Systém ďalšieho vzdelávania pre pedagogických a odborných zamestnancov predošlý zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch1 nazýval kontinuálnym vzdelávaním. Keďže sa zber dát pre projekt To dá rozum realizoval v období platnosti tohto zákona, respondenti a respondentky pomerne často používali termíny ako „kontinuálne vzdelávanie“, „kredity“, „akreditácia“ či „akreditované programy“. Zmenou zákona sa síce zrušilo pomenovanie „kontinuálne vzdelávanie“ a zrušil sa aj systém kreditov, samotná esencia fungovania tohto systému sa však novým zákonom2 vôbec nezmenila (pozri vysvetlenie nižšie). Je preto stále veľmi užitočné skúmať fungovanie systému, ktorý bol zastrešený predošlým zákonom.
Na Slovensku pôsobí mnoho poskytovateľov ďalšieho vzdelávania (formálneho i neformálneho) pre pedagogických a odborných zamestnancov a zamestnankyne v regionálnom školstve. Dali by sa rozdeliť do týchto typov:
Prvých šesť typov poskytovateľov si mohlo svoje programy nechať akreditovať, aby sa stali súčasťou formálneho systému profesijného rozvoja , resp. systému vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov.3 Za akreditované programy mohli absolventi a absolventky získať kredity a následne príplatky ku mzde. K novembru 2018 bolo akreditovaných celkovo 932 programov kontinuálneho vzdelávania.4 Z toho viac než tretinu (presne 352 programov) poskytuje jedna inštitúcia – MPC, ktoré týmto možno považovať za najväčšieho poskytovateľa ďalšieho vzdelávania pre pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve. Ďalšími významnými poskytovateľmi sú rôzne komerčné firmy, vysoké školy a mimovládne organizácie.
MPC bolo ako štátna inštitúcia zriadené za účelom profesijného rozvoja pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve. Zamestnanec MPC v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum popísal svojho zamestnávateľa týmito slovami: Metodicko-pedagogické centrum je priamo riadená organizácia ministerstva, teda je zriadená ministerstvom. Vo svojom štatúte má plnenie úloh v oblasti kontinuálneho vzdelávania učiteľov, to je tá modernejšia verzia, atestácií, poradenstva pre školy a vôbec podpory školám v oblasti vzdelávacích aktivít a metodík. Preto sa aj volá metodické, pedagogického poradenstva a podobne. MPC má 3 regionálne pracoviská (Bratislava, Banská Bystrica, Prešov) a 6 detašovaných pracovísk (Košice, Žilina, Komárno, Nitra, Trenčín, Trnava), cez ktoré pôsobí na území celého Slovenska. MPC poskytuje svoje programy bezplatne, keďže je rozpočtovou organizáciou ministerstva a taktiež je príjemcom finančných prostriedkov z národných projektov hradených cez štrukturálne fondy Európskej únie. I keď si rôzni poskytovatelia ďalšieho vzdelávania mohli nechať svoje programy akreditovať, aby jeho absolventi a absolventky za ne získavali aj príplatky ku mzde, ponúkanie bezplatných programov od iných poskytovateľov než MPC je nezvyčajné, pretože si to jednoducho nemôžu dovoliť. V ojedinelých prípadoch môžu poskytovatelia získať sponzorský dar alebo grant, ktorý im umožní niektoré svoje programy ponúkať so zľavou alebo bezplatne, nikdy však nejde o grant v desiatkach miliónov eur, ako sa to deje v prípade národných projektov MPC. Práve priame dotácie zo štátneho rozpočtu a vysoké príspevky zo štrukturálnych fondov uvádzajú MPC do zvýhodneného postavenia, keďže mu umožňujú celoslovenskú pôsobnosť s bezkonkurenčnou ponukou programov z hľadiska ich počtu a bezplatnosti pre účastníkov a účastníčky.
Zvýhodnené postavenie explicitne pripisovali MPC mnohí respondenti a respondentky v kvalitatívnom zbere dát projektu To dá rozum. Vysokoškolský pedagóg toto postavenie MPC opísal slovami: Bohužiaľ, zdroje išli monopolne cez metodické centrum a oni vlastne celý ten trhový a dravý priestor v ponuke a dopyte úplne zlikvidovali. A to trvá vlastne dodnes, lebo stále to metodické centrum disponuje peniazmi. Zvýhodnené postavenie pripúšťa aj jedna z vedúcich zamestnankýň regionálneho MPC, podľa ktorej je MPC v kontexte iných poskytovateľov akoby monopol, hej. Ale ten monopol je spôsobený naozaj tým, že sme na to zriadení ako inštitúcia ministerstva, ale nie je to o tom, že by nám akreditovali všetko, čo predložíme. Iná zamestnankyňa detašovaného pracoviska MPC vníma zvýhodnené postavenie MPC tiež ako oprávnené: Či sme zvýhodňovaní, alebo nie sme, ja by som povedala, že prečo by sme nemali byť? Sme priamo riadená organizácia ministerstva školstva. Sú to programy, za ktoré učitelia neplatia. Respondenti a respondentky obhajujúci zvýhodnené postavenie MPC teda nezmienili možnosť iného prerozdelenia finančných prostriedkov určených na profesijný rozvoj pedagogických a odborných zamestnancov, ktoré by mohli byť napríklad prideľované namiesto priamych dotácií do MPC do samotných škôl. Takýmto spôsobom by si školy a ich zamestnanci vyberali z ponuky spoplatnených programov od všetkých poskytovateľov, čím by sa ich postavenie zrovnoprávnilo. Hoci v rámci normatívov už teraz školy dostávajú určité prostriedky na profesijný rozvoj zamestnancov, evidentne výška týchto prostriedkov nie je na úrovni, aby im poskytovala slobodu výberu i medzi spoplatnenými vzdelávacími programami.
Na jednej strane slovenská legislatíva vytvorila situáciu zvýhodneného postavenia jedného poskytovateľa ďalšieho vzdelávania, z ktorej vyplynuli očakávania na pokrytie základných potrieb regionálneho školstva v oblasti ďalšieho vzdelávania. Na druhej strane, podľa mnohých respondentov v kvalitatívnom zbere dát To dá rozum tento poskytovateľ už nemá personálne kapacity, aby vytvoril dostatočnú ponuku programov ďalšieho vzdelávania a taktiež tieto programy dokázal realizovať s ohľadom na ich dopyt. Bývalý riaditeľ regionálneho MPC sa v tomto kontexte vyjadril: V deväťdesiatych rokoch cez tie pracoviská v celom systéme podpory vzdelávania učiteľov pracovalo [...] okolo deväťsto ľudí. Dneska je ich stopäťdesiat. Čiže na tú masu tých škôl a ich špecifické potreby proste tento počet nemá šancu stačiť. A, bohužiaľ, z toho odborného personálu, ktorý kedysi bol, že sme vedeli, kto aj na tom centre je špičkový zemepisár, sa už stávajú len manažéri vzdelávania. Oni už len vlastne objednávajú si službu, zaplatia ju a na telefón organizujú veci. To nie je proste odborné pracovisko ministerstva. To je nejaká dohadzovacia agentúra, čo je už bohužiaľ zlé. Tento respondent upozornil na radikálne znižovanie počtu zamestnancov MPC od 90. rokov, ktorí nedokážu vytvárať dostatočnú ponuku programov ďalšieho vzdelávania a aj ju realizovať. Dokonca sa MPC postupom času podľa tohto a viacerých ďalších respondentov čiastočne zmenilo z organizácie poskytujúcej vzdelávanie z vlastných odborných kapacít na organizáciu sprostredkujúcu lektorovanie externých odborníkov, čo vznáša zásadné pochybnosti o nutnosti zvýhodňovať postavenie MPC.
Pri očakávaní, že MPC zabezpečí dostatočnú ponuku ďalšieho vzdelávania pre všetkých pedagogických a odborných zamestnancov v regionálnom školstve, bohužiaľ, niektoré skupiny zamestnancov ostávajú opomenuté. Na nedostatočnú ponuku sa sťažujú primárne učitelia odborných predmetov a majstri odbornej výchovy na stredných školách a tiež odborní zamestnanci a pedagogickí asistenti na všetkých úrovniach regionálneho školstva. Na nedostatočné personálne zabezpečenie MPC upozornila aj pracovníčka regionálneho pracoviska MPC: Naozaj tých cca 85 ľudí, čo máme k dispozícií, nemôže pokryť takú veľkú cieľovú skupinu vo všetkých požiadavkách. Vo Výročnej správe MPC z roku 20165 sa uvádza, že všetkých 9 pracovísk MPC zamestnávalo spolu 94 vyučujúcich. Ide teda o kriticky nízky počet vyučujúcich, ktorí by mali zabezpečovať ďalšie vzdelávanie pre všetkých pedagogických a odborných zamestnancov. V regionálnom školstve je v súčasnosti cca 78 000 učiteľov, 4 300 asistentov učiteľa a 1 500 odborných zamestnancov/kýň.6
Pre nízky počet zamestnancov MPC nedokázalo realizovať v dostatočnej miere ani programy, ktoré už malo akreditované a zverejnené vo svojej ponuke. Na tento fenomén upozornilo mnoho respondentov nielen v kvalitatívnom zbere dát, ale aj 14,6 % vyučujúcich a 14,1 % odborných zamestnancov v regionálnom školstve v dotazníkovom prieskume To dá rozum. Títo respondenti zvolili práve možnosť, že vzdelávací program sa nekonal/neotvoril, ako jednu z prekážok, ktoré im zabránili absolvovať nejaký program ďalšieho vzdelávania. Zamestnanci MPC taktiež často upozorňovali, že okrem realizácie programov ďalšieho vzdelávania majú na starosti i atestačné konania, ktoré ich v nadmernej miere vyťažujú. Povedzme za rok je okolo 4 000 atestantov. To znamená, je to veľmi vysoké číslo a 90 ľudí musí urobiť nejakých 8 000 posudkov. Takéto vysoké číslo atestačných konaní na takto málo početný odborný personál nedovoľuje MPC v dostatočnej miere venovať sa realizácii programov profesijného rozvoja alebo iným podporným didaktickým a metodickým poradenským službám pre učiteľov a odborných zamestnancov v regionálnom školstve.
Vysokoškolskí respondenti a respondentky v kvalitatívnom zbere dát poukazovali na systematické vytláčanie vysokých škôl z oblasti profesijného rozvoja pedagogických a odborných zamestnancov regionálneho školstva Metodicko-pedagogickým centrom. VŠ totiž nedokážu konkurovať MPC, keďže na programy ďalšieho vzdelávania organizované VŠ nedostávajú žiaden štátny príspevok a teda musia byť spoplatnené. Vysokoškolský pedagóg tento fenomén opísal slovami: My máme aktualizačné vzdelávanie u nás a vykonávame ho vo veľmi malom množstve. Čiže my nemáme ani desiatky študentov, to sú vyslovene, že proste pár, po piatich, po šiestich. Takže rozhodne nejde o záležitosť, ktorú by sme vykonávali vo väzbe na nejakú zárobkovú činnosť a, samozrejme, tie poplatky za toto sú stanovené vyhláškou, teda sú limitované. [...] Podľa môjho osobného názoru v tom veľký význam nevidím. Inými slovami, keďže spoplatnené ďalšie vzdelávanie nedokáže prilákať dostatočný počet záujemcov, pre VŠ možnosť organizovať ďalšie vzdelávanie neprináša žiaden zisk a teda sa v mnohých prípadoch tejto možnosti aj vzdávajú. Dekanka jednej pedagogickej fakulty opísala ich situáciu ako ešte kritickejšiu než u predchádzajúceho respondenta: Momentálne neposkytujeme žiadne [kontinuálne vzdelávanie], od septembra plánujeme rozširujúce štúdium. .[...] Ale čo sa týka napríklad atestačných skúšok alebo nejakých iných druhov kontinuálneho vzdelávania, nevieme konkurovať metodickým centrám . Poviem to na rovinu. Jedným typom ďalšieho vzdelávania pre pedagogických zamestnancov, ktoré bolo výhradne v kompetencii vysokých škôl, bolo tzv. rozširujúce štúdium. Cez toto vzdelávanie si môžu učitelia napríklad rozšíriť svoje vzdelanie o možnosť vyučovať ďalší aprobačný predmet. Novým zákonom 7 MPC získalo oprávnenie realizovať dokonca aj rozširujúce štúdium.
V rámci kariérového systému aktéri vo vysokom školstve vnímajú problematicky aj to, že MPC má právomoc udeľovať a posudzovať prvú a druhú atestáciu, hoci samotnú učiteľskú kvalifikáciu mohli aspoň podľa predošlého zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch8 udeľovať len vysoké školy. Bývalá dekanka pedagogickej fakulty sa v tomto kontexte vyjadrila: Myslím si, že keď poskytuje kvalifikáciu jedine a výhradne vysoká škola, tak by aj priznanie vyššej kvalifikácie malo spadať pod vysokú školu. To znamená, že my poskytneme kvalifikáciu, ale uznanie vyššej kvalifikácie, prvá atestácia, druhá atestácia, to môže robiť ktokoľvek, teda MPC-čka alebo akreditovaná inštitúcia. Myslím si, že by to malo naozaj patriť iba tej inštitúcii, ktorá tú kvalifikáciu poskytla. To znamená, že na to, aby sme my akreditovali študijný program, v ktorom by študent získal prvotnú kvalifikáciu, musíme mať profesora a dvoch docentov. Ale aby niekto získal vyššiu kvalifikáciu, MPC-čku stačí človek s PhD. a vôbec, nemusí byť ani z toho odboru. To je podľa mňa tragédia, lebo potom sa to naozaj odráža na kvalite Hoci je otázne, či možno získavanie atestácie skutočne považovať za nadobúdanie „vyššej kvalifikácie“, podľa tejto respondentky je práve zvyšovanie si kariérneho stupňa prvou a druhou atestáciou tá najproblematickejšia oblasť z pohľadu zvýhodňovania MPC oproti vysokým školám, ktoré musia za atestačný proces vyberať poplatky.
Veľmi problematická situácia nastáva hlavne v strednom odbornom školstve, keďže MPC nedokážu zabezpečiť bezplatnú ponuku programov pre vyučujúcich odborných predmetov a majstrov odbornej výchovy a zároveň stredné odborné školy nemajú dostatok finančných prostriedkov, aby si dokázali uhradiť náklady na ďalšie vzdelávanie od relevantných firiem v ich odbore. Riaditeľ SŠ v Bratislavskom kraji sa v tejto téme vyjadril: Trebárs Zväz automobilového priemyslu si to [vzdelávanie] už dá zaplatiť. Čiže to už nie je zadarmo. Alebo Cech predajcov. [...] Urobia nám takéto školenia firmy, trebárs na program, ktorý si kúpime. [...] Teraz spolupracujeme v rámci duálu a nemeckej obchodnej a priemyselnej komory s [meno firmy]. Tak [meno firmy] nám ako protislužbu ponúkol, že nás bude vzdelávať, teda že sa naši učitelia budú môcť zúčastňovať rôznych ich vzdelávacích [aktivít]. Iný riaditeľ strednej odbornej školy v menšom meste na západnom Slovensku opísal situáciu takto: Obyčajne tie firmy vedia, ako na tom školy sú. Takže keď organizujú niečo na komerčnej báze, tak k nim jedného-dvoch učiteľov pichnú už zadarmo. A niektoré to zasa zoberú tak, že vyslovene spravia termín čisto pre učiteľov, ale tiež teda našťastie zadarmo. Lebo naozaj by sme to nemali veľmi z čoho financovať. Tento respondent poukazuje na absurdnosť situácie stredných odborných škôl na Slovensku v tom, že tieto sú doslova odkázané na akúsi dobročinnú činnosť zo strany firiem, ktoré sú v ojedinelých prípadoch ochotné poskytnúť ďalšie vzdelávanie učiteľom stredných škôl bezplatne. V tomto prípade však hovoríme o firmách, ktorých hlavným predmetom podnikania nie je samotné vzdelávanie, ale výkon činností v odbore, ku ktorému vzdeláva daná stredná odborná škola.
Do určitej miery možno, samozrejme, považovať za spoluzodpovednosť firiem, aby učitelia a učiteľky mali aktuálnu kvalifikáciu, keďže vychovávajú ich budúcich zamestnancov. Spoluprácu medzi školami a súkromných sektorom teda možno považovať aj za prirodzenú súčasť fungovania stredného odborného školstva. Úplné prenášanie finančnej zodpovednosti iba na firmy sa však javí ako problematické.
Jeden z dôsledkov zvýhodneného postavenia MPC v oblasti ďalšieho vzdelávania je podľa respondentov, ktorí sa zúčastnili na kvalitatívnom zbere dát To dá rozum, vytláčanie nielen všetkých ostatných poskytovateľov ďalšieho vzdelávania, ale hlavne neformálnych spôsobov profesijného rozvoja. Tie však môžu byť podľa respondentov oveľa kvalitnejšie a pre potreby daných škôl, či jednotlivých aktérov v školstve priamo šité na mieru, a teda i užitočnejšie. Riaditeľ ZŠ upozornil na tento fenomén nasledovným vyjadrením: Je tu pár firiem, ktoré to robia vyslovene že na kšeft a vôbec to neriešia po tej kvalitatívnej stránke, lebo tí to riešia cez kredity. Potom je tu MPC-čko, ktoré to robí preto, aby dostali peniaze od štátu a nejak to spravia. No a ten, kto si myslím, že by to vedel robiť kvalitne, sú neziskové organizácie, ktoré v princípe neexistujú, lebo školy nemajú peniaze na to, aby si objednávali voľne.“ Tento respondent hodnotí explicitne kvalitu programov ďalšieho vzdelávania podľa jednotlivých typov poskytovateľov a upozorňuje práve na mimovládne organizácie, ktoré podľa neho svojou kvalitou programov ostatných poskytovateľov prevyšujú, ale kvôli konkurencii bezplatných programov z dielne MPC je ich výskyt veľmi obmedzený. Väčšina financií cez štrukturálne fondy Európskej únie určených na programy ďalšieho vzdelávania pre pedagogických a odborných pracovníkov tečie cez národné projekty, ktoré realizujú priamo riadené organizácie ministerstva školstva. Iba veľmi obmedzený balík financií cez štrukturálne fondy Ministerstvo školstva SR otvorí aj iným poskytovateľom ďalšieho vzdelávania, ako napr. pre neziskové organizácie, aby tieto mohli poskytnúť bezplatné programy pre rôzne cieľové skupiny z radov pedagogických a odborných zamestnancov. Čiže problémom nie sú eurofondy samotné, ale spôsob, ako sú na Slovensku distribuované.
Riaditeľka materskej školy zase upozornila na externého odborníka, ktorý zabezpečuje profesijný rozvoj personálu na jej škole: My ešte teraz robíme pre učiteľov semináre a máme jedného perfektného psychológa, nie je síce zo Slovenska, ale cestuje sem k nám. On je naozaj dobrý v tom, že nepovie vám len že individuálny prístup, ale on úplne rozoberá situáciu, chce vedieť, z akého prostredia pochádza to dieťa, čo sa s ním deje v škole, proste všetko toto. On potom tým pani učiteľkám poradí, toto by ste s ním mali robiť takto a takto a dokonca je ochotný im dať kontakt, že keby to nezabralo, tak sa mi ešte ozvite a budeme to nejako riešiť. Je perfektný. [...] Lacné to ale nie je . Táto respondentka upozorňuje na externého odborníka, ktorý ako súkromná osoba poskytuje nesmierne kvalitnú formu poradenstva a profesijného rozvoja šitého na mieru pre učiteľky v škole, teda neformálny typ ďalšieho vzdelávania. Kvalita z hľadiska odbornosti a prístupu tohto experta je podľa respondentky taká vysoká, že vyvinula maximálne úsilie, aby zabezpečila finančné prostriedky na jeho honorovanie. Išla tým však proti nastaveniu celého systému ďalšieho vzdelávania, ktorý vedie aktérov v školstve uprednostňovať bezplatné a schválené programy, za ktoré môžu získať príplatky ku mzde.
Ako upozornili respondenti rozhovorov v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum, jedným z nežiaducich dôsledkov zvýhodneného postavenia jedného poskytovateľa môže v súťaži medzi poskytovateľmi viesť znevýhodnených poskytovateľov aj k nekalým praktikám. Súkromní poskytovatelia alebo vysoké školy, ktoré majú svoje programy profesijného rozvoja spoplatnené, sú motivované svojim potenciálnym účastníkom a účastníčkam poskytnúť nejakú inú výhodu, aby sa rozhodli uprednostniť spoplatnený program oproti bezplatnému programu. Touto výhodou môžu byť aj neprimerané úľavy pri absolvovaní týchto programov. Riaditeľka strednej školy túto prax vyjadrila slovami: Ale veď viete, ako to dneska chodí. Stačí, že pošlete dvesto eur agentúre a už máte papier, že ste prešli školením. Riaditeľka MŠ dokonca opísala vlastnú skúsenosť s jednou univerzitou používajúcou podobné praktiky: Tam je to o peniazoch. Zaplatíte 139 eur a na MPC-ečku akože tam neplatíte nič. Ale tak veľa ľudí si tých 139 eur radšej zaplatí a má pokoj, nemusí sa trápiť, viete. A napokon na túto prax upozornil aj pracovník samotného MPC: Napríklad šesťdesiat kreditov zohnal učiteľ od nejakej firmy, eseročky, ktorá ponúka vzdelávanie. V ten istý deň ukončil štyri vzdelávacie aktivity. My sa veľakrát pozeráme, že ako toto vôbec mohol spraviť, pretože štyri vzdelávacie aktivity ukončiť napríklad 20. 4. je nemožné. Je to úplne nemožné. [...] A veľakrát ešte aj učitelia sami povedali, že raz sme tam boli a bola to stohodinová aktivita alebo šesťdesiathodinová a raz tam boli . U všetkých týchto respondentov ide o závažné obvinenie konkrétnych poskytovateľov. Otázkou však je, koho reálne obviňovať, či poskytovateľov ponúkajúcich neprimerané úľavy na úspešné absolvovanie svojich programov, alebo účastníkov týchto programov, ktorí uprednostnia malé úsilie. Alebo samotný systém ďalšieho vzdelávania, ktorý pokrivuje súťaž medzi poskytovateľmi zvýhodňovaním jedného poskytovateľa. Vyrovnanejšie podmienky medzi poskytovateľmi vzdelávania môže vytvárať lepšie šance, aby sa účastníci vzdelávania rozhodovali podľa kvality programov ďalšieho vzdelávania a nie podľa ich bezplatnosti či nejakých dodatočných „úľav“.
Najväčším problémom súčasného systému profesijného rozvoja pedagogických a odborných zamestnancov, ktorý zvýhodňuje programy z dielne MPC, je jeho možný dosah na kvalitu týchto vzdelávacích programov. Veľké výhrady voči kvalite programov MPC sa často objavovali v kvalitatívnom zbere dát, a to na všetkých úrovniach regionálneho školstva. Riaditeľ ZŠ zhodnotil programy MPC slovami: Primárne je tu stále veľký monopol Metodicko-pedagogického centra, ktoré robí tie kurzy neuveriteľne nekvalitné. Je to celé nefunkčný model tým, že má to MPC de facto monopol. Pri kritike kvality programov organizovaných MPC sa objavovali v kvalitatívnom zbere dát hlavne výčitky na neaktuálny obsah, na príliš teoretické zameranie a absenciu didaktických námetov a prepojení na prax, na odtrhnutosť od pedagogickej reality na školách u vyučujúcich v týchto programoch a na nezáživné a zastarané metódy výučby najmä na prevahu frontálnej výučby a monologických prednášok. Okrem kritiky sa však v menšej miere vyskytovali aj pochvalné vyjadrenia, ktoré práve vyzdvihovali interaktívnosť, aktuálnosť a užitočnosť programov MPC pre praktické využitie účastníkov v školách. Nie je preto možné kvalitu programov MPC zovšeobecňovať, takisto ako to nie je možné tvrdiť o programoch ostatných poskytovateľov. Čo je však zrejmé, že ani zvýhodnené postavenie MPC ako inštitúcie a stabilné financovanie ďalšieho vzdelávania prostredníctvom štátnych zdrojov či zdrojov EÚ nie je zárukou kvality poskytovaných vzdelávacích programov.
Napriek kritike programov z dielne MPC v kvalitatívnom zbere dát sa tieto zistenia zdanlivo nepotvrdili v dotazníkovom prieskume To dá rozum na reprezentatívnej vzorke respondentov. Respondenti boli v jednej otázke dotazníka požiadaní, aby označili inštitúciu, ktorá im doposiaľ poskytla najkvalitnejšie vzdelávanie počas celej ich pôsobnosti v školstve. Odpovede na túto otázku je však nutné interpretovať aj s ohľadom na to, že daní respondenti mohli mať skúsenosť len s jedným poskytovateľom ďalšieho vzdelávania, preto táto otázka indikuje nielen kvalitu, ale hlavne výskyt, resp. využívanie daných poskytovateľov jednotlivými typmi respondentov.
Ako vidieť v tabuľke T_2.5.2.1., až 34,7 % učiteľov na všetkých úrovniach regionálneho školstva uviedlo, že MPC im poskytlo najkvalitnejšie vzdelávanie. Pri odborných zamestnancoch (24,1 %) a majstroch odbornej výchovy (20,3 %) bol tento podiel nižší, no stále významný v porovnaní s ostatnými poskytovateľmi. Ako druhého najkvalitnejšieho poskytovateľa ďalšieho vzdelávania učitelia a učiteľky prieskumu uvádzali vysoké školy, a ako tretieho učitelia a učiteľky uvádzali kolegu z tej istej školy. Z hľadiska porovnania medzi jednotlivými typmi pozícií je zjavné, že učitelia a výchovní poradcovia vo významne vyššej miere uvádzali MPC než asistenti, majstri odbornej výchovy a odborní zamestnanci. Odborní zamestnanci a výchovní poradcovia uvádzali vo väčšej miere zariadenie výchovného poradenstva a prevencie. Z dát tiež vyplýva, že asistenti učiteľa sa v najmenšej miere profesijne rozvíjajú. Až 13,6 % uviedlo, že nemá žiadnu skúsenosť s ďalším vzdelávaním, pričom až 47,1 % uviedlo, že najkvalitnejšie vzdelanie im poskytol kolega na škole. Vysvetlenie pre tento fenomén sme získali z kvalitatívnych dát, z ktorých vyplynulo, že pre asistentov učiteľa existuje veľmi nedostatočná ponuka programov ďalšieho vzdelávania. Prípadne sa profesijný rozvoj od asistentov učiteľa na škole vôbec neočakáva, preto im to ani nie je aktívne umožňované.
V niektorých ohľadoch sa líšili odpovede respondentov z hľadiska typu zriaďovateľa školy, na ktorej pôsobia (pozri Tabuľku T_2.5.2.2.). Respondenti pôsobiaci na školách súkromného zriaďovateľa vo výrazne nižšej miere označovali ako najkvalitnejšieho poskytovateľa ďalšieho vzdelávania MPC. Naopak, vo výrazne vyššej miere volili respondenti na súkromných školách kolegu alebo kolegyňu na vlastnej škole, čo minimálne naznačuje, že neformálne zdieľanie vedomostí a zručností medzi jednotlivými zamestnancami na súkromných školách prebieha častejšie a v kvalitnejšej forme.
Otázkou však zostáva, či tieto výsledky prieskumu reálne dokazujú, že MPC poskytuje najkvalitnejšie vzdelávacie programy. Ako bolo už zmienené vyššie, pri interpretácii dát musíme brať do úvahy skutočnosť, že významný podiel zamestnancov v regionálnom školstve má reálnu skúsenosť iba s jedným poskytovateľom počas celej svojej kariéry, a to práve s MPC. Nepriamo to potvrdzuje online prieskum Slovenskej komory učiteľov z roku 2014, v ktorom až 65,6 % respondentov uviedlo, že nemá žiadnu skúsenosť s „plateným školením u neštátneho akreditovaného poskytovateľa“.9 Z tohto dôvodu ani nemohli mnohí respondenti voliť inú možnosť, keďže si zažili iba programy MPC. Výsledky prieskumu však ukazujú i to, že ani programy MPC nemožno hádzať do jedného vreca, keďže nezanedbateľný podiel aktérov v školstve ich vníma ako najkvalitnejšie.
Napriek vyššie zmieneným pochybnostiam o kvalite vzdelávacích programov MPC, nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch (zákon č. 138/2019 Z. z.)10 právomoci MPC ešte rozširuje. Vstupom zákona do účinnosti od 1. 9. 2019 MPC bude môcť realizovať aj tzv. kvalifikačné vzdelávanie, teda rozširujúce vzdelávanie a doplňujúce pedagogické vzdelávanie, ktoré boli doteraz exkluzívne v kompetencii vysokých škôl. Doplňujúcim pedagogickým vzdelaním môžu skrátenou formou vysokoškolskí absolventi neučiteľských odborov získať plnú pedagogickú kvalifikáciu a rozširujúcim vzdelávaním si môžu napr. učitelia zvýšiť svoju aprobáciu na vyučovanie ďalších predmetov. Hoci nemožno povedať, že by doteraz vysoké školy excelovali v kvalite týchto programov, skutočnosť, že MPC nie je priamo napojené na pedagogický výskum a nemá tradíciu v príprave budúcich učiteľov a učiteliek, ako je to v prípade vysokých škôl, možno považovať za veľký hendikep na strane MPC. Len prax teda ukáže, ako sa MPC tejto novej pôsobnosti zhostí.
Nový zákon zdanlivo mení aj systém príplatkov ku mzde za absolvované ďalšie vzdelávanie, vo svojej podstate však ide len o kozmetickú zmenu. Konkrétne, predošlý zákon prideľoval kredity za akreditované programy kontinuálneho vzdelávania, za ktoré absolventi a absolventky získavali príplatok ku mzde. Nový zákon síce ruší kredity, no neruší príplatky ku mzde za absolvovanie len tých programov vzdelávania, ktoré „schváli“ (teda nie „akredituje“) ministerstvo školstva. Inými slovami, absolventi získajú tzv. „príplatok za profesijný rozvoj“ za absolvovanie konkrétnych programov ďalšieho vzdelávania schválených ministerstvom. Napr. za rozširujúce štúdium získajú 6 % príplatok a za špecializačné alebo inovačné vzdelávanie 3 % príplatok. Zrušili sa teda síce kredity, ale dané vzdelávacie programy stále musia byť schválené ministerstvom, aby za ne absolventi a absolventky získali príplatok, čiže tento systém bude naďalej vytláčať neformálne typy profesijného rozvoja. Nový zákon, úplne tak isto ako ten predošlý, teda oceňuje príplatkom ku mzde len absolvovanie nejakého vzdelávania, žiadnym spôsobom sa už nehľadí na to, či jeho absolventi získali nejaké reálne zručnosti či vedomosti a či ich aj využívajú vo svojej praxi.
Autor:
Jozef Miškolci
Oponent: Inštitút vzdelávacej politiky
