Cieľom vzdelávania nemá byť len nadobudnutie vedomostí a zručností, ale aj príprava na život v rozmanitej spoločnosti. Malo by preto napomáhať odstraňovať nerovnosti, napĺňať potreby, do maximálnej možnej miery rozvíjať potenciál každého učiaceho sa a pripravovať ho na budúce uplatnenie sa v osobnom, občianskom aj v profesionálnom živote. Tento cieľ možno naplniť len za podmienky, že škola dokáže reagovať na rozmanité vzdelávacie potreby detí a poskytnúť im kvalitnú a „na mieru šitú“ podporu.
Za účelom priznania nároku dieťaťa či žiaka na podporu vo vzdelávaní je na Slovensku, podobne ako v ďalších krajinách, používaný koncept špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb (ŠVVP). Ten bol prvý krát zavedený v 70. rokoch v Spojenom kráľovstve a predstavoval snahu o odklon od medicínskych kategórií postihnutia k ich dôsledkom pre proces vzdelávania. Na Slovensku sú ŠVPP sú priznané deťom so zdravotným znevýhodnením, s nadaním a zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Na základe zistení prieskumu To dá rozum má však súčasný koncept špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb viaceré limity. Tie pramenia zo spôsobu, akým je definovaný v legislatíve, ako aj z toho, ako sa aplikuje v praxi. Príčiny špeciálnych potrieb sú pripisované najmä faktorom na strane dieťaťa (jeho znevýhodneniu či nadaniu), prípadne nedostatkom v jeho rodinnom prostredí. Tým dochádza k nežiadúcemu javu a odvracia sa pozornosť od existujúcich bariér a zodpovednosti na strane škôl a vzdelávacieho systému. Zároveň, v dôsledku kategorizácie detí na základe ich znevýhodnenia či nadania sa taktiež nezohľadňujú individuálne odlišnosti v ich vzdelávacích potrebách, ktoré môžu byť aj v rámci jednej „kategórie“ veľmi výrazné. Samotný princíp kategorizovania sa pritom javí ako nežiadúci, pretože každé dieťa má individuálne potreby, na ktoré by mal systém primárne reagovať.
Ďalším problémom je stále rastúci podiel detí a žiakov so ŠVVP. Podiel žiakov so špeciálnymi potrebami v základných školách je na Slovensku štvrtý najvyšší v Európe a za posledných 10 rokov narástol o viac ako tretinu. Na úrovni základných škôl má priznaný niektorý z typov špeciálnej výchovno-vzdelávacej potreby takmer pätina žiakov, v niektorých okresoch každý tretí či dokonca každý druhý žiak. Napriek tomu nárok na podporu a individuálny prístup vo vzdelávaní nemajú všetky deti, ktoré by ich potrebovali, pretože do súčasných kategórií detí a žiakov so ŠVVP nespadajú. Viac ako polovica pedagogických a odborných zamestnancov, ktorí sa zúčastnili dotazníkového prieskumu potvrdila, že ich školu navštevujú takéto deti. Patria medzi ne napríklad deti s odlišným materinským jazykom od jazyka vyučovacieho, deti zo zariadení ústavnej starostlivosti, či deti, ktoré čelia dočasne alebo dlhodobejšie krízovým situáciám v rodine.
Zvyšujúci sa podiel detí so ŠVVP môže na základe zistení prieskumu To dá rozum súvisieť so spresňujúcou sa diagnostikou, nárokmi kladenými na deti, ale aj so súčasným nastavením financovania školstva. Poskytovanie zvýšeného normatívneho príspevku na žiaka so zdravotným znevýhodnením a nadaním môže, paradoxne, nepriamo podporovať nadmernú diagnostiku a to najmä u tých skupín detí, v prípade ktorých školy na realizáciu podporných opatrení nedostávajú dostatočné či dokonca žiadne finančné prostriedky. Príkladom sú deti z prostredia sociálne vylúčených rómskych lokalít, spomedzi ktorých má takmer každé piate dieťa diagnostikované mentálne postihnutie. Existujú však viaceré indície, že diagnózu ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin, ktoré spája fakt, že podpora prichádza neskoro je nedostatočná. Podmieňovanie podpory pridelením diagnózy však obmedzuje možnosti preventívneho pôsobenia v školách, ktoré by mohlo zabrániť tomu, aby sa rizikový vývoj dieťaťa rozvinul do znevýhodnenia či dokonca poruchy.
Okrem vysokého počtu detí so špeciálnymi potrebami je problémom aj to, že len polovica z nich navštevuje bežné triedy spoločne s ostatnými deťmi. Relevantné zahraničné výskumy pritom preukazujú negatívne dopady nielen na vzdelávacie výsledky a sociálne zručnosti detí so znevýhodnením, ale v konečnom dôsledku aj na bežné deti. V podiele žiakov a žiačok základných škôl, vzdelávaných oddelene v špeciálnych triedach a špeciálnych školách, je Slovensko v rámci Európy na nelichotivom prvom mieste. Počet detí v špeciálnom prúde vzdelávania ostáva za posledných 10 rokov takmer nezmenený, čo poukazuje na relatívnu stabilitu kapacít v špeciálnom školstve. Problémom pritom je najmä „nepriestupnosť“ bežného a špeciálneho školstva. Špeciálne školy a triedy nie sú využívané ako nástroj dočasnej podpory dieťaťa, ale do veľkej miery predstavujú trvale oddelenú vzdelávaciu cestu, na ktorú väčšina detí nastupuje už na začiatku svojej dochádzky do školy. Oddelenosť oboch prúdov vzdelávania sa prejavuje aj v obmedzenej spolupráci medzi bežnými a špeciálnymi školami. Na základe zistení prieskumu To dá rozum by pritom vyššiu mieru spolupráce uvítali zamestnanci oboch typov škôl.
Neschopnosť vzdelávacieho systému vytvoriť podmienky pre vzdelávanie žiakov a žiačok s rozmanitými potrebami v bežných školách má na niektoré skupiny detí mimoriadne negatívny dopad. V prípade časti detí so zdravotným znevýhodnením vedie dokonca k ich úplnému vylúčeniu zo vzdelávania v školách a ich nútenému individuálnemu vzdelávaniu v domácom prostredí. Takisto veľká časť rómskych detí je vzdelávaná v etnicky homogénnych rómskych triedach či školách. Vzdelávacie politiky v súčasnosti nedokážu účinne zabrániť segregácií rómskych detí, a niektoré z nich ju dokonca aj nepriamo podporujú. Oddelené vzdelávanie je najčastejšie využívanou formou aj v prípade žiakov a žiačok s intelektovým nadaním. Medzinárodné výskumy však poukazujú na to, že takáto forma vzdelávania nie je optimálna ani pre deti so špeciálnymi potrebami, ani pre deti bez diagnostikovaného znevýhodnenia či nadania.
Dôležité zistenie prieskumu je, že napriek prevládajúcemu trendu oddeleného vzdelávania detí so špeciálnymi potrebami sa väčšina účastníkov dotazníkového prieskumu z bežných škôl prikláňa k smerovaniu väčšiny skupín detí so ŠVVP do škôl hlavného vzdelávacieho prúdu (do špeciálnych alebo bežných tried). Na ich vzdelávanie však mnohé bežné školy nemajú vytvorené adekvátne organizačné, finančné, personálne, ani priestorové podmienky. Okrem nedostatku pedagogických asistentov, je problémom aj neefektívne nastavená náplň práce časti z nich, ktorá následne zvyšuje požiadavky na ich počet v systéme. Mnohým školám chýbajú tiež odborní zamestnanci a zamestnankyne (špeciálni pedagógovia, školskí psychológovia a ďalší odborníci) a takmer vôbec nie sú pokryté služby zdravotnej a osobnej asistencie pre deti so zdravotným znevýhodnením. Okrem ľudí však chýbajú aj kvalitne spracované štandardy ich práce, ako aj model, ako by mali na školách pracovať a spolupracovať s učiteľmi.
Podľa účastníkov dotazníkového prieskumu To dá rozum je problémom tiež nepripravenosť učiteľov a učiteliek v bežných školách na vzdelávanie detí z rozmanitými potrebami. Nedostatky v oblasti pregraduálnej prípravy, na ktoré poukazovali študenti a študentky učiteľstva v skupinových rozhovoroch, nie sú kompenzované ani v rámci ďalšieho vzdelávania. Až takmer tri štvrtiny učiteľov z bežných škôl, ktorí sa zúčastnili dotazníkového prieskumu, neabsolvovalo žiadne ďalšie vzdelávanie v oblasti podpory detí s rozmanitými potrebami. Hoci dve tretiny učiteľov vyjadrilo potrebu si takéto vzdelávanie doplniť, problémom je nedostupnosť vzdelávania v tejto oblasti. Aj podľa medzinárodného prieskumu TALIS 2018 najvyšší podiel súčasných učiteľov uviedol, že najväčšiu potrebu sa profesijne rozvíjať cíti práve v tejto oblasti.
Výsledky analýz To dá rozum však zároveň indikujú, že ani v špeciálnych školách nie sú podmienky pre vzdelávanie detí s rozmanitými potrebami optimálne. Podľa vyjadrení respondentov zo špeciálnych škôl aj v tomto segmente školstva existujú veľké nedostatky v oblasti zabezpečenia dostatočných finančných a personálnych zdrojov (pedagogických asistentov, odborných zamestnancov či pracovníkov ďalších podporných služieb). Zároveň, mnohé bežné ani špeciálne školy nemajú pri vzdelávaní detí so ŠVVP zabezpečenú dostatočnú podporu zo strany zariadení výchovného poradenstva a prevencie. Skúsenosti respondentov s formou a kvalitou podpory zo strany poradní boli naprieč Slovenskom veľmi rôznorodé, čo okrem existujúcej personálnej a finančnej poddimenzovanosti poradní môže byť aj dôsledkom chýbajúcich štandardov kvality služieb poradenských zariadení, ako aj nedostatočného metodického vedenia samotných poradní.
Výsledky analýzy kvantitatívnych a kvalitatívnych dát To dá rozum sú detailnejšie rozpracované v nasledujúcich častiach:
Deti a žiaci majú rozmanité vzdelávacie potreby, no systém ich priznáva len niektorým
V regionálnom školstve prevláda trend oddeleného vzdelávania detí a žiakov s rozmanitými potrebami
Pripravenosť škôl na vzdelávanie detí s rozmanitými potrebami znižuje množstvo prekážok
Vzdelávanie by malo byť kvalitnou verejnou službou, ktorá všetkým ľuďom bez ohľadu na ich zdravotný stav či sociálnu situáciu umožňuje viesť dôstojný a zmysluplný život. To je možné len za predpokladu, že škola počiatočné znevýhodnenia detí neznásobuje, ale naopak, vďaka dobre nastavenej podpore dokážu deti zažívať úspech nielen v školských laviciach, ale aj neskôr v živote.
Na základe zistení prieskumu To dá rozum však vzdelávací systém na Slovensku nedokáže dostatočne reagovať na rozmanitosť vzdelávacích potrieb detí, čo má negatívny dopad najmä na niektoré skupiny detí (deti so zdravotným postihnutím či deti z vylúčených rómskych lokalít), ktoré sú z možnosti získať kvalitné vzdelanie systematicky vylučované. Vysoký podiel detí v oddelených školách a triedach určených pre žiakov s tým istým alebo podobným typom znevýhodnenia, je v rozpore s medzinárodnými záväzkami a trendami, ktoré smerujú k podpore vzdelávania všetkých detí v prirodzenom spoločenstve, v ktorom žijú. Vedie k obmedzeniu interakcií týchto detí so zvyškom spoločnosti, čím rastie aj pravdepodobnosť ich budúceho vylúčenia z trhu práce či zo spoločnosti.
Oddelené vzdelávanie oberá aj deti bez diagnostikovaného zdravotného znevýhodnenia či nadania o možnosť naučiť sa existovať v rozmanitej spoločnosti a tiež o možnosť čerpať výhody zo špecializovanej a individualizovanej podpory. Zároveň, ak má v súčasnosti takmer pätina žiakov a žiačok základných škôl priznané špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby a súčasne veľká skupina detí, ktoré dodatočnú podporu z rôznych dôvodov potrebujú, no pre nesplnenie kritérií ju nedostávajú, je na mieste otázka, či namiesto investovania do „špeciálnej“ podpory pre deti so ŠVVP nemá skôr zmysel investovať do zmeny vzdelávacieho systému ako takého. Tak, aby v ňom dokázali do maximálnej možnej miery napredovať všetky deti.
Autor:
Miroslava Hapalová
