Po ukončení programu primárneho vzdelávania vstupujú žiaci a žiačky do novej etapy. V najbližších piatich rokoch budú musieť zvládnuť nároky nižšieho sekundárneho vzdelávania. Tento stupeň vzdelávania môžu dosiahnuť na odlišných typoch škôl. Slovenský školský systém sa totiž vyznačuje výraznou vonkajšou diferenciáciou vzdelávacích dráh. Väčšia časť žiakov absolvuje nižšie sekundárne vzdelávanie v prostredí základných škôl, na tzv. 2. stupni. Ďalšia časť žiakov opúšťa základnú školu na konci ôsmeho ročníka a tento stupeň vzdelania končí na päťročných stredných školách, najčastejšie bilingválnych. Poslednou možnosťou sú osemročné gymnázia, do ktorých žiaci odchádzajú už po ukončení piateho ročníka základnej školy. Nezanedbateľná časť žiackej populácie sa tak rozhoduje o svojej budúcnosti už vo veku 11 rokov. Ako indikujú zistenia z kvalitatívneho prieskumu To dá rozum, na osemročné gymnáziá neodchádzajú len žiaci s najlepšími vzdelávacími výsledkami. Skoré rozdeľovanie žiakov do vzdelávacích dráh pritom podľa výskumov neprináša preukázateľné zisky pre tých, ktorí sú vo výberových dráhach, a prináša veľké straty pre tých, ktorí zostávajú v tých nevýberových. Tí totiž strácajú vzory, ako aj motiváciu pracovať na sebe, keďže učebná klíma sa po odchode tých výkonnejších zhoršuje. Klíma však nie je ideálna ani v triedach výberových škôl. Ako indikujú výsledky rozhovorov s riaditeľmi základných škôl, odliv žiakov do osemročných gymnázií spôsobuje viaceré problémy. Okrem toho, že sa zhoršia celkové vzdelávacie výsledky školy v testovaní T9 a škola utrpí na atraktivite, mení sa aj učebná a sociálna klíma v triedach. V nejednom prípade musí riaditeľ či riaditeľka pristúpiť aj k spájaniu tried, a teda aj k rozbíjaniu už zabehnutých triednych kolektívov. V neposlednom rade súperenie o žiaka v regiónoch, kde je osemročných gymnázií prebytok, spôsobuje problémy v plánovaní ďalšieho školského roka, keďže riaditeľ základnej školy často do poslednej chvíle nevie, či všetci žiaci v septembri nastúpia alebo nie.
Či už žiaci a žiačky zostávajú na základnej škole, alebo prestupujú na osemročné stredné školy, mali by byť vzdelávaní v prostredí, ktoré dokáže reagovať na ich vývinové potreby. Len tak sa môže napĺňať ich potenciál a rozvíjať sa v súlade s ich záujmami a schopnosťami. Prechodom do nižšieho sekundárneho vzdelávania totiž vstupujú do fázy dospievania a ako každé iné, i toto obdobie má výrazné vývinové špecifiká. Dôležitá je najmä voľba vhodných metód a stratégií učenia, ktoré by mali učitelia voliť s ohľadom na zvýšenú potrebu sociálneho kontaktu s rovesníkmi, potrebu diskutovať, filozofovať, analyzovať svet okolo seba a zaujímať k nemu vlastný postoj. Učebné prostredie by malo byť vytvárané aj s ohľadom na túžbu mladých dospievajúcich po autonómii, ktorá sa prejavuje ako potreba spolurozhodovať o všetkom, čo sa ich bezprostredne dotýka.
Zistenia z dotazníkového prieskumu To dá rozum indikujú, že voľba metód a stratégií výučby tak na 2. stupni základných škôl, ako aj na osemročných gymnáziách, nie je celkom v súlade s týmito znakmi dospievajúcich. Z odpovedí respondentov sa dá usudzovať, že potenciál sociálneho a rovesníckeho učenia sa nie je v prostredí škôl dostatočne využitý a hoci učitelia a učiteľky na obidvoch typoch škôl v dotazníku uvádzali, že sa so žiakmi často rozprávajú a diskutujú, výsledky ďalších položiek dotazníka a odpovede žiakov stredných škôl vyvolávajú určitú pochybnosť o tom, či ide o obojsmernú komunikáciu, ktorá dáva priestor na premýšľanie a rozvoj vyjadrovacích schopností. Odpovede samotných učiteľov a učiteliek tiež ukazujú, že na vyučovaní sa zrejme menej využívajú stratégie a metódy podporujúce rozvoj kognitívnych funkcií. Hoci by sa z vyučovacích hodín v rámci nižšieho sekundárneho vzdelávania malo vytratiť memorovanie a jednosmerné sprostredkovávanie poznatkov od učiteľa smerom k žiakovi, zdá sa, že tak na 2. stupni ZŠ, ako aj na osemročných gymnáziách dominuje v učení predovšetkým metóda výkladu. Žiaci a žiačky osemročných gymnázií označovali v dotazníkovom prieskume za jednu z najviac využívaných výučbových postupov aj diktovanie poznámok a vyjadrili názor, že škola u nich nerozvíja schopnosť učiť sa v súvislostiach a naprieč disciplínami. O schopnosti našich škôl reagovať na túžbu po rešpekte a potrebu spolurozhodovania, sa dá usudzovať aj na základe využívania foriem školského hodnotenia. Z odpovedí učiteľov a učiteliek možno formulovať predpoklad, že žiaci na 2. stupni základnej školy majú menšiu možnosť ovplyvňovať výsledky svojho hodnotenia, ako mali počas prvých štyroch rokov štúdia. Ani výsledky dotazníkového šetrenia medzi žiakmi osemročných gymnázií nie sú v tomto smere uspokojivé. Polovica opýtaných žiakov nie je spokojná s metódami a formami školského hodnotenia a rovnaká časť respondentov vníma, že učitelia na osemročných gymnáziách nepoužívajú na všetkých študentov rovnaký meter. Pozitívnym zistením je, že o niečo väčšia časť žiakov a žiačok z týchto škôl má pocit, že pri hodnotení je akceptovaný ich názor. Napriek tomu dáta neindikujú, že odchodom zo základnej školy vstupujú žiaci do prostredia, kde by bol partnerský prístup samozrejmosťou. Aj tu sa napríklad môžu stretnúť s ponižovaním a so zosmiešňovaním. Túžba dospievajúcich po autonómii naráža tiež na nedostatok priestoru pre spolurozhodovanie o veciach, ktoré sa týkajú chodu ich školy. Túto skúsenosť potvrdila viac než polovica opýtaných žiakov a žiačok osemročných gymnázií.
Výsledky analýzy kvantitatívnych a kvalitatívnych dát To dá rozum sú detailnejšie rozpracované v týchto častiach:
Na vstupe do nižšieho sekundárneho vzdelávania dochádza k neuváženému vetveniu vzdelávacích dráh
(Ne)schopnosť škôl reagovať na vývinové potreby žiakov a uľahčovať tak plynulý prechod na vyšší stupeň vzdelávania
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Štefan Porubský
