Nepriestupnosť bežných a špeciálnych škôl

Prúd bežného a špeciálneho školstva je oddelený a nepriestupný

Právo na voľbu formy vzdelávania zákonným zástupcom dieťaťa je do istej miery obmedzené nedostatočnými podmienkami v školách hlavného vzdelávacieho prúdu

Slovensko je spomedzi európskych krajín na prvom mieste v podiele detí, zaradených do špeciálneho prúdu vzdelávania.¹ Najvyšší je na úrovni základných škôl, v ktorých podiel detí vzdelávaných mimo hlavného vzdelávacieho prúdu dosiahol v školskom roku 2017/2018 5,7% všetkých žiakov, pričom v špeciálnych školách sa vzdelávalo 3,7% a v špeciálnych triedach 2% všetkých žiakov.² Špeciálne školy sú určené ako pre deti a žiakov so zdravotným znevýhodnením³ , tak aj pre deti a žiakov s nadaním.⁴

Na základe platnej právnej úpravy má z hľadiska voľby formy vzdelávania dieťaťa (v špeciálnej alebo bežnej škole) rozhodujúce slovo jeho zákonný zástupca. Do špeciálnych škôl pre deti so zdravotným znevýhodnením by mali byť prijímané na žiadosť rodiča a na základe diagnostického vyšetrenia a odporúčania zariadenia výchovného poradenstva a prevencie (ďalej aj poradne) iba tie deti, ktoré sa „vzhľadom na svoje zdravotné znevýhodnenie nemôžu úspešne vzdelávať v materskej alebo základnej škole“.⁵ V rámci rozhovorov s rodičmi detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré boli realizované v projekte To dá rozum, však niektorí poukazovali na prípady, keď je právo rodičov na výber vzdelávacej cesty vynútenou voľbou. Vzhľadom na neschopnosť základných škôl zabezpečiť podmienky na vzdelávanie detí so zdravotným znevýhodnením (napr. asistenta učiteľa) je prijatie dieťaťa do školy hlavného vzdelávacieho prúdu zamietnuté, a to napriek odporúčaniu poradenského zariadenia na integráciu dieťaťa do bežnej triedy. Túto skutočnosť potvrdili v rámci dotazníkového prieskumu To dá rozum riaditelia bežných aj špeciálnych škôl. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu (G_1.2.3.1.), približne 5% riaditeľov škôl hlavného vzdelávacieho prúdu potvrdilo, že v školskom roku 2017/2018 neprijali niektoré deti alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pretože na ne škola nedokázala reagovať. To znamená, že napriek požiadavke na prijatie dieťaťa zo strany rodiča, škola dieťa alebo žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) prijať odmietla.

Graf G1.2.3.1. Podiel škôl hlavného vzdelávacieho prúdu, ktoré v školskom roku 2017/2018 neprijali niektorých žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Taktiež 40 % riaditeliek a riaditeľov špeciálnych základných škôl, ktorí sa zúčastnili na dotazníkovom prieskume, vyjadrilo súhlas s tvrdením, že najčastejšie sú k nim preraďovaní žiaci zo škôl, ktoré nemajú k dispozícii podporný personál (pedagogického asistenta, špeciálneho pedagóga). Viacerí rodičia, ktorí sa na zúčastnili dotazníkovom prieskume Platformy rodín detí so zdravotným znevýhodnením, poukazovali na negatívne skúsenosti s integráciou svojho dieťaťa v bežnej škole, na základe ktorých považujú vzdelávanie v špeciálnej škole za vhodnejšie: „Dieťa bolo nespokojné, depresívne, integrácia nefunguje. Mám veľmi zlú osobnú skúsenosť, všeobecný pedagóg bez asistenta nie je schopný zvládnuť takéto dieťa.“⁶

Niektorí respondenti zo základných škôl však poukazovali aj na prípady, keď dieťa napriek odporúčaniu poradne na jeho vzdelávanie v špeciálnej škole, zotrváva na základe rozhodnutia rodiča v bežnej škole. Ako sa vyjadrila riaditeľka základnej školy, máme návrhy od CPPPaP na presun dieťaťa na špeciálnu školu, ale v dvoch prípadoch rodičia za nič na svete nesúhlasia s presunom. Majú zo zákona na to právo. [..] Ja nemám inú cestu zatiaľ, buď tie deti tu ponechať, alebo dať návrh na súd [..], že tento spôsob výchovy a vzdelávania nie je v prospech dieťaťa. Ja som však skôr za cestu spolupráce.

V rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum jedna respondentka poukázala aj na problém, spočívajúci v možnom konflikte záujmu riaditeľa špeciálnej školy, ktorý je zároveň nadriadeným poradenského zariadenia. Na základe jej skúsenosti rozhodnutie o odporúčanej forme vzdelávania nemusí vždy sledovať najlepší záujem dieťaťa: Vydám správu, že dieťa má ísť do integrácie. Má hraničné IQ, určite to zvládne. [...] Moja riaditeľka mi to nakoniec nepodpíše, ona ho chce dať do A variantu podľa špeciálneho školstva. Je ho škoda, celá moja diagnostika, moje poradenstvo celé je úplne v háji, špeciálny pedagóg robil IVP zbytočne, smeroval do integrácie, lebo moja riaditeľka mu to nepodpíše, lebo ona si naháňa svojich. To, že riaditeľ má zlúčené funkcie, že riaditeľ školy je aj riaditeľom poradne, je kontroverzné. Je to môj priamy nadriadený, tým pádom čo môžem povedať. Na druhej strane vidím, že sa škodí niekedy tým deťom.

Väčšina detí začína dochádzku do špeciálnej základnej školy už v prvom ročníku

Na základe údajov zo školského roka 2018/2019, viac ako polovica detí (55%), ktorá sa vzdeláva v špeciálnych školách, začína dochádzku v nich už v prípravnom alebo prvom ročníku. Ako je zrejmé z nasledujúcej tabuľky (T_1.2.3.1.), na 2. stupni základných škôl sú prestupy do špeciálnych škôl zriedkavejšie a žiaci 5. – 9. ročníka tvoria iba 21% novoprijatých žiakov špeciálnych škôl.

Tabuľka T1.2.3.1. Počet novoprijatých žiakov do špeciálnych základných škôl podľa ročníkov v školskom roku 2018/2019

⁷

Pre väčšinu detí, vzdelávaných v špeciálnych základných školách pre žiakov s mentálnym postihnutím, je zaškolenie do špeciálnej školy prvou skúsenosťou so školským zariadením. Len 32 % žiakov, ktorí v školskom roku 2018/2019 dochádzali do prvého ročníka špeciálnych základných škôl pre deti s mentálnym postihnutím, navštevovalo pred vstupom do školy predškolské zariadenie.⁸ U detí, ktoré navštevujú školy pre žiakov s iným typom zdravotného znevýhodnenia či s nadaním je miera ich zaškolenosti výrazne vyššia a materské školy navštevovalo 71 % žiakov prvého ročníka.⁹ Na absenciu predškolského vzdelávania v prípade detí s ľahkým mentálnym postihnutím, vzdelávaných v špeciálnych školách, poukazovalo aj viacero respondentov rozhovorov. Ako konštatovala riaditeľka špeciálnej materskej školy pre deti s mentálnym postihnutím, máme asi dvoch z celého počtu dvestotridsaťtri, ktorí navštevovali špeciálnu materskú školu. V podstate ostatné detičky nie sú zaškolené. Gro sú vlastne Rómovia.

Cesta medzi bežným a špeciálnym školstvom je jednosmerná

Špeciálne školy a triedy na Slovensku nie sú využívané ako nástroj dočasnej podpory dieťaťa, ale do veľkej miery predstavujú trvale oddelenú vzdelávaciu cestu. Pokiaľ je dieťa raz zaradené do špeciálneho prúdu vzdelávania, je len veľmi malá pravdepodobnosť, že sa v priebehu školskej dochádzky začlení do školy hlavného vzdelávacieho prúdu. V školskom roku 2018/2019 bolo zo špeciálnych do bežných základných škôl na celom Slovensku preradených 294 detí, čo predstavuje 1,7 % žiakov špeciálnych základných škôl.¹⁰ Najväčšiu skupinu tvorili deti s diagnostikovanou narušenou komunikačnou schopnosťou (129 žiakov). Na nepriestupnosť špeciálneho a bežného školstva poukazovali viacerí respondenti rozhovorov. Ako sa vyjadril pracovník poradne, ja vidím miesto špeciálnych škôl v budúcnosti ako inštitúcie, kde deti prídu s tým, že potrebujú podporu bez ohľadu na diagnózu. A že by im prospel, jeden-dvojročný pobyt v špeciálnej škole, štartovací, a potom po príprave prostredia v bežnej škole a zvážení progresu dieťaťa ho začleniť do bežnej školy. O podobnom modeli hovorila aj riaditeľka špeciálnej základnej školy pre deti s mentálnym postihnutím, ktorá poukazovala na to, že preradenie do bežnej základnej školy je najjednoduchšie v začiatkoch školskej dochádzky: Po prvom roku, po tom prípravnom ročníku musí byť rediagnostika. Aká je úroveň vedomostí. A stalo sa nám, že sa vrátili do základnej školy. Išlo o hraničné pásmo, a tým pádom sa museli vrátiť do prvého ročníka, čo je super. Sú tam štvorkári, nie sú výborní žiaci, ale je to perfektné, že sa vrátili tam. No to sa dialo len po tom prípravnom. Neskôr už nie.

Spolupráca medzi bežnými a špeciálnymi školami je veľmi obmedzená

Jedným z problémov paralelnej existencie dvoch systémov špeciálneho a bežného školstva, na ktorý poukazovali viacerí respondenti rozhovorov realizovaných v prieskume To dá rozum, je, že k vzájomnej výmene skúseností a zdieľaniu nezriedka veľmi prepracovaných metód práce s deťmi so znevýhodnením a nadaním medzi učiteľmi špeciálnych a bežných škôl dochádza len sporadicky. Potvrdilo sa to aj v rámci dotazníkového prieskumu, v ktorom len 4 % učiteľov z bežných škôl uviedlo, že dostáva od zamestnancov špeciálnej školy odbornú a metodickú podporu pri vzdelávaní detí a žiakov so ŠVVP. Mnohí pedagogickí zamestnanci z bežných škôl by ju však privítali. Ako sa vyjadrila asistentka učiteľa v bežnej základnej škole, veľakrát nevieme, čo máme robiť a na špeciálnych školách tie metódy určite majú a používajú a majú tie skúsenosti, ktoré ja nemám napríklad. Ani triedny učiteľ ich nemá. [..] Chcela by som vidieť, ako sa deti na špeciálnej škole učia. Ako sa tam učia na matematike, ako sa učia na slovenčine. Pre mňa by bola taká veľmi dobrá skúsenosť, že by som mohla veľa získať. Keby mal možnosť ten asistent alebo prípadne triedny učiteľ v nejakých intervaloch ísť na špeciálnu školu, vidieť a niečo si z toho zobrať. Zároveň viacerí respondenti zo špeciálnych škôl vyjadrovali ochotu zdieľať vzdelaním a rokmi praxe nadobudnuté vedomosti a zručnosti. Zástupkyňa riaditeľky špeciálnej školy hovorila o prvých skúsenostiach spolupráce s kolegami z bežnej školy: Ich žiaci sú klientmi našej poradne, ale učitelia málokedy sa pýtajú. Mali sme takú lastovičku, minulý týždeň tu bola pani asistentka, ktorá má mentálne postihnutého žiaka a je začlenený na základnej škole. Volala, že či by sa mohla prísť pozrieť, lebo že už nevie a vyhasína pomaličky, že by sa chcela inšpirovať. Tak prišla aj s tým žiakom a bol tu dve hodiny, dohodli sme sa, že príde opäť, keď bude treba a už si mali možnosť vymeniť skúsenosti, mohla vidieť priamo v procese skupina ako pracuje žiakov s mentálnym postihnutím. Myslím si, že to bolo veľmi fajn. Výpovede oboch respondentiek poukazujú na to, že hoci záujem je medzi pedagogickými pracovníkmi z bežných aj špeciálnych škôl, vzájomná spolupráca nie je veľmi rozšírená či systematicky podporovaná. Čo je podľa slov pracovníčky centra špeciálno-pedagogického poradenstva škoda, pretože učitelia v špeciálnych školách majú dostatok skúseností, majú čo odovzdávať.

V rámci kvalitatívneho zberu dát však boli identifikované aj príklady dobrej praxe, keď spolupráca medzi bežnou a špeciálnou školou funguje dlhodobo. Ako opísala svoje skúsenosti výchovná poradkyňa základnej školy, dlhé roky s nimi spolupracujeme, oni nám poskytujú učebnice pre integrovaných žiakov, ak niečo potrebujeme, tak formou konzultácií. [...] Naposledy som zobrala aj triednych učiteľov, ktorí majú tieto deti, spravili sme si také stretnutie na špeciálnej škole, kde sme si povedali základné veci a potom som tam už len ja bola na konzultáciách.

Špeciálne školy majú v systéme svoje miesto, no podľa časti respondentov by bola vhodná ich transformácia

Na základe názorov väčšiny respondentov má špeciálne školstvo na Slovensku svoje opodstatnenie. Mnoho respondentov z bežných aj špeciálnych škôl varovalo pred plošným rušením špeciálneho školstva bez toho, aby boli školy hlavného vzdelávacieho prúdu pripravené na vzdelávanie detí s rozmanitými potrebami. Zároveň vyjadrovali názor, že bežné školy vzdelávanie detí so závažnejšími typmi znevýhodnenia nezvládnu. Ako poznamenala riaditeľka základnej školy, aj keď sme sa stretli na združení riaditeľov základných škôl, rozprávali sme o tom, že nie sme úplne uzrozumení s tým, že by úplne zmizli špeciálne školy. A hlavne pri tých najťažších prípadoch, že si nie sme istí, či by sme dokázali vzdelávať aj tie veľmi náročné, ťažké prípady, ako napríklad ležiace deti. Respondenti zo špeciálnych škôl taktiež zdôrazňovali opodstatnenosť špeciálneho školstva, naše špeciálne školstvo nie je také zlé, že by ho bolo treba rozbíjať. Myslím si, že všade na svete existujú školské zariadenia, ktoré segregovane vzdelávajú niektoré deti, ktoré majú veľmi špecifické postihnutie. Preto si myslím, že aj u nás stále zostanú tie školy, ktoré budú akože segregačné. Ale ja to nevnímam vôbec ako segregáciu. Je to oddelené vzdelávanie . Zároveň, v prípade niektorých respondentov boli prítomné obavy o uplatnenie pedagógov zo špeciálnych škôl. Ako sa vyjadrila zástupkyňa riaditeľky špeciálnej materskej školy, keby zrušili špeciálne školy, kam tie všetky deti pôjdu? Po prvé. A kam tí všetci špeciálni pedagógovia pôjdu? Neviem si to predstaviť.

Viacerí respondenti zo špeciálnych škôl poukazovali na postupný pokles počtov žiakov a zároveň meniaci sa charakter potrieb detí v nich, ktorý je podľa nich spôsobený zámerom o začleňovanie čoraz väčšieho počtu žiakov do bežných škôl, obsiahnutým v niektorých strategických¹¹ a metodických materiáloch¹², vydaných ministerstvom školstva. Proces sa však podľa niektorých respondentov nedeje transparente a formou postupných premyslených krokov, ale ide o tichú likvidáciu špeciálneho školstva. Riaditeľka špeciálnej základnej školy pre deti s mentálnym postihnutím opísala pokles žiakov vo svojej škole nasledovne: Tento rok je ten prelomový kvôli Učiacemu sa Slovensku. Boli roky, keď sme vlastne mali aj tridsať nových žiakov [...] a tento rok ich máme osem. Riaditeľka inej špeciálnej školy poukazovala na postupnú zmenu v charaktere špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb detí, ktoré ich školu navštevujú: Pred tým sme mali deti, ktoré boli s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia, ale skôr spadali do pásma zaostalosti. Potom sa s tým vysporiadal štát tak, že ich dal do základných škôl. Deti, ktoré už ostávajú u nás [...] už vôbec nie je ten A variant [ľahké mentálne postihnutie], ktorý bol, ale majú pridružené ďalšie poruchy, ktorým sa venujeme. A okrem toho máme deti s B a C variantom [stredne ťažké a ťažké mentálne postihnutie], ktoré jediné by do budúcna s pripravovanou reformou by mali ostávať tu.

Viacero respondentov zároveň reflektovalo prebiehajúcu diskusiu¹³ o budúcej úlohe špeciálnych škôl, ktorú vidia najmä v metodickej podpore pre školy hlavného vzdelávacieho prúdu, so zachovaním vzdelávania detí s ťažšími typmi znevýhodnení alebo vzdelávania formou dočasnej podpory detí, ktoré z rôznych príčin zlyhávajú v bežných školách. Riaditeľka centra pedagogicko-psychologického poradenstva vyslovila názor, že pedagógovia bežných škôl by mohli vďaka metodickej podpore zo špeciálnych škôl získať najmä vedomosti a zručnosti v oblasti individualizácie vzdelávania, ktoré im momentálne chýbajú: Špeciálne základné školy majú vysoko kvalifikovaných špeciálnych pedagógov. Som toho názoru, že keby každý učiteľ išiel učiť do špeciálnej školy, kde by sa naučil tomu individuálnemu prístupu, bolo by to vhodné. [...] Keby to boli také centrá, aby vedeli usmerňovať pedagógov, lebo pedagóg zo základnej školy nemá túto vedomosť, nemá skúsenosť. Ja by som navrhla aspoň výmenné pobyty týždenné, že príďte, pozrite sa, ako učím, ako to robím. Podobne pracovník centra špeciálno-pedagogického poradenstva, pôsobiaceho pri špeciálnej základnej škole vidí budúcu úlohu špeciálnych škôl v transformácií na podporné centrá pre bežné školy, so súčasným poskytovaním vzdelávania pre deti, ktoré na bežných školách zažívajú zásadné prekážky v učení: Viem si predstaviť, že by sa táto inštitúcia pretransformovala nasledovným spôsobom: je tu poradňa a je tu aj škola, ktorá má 57 pedagogických zamestnancov, ktorí majú skúsenosti s autistami, s deťmi mentálnym postihnutím, s ťažkými telesnými postihnutiami a tak ďalej. Viem si predstaviť, že časť z nich by bola výborná do terénu ako metodici, ďalšia časť by bola dobrá zase na tú prácu tu v škole. A sem mohli prísť deti, ktoré majú z rôznych dôvodov problémy. Keby sa dal operatívne postaviť kolektív detí podľa schopností, že by sme nemuseli riešiť diagnózu, že by sme nemuseli riešiť ročníky ale to, čo im ideme poskytovať. To by mohol byť geniálny systém.

Záver:

Skutočnosť, že bežné a špeciálne školy tvoria dva relatívne oddelené a nepriestupné prúdy vzdelávania je problematická z viacerých dôvodov. Vzhľadom na to, že väčšina detí vstupuje do špeciálnej školy na začiatku školskej dochádzky a zároveň k prestupu detí zo špeciálnych do bežných škôl dochádza len veľmi zriedka, už veľmi skoro je rozhodnuté o ich ďalšej vzdelávacej dráhe. Problematické je to v prípadoch, keď voľba špeciálnej školy nie je slobodnou voľbou zákonného zástupcu dieťaťa, ale je dôsledkom nepripravenosti škôl hlavného vzdelávacieho prúdu na vzdelávanie detí so špeciálnymi potrebami. Taktiež v prípadoch, keď špeciálne potreby dieťaťa môžu primárne prameniť z absencie podnetov, rozvíjajúcich tie vedomosti a zručnosti, ktoré sú očakávané pri vstupe do školy (či už v rámci rodinného prostredia alebo z dôvodu chýbajúceho predškolského vzdelávania). Zároveň keďže k spolupráci bežných a špeciálnych škôl dochádza len veľmi zriedka, učitelia v školách hlavného vzdelávacieho prúdu nečerpajú výhody z prepracovaných a overených metód práce v špeciálnom školstve, ktoré by im mohli byť nápomocné pri vzdelávaní detí s rozmanitými potrebami a pri väčšej individualizácii vzdelávania vo všeobecnosti.

Autor:

Miroslava Hapalová

Oponent: Zuzana Réveszová

Zdroje