na úrovni fakulty.10 Žiadna právna norma však neurčuje, aký má byť jeho odborný profil.
Osoba koordinátora je pre študentov so ŠP mimoriadne dôležitá. Okrem toho, že poskytuje pomoc v procese ich adaptácie na nové prostredie, mal by vytvárať dôležitú vzťahovú sieť medzi všetkými ľuďmi, s ktorými študentmi so ŠP prichádzajú do kontaktu (ostatní študenti, vyučujúci, vedúci katedry, pracovníci študijného oddelenia, internátu, IKT oddelenia a pod.)11 Nezriedka si študenti na základe práce koordinátora formujú obraz o otvorenosti školy voči ich potrebám. Výstižne to vyjadril účastník rozhovoru pre To dá rozum, fakultný koordinátor: Školu reprezentujem pre študenta ja. A toto je asi ten kľúčový moment. Tá neustála a čo možno najväčšia, najintenzívnejšia komunikácia medzi tým študentom koordinátorom. Podľa názoru zástupcu občianskeho združenia, ktoré poskytuje podporu ľuďom s telesným postihnutím, sa činnosť koordinátorov postupne zlepšuje: Od samého začiatku, kedy už aj zo zákona vôbec vznikali koordinátori, tak zo začiatku sme mali pocit, že to vnímajú ako prácu navyše. Že ma to otravuje, ale teraz sa to už preklápa do zmysluplnej práce zastupovania záujmov študentov, takže už sa stále menej stretávam s nejakou neochotou riešiť veci. Kvalitu poskytovaných poradenských a podporných služieb však neovplyvňuje len osobnostný, ale aj odborný profil koordinátora. Ten totiž určuje, do akej miery dokáže identifikovať potreby študenta a reagovať na ne. Odbornosť zohráva rolu najmä tam, kde sa koordinátor nemôže oprieť o činnosť poradenského centra.
Podľa odborníčky pre oblasť podpory študentov so ŠP, ktorá poskytla rozhovor pre To dá rozum, by bolo ideálne, keby to perspektívne robili špeciálni pedagógovia alebo sociálni pracovníci alebo psychológovia. Ako však dodala: Nie sú doriešené požiadavky na vzdelanie koordinátorov. A ešte sme ďaleko od toho, aby to bolo odborne špecializované. Nenaplnila sa teda ani predstava spoluautorky novely VŠ zákona: My sme vychádzali z ideálneho modelu, že to bude špeciálny človek, ktorý na to bude prijatý. Iným modelom by mohla byť tesnejšia spolupráca s externými poradenskými pracoviskami. Podľa zistení To dá rozum však nefunguje všade. Univerzitná koordinátorka pre študentov so ŠP na otázku, či spolupracujú s Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie alebo Centrom špeciálno-pedagogického poradenstva, napríklad odpovedala: Nie. Viac-menej, čo sa týka trebárs posudkov, že či má študent poruchy učenia alebo nejaké problémy s učením, tak sme vychádzali vždy z tých posudkov zo strednej alebo základnej školy. Slabá spolupráca s externými odborníkmi môže pritom spôsobovať ťažkosti už pri identifikovaní nárokov študentov, najmä v prípade, že VŠ nemá skúsenosť s niektorými typmi zdravotného znevýhodnenia (napr. psychické ochorenia, autizmus či oné pervazívne poruchy).
Výber koordinátora je v plnej kompetencii rektora, resp. dekana fakulty. Na niektorých VŠ môže byť táto úloha zverená referentom a referentkám na študijnom oddelení, inde prodekanovi. Podľa slov skúseného koordinátora, najčastejšie sú to prodekani pre študijné [záležitosti]. Koordinátor, ktorý zastáva túto funkciu z pozície prodekana, skonštatoval: A už z nejakej tradície vždy to vykonával jeden z prodekanov. Úloha koordinovania podpory študentov so ŠP však môže byť zverená aj niektorému učiteľovi či učiteľke. V obidvoch prípadoch zohráva rolu zameranie vysokej školy, ktoré určuje, či má dekan či rektor možnosť poveriť touto funkciou človeka so špeciálno-pedagogickým vzdelaním, resp. psychológa alebo túto úlohu zverí odborníkovi na informatiku, históriu, archeológiu a pod. Tí si však nezriedka uvedomujú svoje limity v oblasti podpory študentov ŠP. Ilustrujú to aj slová tohto fakultného koordinátora: Keby som chcel byť naozaj dobrý, tak by som musel študovať psychológiu alebo niečo podobné, aby som naozaj s tým študentom vedel a to sa nedá, to proste nejde.
Podľa prieskumu12 realizovaného v roku 2015 väčšina koordinátorov (76,5 %) nie je za svoju činnosť finančne odmenená. Odpovede účastníkov rozhovorov realizovaných v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum indikujú, že ani dnes nie je situácia lepšia. Absolvent VŠ so zdravotným postihnutím, ktorý sa venuje podpore študentov so ŠP, to okomentoval: Pokiaľ viem, nepoberajú za to nič. Teraz je to fakt len na ich dobrovoľnosti, aby to robil alebo nerobil. Koordinátorka z centra podpory potvrdila, že mnohí koordinátori nedostávajú za svoju prácu pravidelný príjem: Niekde dostanú odmenu raz za pol roka. Pri odmenách im to zohľadnia. A na veľmi málo fakultách to majú na dohodu. Doriešené nie je ani financovanie koordinátorov, ktorí pôsobia v centrách podpory. Odborníci sa zhodujú v tom, že pre zabezpečenie adekvátneho ohodnotenia koordinátorov je nutné zaradiť pozíciu koordinátora do katalógu pracovných činností.13 Vyššie citovaná účastníčka rozhovoru To dá rozum je presvedčená o tom, že to ovplyvní aj prax: Koordinátor stále nie je nejakým spôsobom docenený, a preto si myslím, že keď to bude zakatalogizované, bude to mať aj oficiálny formát, bude to inak fungovať aj v praxi.
Či už prácu vykonávajú referenti na študijných oddeleniach, prodekani, či učitelia, všetci majú mnoho iných pracovných povinností, ktoré vychádzajú z ich náplne práce. Aj pracovníci centier podpory sú nezriedka zamestnancami univerzity a vykonávajú rôzne iné činnosti. Kvalita práce koordinátora teda závisí nielen od ich osobnostných kvalít či odbornosti, ale aj od času, ktorý môžu tomuto poslaniu venovať. Poukázal na to aj účastník rozhovoru To dá rozum, absolvent VŠ so zdravotným znevýhodnením, ktorý si na základe vlastných skúseností uvedomuje koľko času treba investovať do koordinátorskej práce: Keď je to vysokoškolský učiteľ, tak veľakrát, a to nielen pri podporných centrách, kumulujú tie svoje funkcie. Je šéf katedry, je šéf toho, je šéf toho. Má robiť, má vyučovať, má robiť výskum, kedy má mať čas ešte aj na toto? Z takého klasického ľudského hľadiska možno nejde ani o to, že by nechcel, ale kedy? Na jednej strane nútime tých vyučujúcich do činnosti, lebo tak si myslíme, že budeme mať kvalitnejšie vysoké školstvo. Má byť odučené toľko a toľko. Veľakrát majú študentov, majú kopec diplomoviek alebo sú vedúcimi. Kedy? Situáciu na slovenských VŠ zhodnotila aj koordinátorka centra podpory pre študentov so ŠP, podľa ktorej môže nedostatok času ovplyvňovať aj kvalitu podporných služieb: Teraz sa tomu všetko venujú len popri pracovnom čase. A potom to nie je len o tom poradenstve, ale teraz už naozaj treba koordinovať tie podporné služby alebo odborné poradenstvo. O časovej záťaži hovorila aj fakultná koordinátorka, podľa ktorej by bolo vhodné, aby bola časť úväzku vyčlenená len na koordinátora: No, zaberá to čas. Takže vlastne je to navyše niečo. […] Keby bolo na to trebárs pol úväzka, tak by sa mohol intenzívnejšie s nimi kontaktovať, pýtať sa. Z ďalšej odpovede fakultného koordinátora možno dedukovať, že sú obdobia, keď koordinátori čelia väčšiemu náporu práce, s ktorým sa musia popri ostatných povinnostiach vyrovnávať: Lebo často sa to viaže hlavne na to skúškové obdobie, to je taká najväčšia masa tých hláv na zloženie skúšky, či už priestorové, časové, alebo iné hľadisko nejaké pomôcky a podobne.
Vážnou prekážkou úspešného napredovania študentov so ŠP môže byť nepripravenosť časti zamestnancov na prácu so študentmi so špecifickými potrebami.14 Nepripravenosť má v tomto prípade širší význam. Týka sa totiž nielen odborných spôsobilostí učiteľov, ale aj etickej a personálnej dimenzie ich profesionality, ktorá sa prejavuje v ich postojoch voči ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Ako indikujú výsledky analýzy rozhovorov so študentmi so ŠP, na VŠ pracujú učitelia s veľkou dávkou empatie a ústretovosti, no aj takí, ktorí im nie sú oporou. Tieto dve polohy ilustrujú výpovede študentov so ŠP: Pozitívnu skúsenosť opisoval študent, ktorý sa stretáva vždy s veľmi proaktívnym a s dobrým prístupom. Na tejto vysokej škole minimálne určite áno. Na tej strednej to bolo také, že hocijaké, záviselo od človeka k človeku. Ale tuto na vysokej som sa nestretol so žiadnym problémom. Inú skúsenosť má študentka so zrakovým postihnutím: Ja som si vlastne žiadala špeciálny termín a som mala smolu, že to bolo akurát na jeho predmete. Čiže on asi mal aj zlú náladu, tak vybuchol na mňa. Že aby som si nemyslela, že keď mám nárok na nejaké špeciálne tieto, že mi proste všetko prejde. Táto študentka sa stretávala aj s neochotou učiteľov poskytnúť študijný materiál či povoliť nahrávanie prednášky či seminára: Niektorí sú takí zarytí v tom, že nedajú zo svojho, že je to ich, že nepustím ich a študujte. […] niektorí cítia nejaké ohrozenie v tom, že povoliť to nahrávanie. Fakt, že študenti sa na VŠ stretávajú s rôznou mierou podpory zo strany vyučujúcich, hovoria aj slová tohto koordinátora: Mali sme veľmi šikovného učiteľa, ktorý pripravoval názorné pomôcky pre nevidiacu osobu.
Prístup učiteľov k študentom so ŠP je dôležitý aj z hľadiska tvorby sociálnej klímy. Ako dokumentuje nasledovná výpoveď jedného z nich, učitelia majú vplyv aj na to, ako sú títo študenti prijatí zo strany svojich spolužiakov: Aké medze stanoví pedagóg, tak sa správa kolektív. A keď ten kolektív vidí, že diskriminovať niekoho je v pohode, tak diskriminovať niekoho je v pohode. Keď vidí, že to nie je v pohode, tak to nie je v pohode. Takže vždy to bolo o tom, že ako sa k tomu postavil konkrétny pedagóg. Ovplyvniť môžu aj pohľad okolia na schopnosti zdravotne znevýhodnených. V rozhovoroch rezonovali skúsenosti, odrážajúce istú mieru nedôvery niektorých vyučujúcich v schopnosti zdravotne znevýhodnených, ktoré môžu byť prejavom celkovej spoločenskej klímy voči tejto skupine ľudí. Jednu z nich opísal aj koordinátor z centra podpory: Mali sme aj taký prípad, že nám profesor nechce zobrať nevidiacu študentku, povedal, tak čo ona tu [názov predmetu] zmôže. Potom jej dal jedničku. Prehovárali sme ho dosť dlho a dal jej jedničku a povedal, vedela viac ako hociktorý iný študent zo zdravej populácie...
Niektoré reakcie učiteľov môžu byť prejavom nedostatku empatie a porozumenia, iné môžu odrážať ich obmedzené vedomosti. Učiteľ by mal byť informovaný o limitoch študenta, možnom spôsobe spolupráce počas semestra, možnostiach podpory študenta pri priebežných a záverečných skúškach.15 Aj mapovanie prístupnosti akademického prostredia na niektorých VŠ ukázalo, že v tejto oblasti je čo zlepšovať. V správe z prieskumu na Univerzite Komenského z roku 2014 sa okrem iného uvádza, že je potrebné zvýšiť nielen informovanosť učiteľov, ale aj úroveň ich záujmu o rôzne druhy potrieb študentov.16
Hoci podľa zákona má každá VŠ zabezpečiť podporu prostredníctvom špeciálneho pedagogického pracoviska alebo prostredníctvom koordinátora pre študentov so ŠP, tieto nástroje nie sú pre všetkých učiteľov dostatočne viditeľné. V dotazníkovom prieskume To dá rozum len niečo viac ako polovica opýtaných učiteľov potvrdila, že na ich škole majú koordinátora, na ktorého sa môžu obrátiť. Necelá štvrtina respondentov deklarovala, že na škole sú pre nich k dispozícii odborníci (graf G_4.5.7.3.1). Skúsenosť bývalého študenta so ŠP naznačuje, že na VŠ môžu chýbať aj metodické usmernenia pre učiteľov: Podľa mňa chýba metodické usmernenie pre samotných vyučujúcich. Nejaké vyhodnotenie špecifických potrieb, nejaký dokument. Dekan schváli tomu študentovi štatút, ale nikde nie je napísané, ako má daný vyučujúci reagovať. Existenciu takéhoto dokumentu uviedla len štvrtina respondentov dotazníkového prieskumu To dá rozum (pozri graf G_4.5.7.3.1). Kľúčovú rolu v zlepšení informovanosti učiteľov môže zohrať koordinátor.17 Ako uviedol dlhoročný koordinátor centra podpory pre študentov so ŠP, práve on by mal šíriť nové poznanie, ktoré získal na rôznych školeniach: Takže koordinátor, keď sa dostane na odborný seminár, zistí, ako by sa malo postupovať a on by mal reprodukovať túto informáciu každému učiteľovi, ktorý prichádza do styku s takým študentom. Pochybnosť o tom, že k takémuto prenosu dochádza všade, vzbudzujú výsledky dotazníkového prieskumu, v ktorom ani nie 20 % učiteľov uviedlo, že škola zabezpečuje školenia v otázkach podpory študentov so ŠP. I keď v tomto prípade treba pripustiť, že prenos poznania od koordinátora k učiteľovi môže mať rôzne podoby, faktom zostáva, že takmer 18 % učiteľov, ktorí vyplnili dotazník odpovedalo, že zo strany inštitúcie nemajú v tomto smere žiadnu podporu (graf G_4.5.7.3.1).
Graf G_4.5.7.3.1 Formy podpory pre prácu so študentmi so špecifickými potrebami na VŠ z pohľadu učiteľov
Pre mnohých študentov so zdravotným znevýhodnením je štúdium na VŠ príležitosťou integrovať sa do spoločnosti. Mnohí dovtedy študovali síce v podpornom prostredí špeciálnych škôl, ale v izolácii od zdravej populácie. Od VŠ očakávajú podporu, vďaka ktorej sa budú môcť vzdelávať v kruhu svojich rovesníkov. Potvrdzujú to aj slová účastníka rozhovorov To dá rozum, ktorý odmieta myšlienku, že by sa kvôli svojmu zdravotnému znevýhodneniu mal vzdelávať inde ako v triede s ostatnými: Ja si nemyslím, že by bol ten individuálny plán najlepšie riešenie. Síce by to akože vyzeralo, ale potom by som musel všetko robiť z domu a nebol by som tak pravidelne zapojený a musel by som sa motivovať to urobiť všetko sám. Nebol by som v spoločnosti. Nebol by som na tých prednáškach. Ako však poznamenala spoluautorka novely zákona o VŠ, druhá vec je schopnosť učiteľov sa prispôsobiť spôsobu vzdelávania tak, aby títo študenti boli zahrnutí bez nejakých špecifických [úľav], pokiaľ je to možné. Žeby tam neboli separovaní, aby tam nemuseli byť osobné vzdelávacie aktivity a podobne.
Odpovede účastníkov rozhovorov To dá rozum ukazujú, že integrácia študentov so ŠP v rámci výučby nie je všade dobre zvládnutá. Ilustrujú to skúsenosti nevidiacej študentky, podľa ktorej učitelia zabúdajú na to, že potrebuje mať zväčšený text: Pri tých testoch už ani nie. Hlavne ja som taká, že chodím a prízvukujem, že bude test, prosím vás, nezabudnite zväčšiť. Ale skôr pri tých normálnych hodinách. Proste, keď rozdajú nejaké materiály medzi študentov. Aj dneska. Mali sme [názov predmetu] a rozdala nám texty, že prečítajte si to a potom povedzte, čo tam je. No a ten text som ani nevidela, lebo to nebola ani 10 [veľkosť fontu – pozn. autorky]. Lebo ja sa aj so 60-kou popasujem. Ako z jej ďalšieho rozprávania vyplynulo, tento učiteľ neprispôsobil jej potrebám nielen materiál, ale ani organizačnú formu práce: Ešte keby mi to dala mne samej, tak mám ten malý ďalekohľad, že si to prečítam. Trvá mi to oveľa dlhšie. Samozrejme som to nestihla ani prečítať, lebo sme to mali aj so spolužiačkou. Tá to prečítala prvá a ja keď som to čítala, tak sa už preberali tie veci, čo mali ostatní na čítanie. Ja som tým pádom už bola stratená v tom seminári. Už som nevedela vlastne, čo povedali, nestíhala som si podopisovať veci. Slabými poznatkami o potrebách študenta s autizmom disponoval zrejme aj učiteľ, ktorý mu poskytoval nevhodné študijné podklady. Situáciu opísal koordinátor pre študentov so ŠP: Mám skúsenosť so študentom, ktorý má slabšiu formu autizmu. Teda keď mu ten vyučujúci dá svoje poznámky alebo učebné texty vo forme prezentácií po väčšinou, tak má problém s tým, aby sa z toho dokázal naučiť.
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Dušan Šimšík
#2: Metodické usmernenie MŠVVaŠ pre vytváranie podmienok na podporu študentov so špecifickými potrebami na vysokých školách. [cit. 2019-08-29]. Dostupné na: https://www.minedu.sk/usmernenie-k-vytvaraniu-podmienok-studia-pre-studentov-so-specifickymi-potrebami/
