Programy vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve by mali byť dostupné pre všetkých a mali by pomôcť všetkým deťom postaviť sa na začiatku školského vzdelávania na rovnakú štartovaciu čiaru. Výskumy potvrdzujú, že zapojenie detí do týchto programov má pozitívny vplyv na neskoršie vzdelávanie. Programom pre deti do 3 rokov sa však na Slovensku nevenuje takmer žiadna pozornosť a štát nevie zabezpečiť dostupnosť predškolského vzdelávania ani pre tých, ktorí oň prejavili záujem. Mnohé deti tak zostávajú pred ich bránami, čo potvrdzujú aj výsledky dotazníkového prieskumu To dá rozum. Takmer 50 % opýtaných riaditeliek MŠ uviedlo, že záujem o školu bol v školskom roku 2017/18 vyšší ako počet detí, ktoré dokázali prijať. Zavedenie povinného predprimárneho vzdelávania pre deti od 5 rokov vytvorilo žiaduci tlak na dobudovanie chýbajúcich kapacít, aj keď riziko nedostatočných kapacít naďalej pretrváva.
Kým o miesto v škôlke treba zabojovať, kapacity plánovaných miest na stredných a vysokých školách výrazne prevyšujú počet potenciálnych uchádzačov. V roku 2018 stredné školy ponúkali o pätnásťtisíc miest viac ako bolo deviatakov. Počet miest v dennej aj externej forme vysokoškolského štúdia presahoval počet maturantov o 20 %. Miesta na VŠ ostávajú neobsadené aj kvôli extrémne vysokému a stále stúpajúcemu podielu našich maturantov odchádzajúcich za štúdiom do zahraničia. Podiel našich vysokoškolákov v zahraničí je až 17 %, zatiaľ čo priemer OECD sú 2 %.1
Mladý človek by mal mať po ukončení základného vzdelania možnosť širokého výberu študijných dráh. Preto vo väčšine európskych krajín dochádza k vetveniu vzdelávacích dráh v štrnástom až šestnástom roku života. Na Slovensku sa tak deje už vo veku 11 rokov. Po ukončení piateho ročníka sa časť žiakov rozhoduje o svojej budúcnosti a odchádza na osemročné gymnázium. Skoré rozdeľovanie žiakov do vzdelávacích dráh pritom podľa výskumov neprináša preukázateľné zisky pre tých, ktorí sú vo výberových dráhach, a prináša veľké straty pre tých, ktorí zostávajú v tých nevýberových. Tí totiž strácajú vzory, ako aj motiváciu pracovať na sebe, keďže učebná klíma sa po odchode tých výkonnejších zhoršuje.
Keďže sa selektívne mechanizmy uplatňujú príliš skoro, v čase, keď by mali svoje opodstatnenie, sa už nevyužívajú. Prechod žiakov z deviateho ročníka do stredného školstva sprevádza skôr nábor než výber. Znižovanie kritérií prijímania uchádzačov sa ešte intenzívnejšie prejavuje pri prechode do vysokoškolského vzdelávania. Kým v roku 2005 bola bez prijímacích skúšok kladne vybavená len necelá tretina prihlášok, v roku 2018 až 61 %. Zrušenie prijímacích skúšok zrejme odrádza ambicióznejších uchádzačov. Viac než 80 % našich vysokoškolákov v zahraničí v dotazníku uviedlo, že rozhodnutie zrušiť prijímacie pohovory znižuje kvalitu VŠ na Slovensku. Na znižujúcu sa kvalitu VŠ poukazujú aj učitelia, ktorí ju však pripisujú najmä nedostatočnej pripravenosti študentov. Takmer 70 % učiteľov, ktorí sa zapojili do dotazníkového prieskumu, zaradilo medzi päť faktorov, ktoré znižujú kvalitu výučby, práve nízku kvalitu študentov. Kvalitatívne dáta však poukazujú na absenciu systematickej komunikácie stredných a vysokých škôl o príprave žiakov na VŠ štúdium. Kritika úrovne pripravenosti uchádzačov o VŠ štúdium súvisí aj s očakávaním učiteľov. Otvorenie VŠ štúdia začiatkom tohto tisícročia širšej skupine študentov nebolo na Slovensku sprevádzané potrebnou diverzifikáciou vysokých škôl. Väčšina VŠ totiž pokračovala v ponúkaní prevažne akademicky orientovaných študijných programov.
Štát by mal garantovať rovný prístup ku kvalitnému vzdelávaniu a výber vzdelávacej dráhy by mal závisieť výhradne od záujmov a schopností učiacich sa. Vyššie stupne vzdelávania však nie sú dostupné pre všetkých, pričom sťažené podmienky majú najmä zdravotne a sociálne znevýhodnení žiaci a študenti. V porovnaní s inými krajinami u nás získava vyššie vzdelanie ako ich rodičia výrazne menej ľudí.2
To sa do veľkej miery týka ľudí žijúcich v podmienkach sociálneho vylúčenia. Podľa výpočtov IVP a ÚHP viac ako tretina žiakov z vylúčených rómskych lokalít ukončila v roku 2017/18 povinnú školskú dochádzku bez dosiahnutého základného vzdelania a po ukončení povinnej školskej dochádzky v štúdiu pokračuje len menej ako polovica.3 V systéme stredného školstva navštevujú najmä triedy praktických škôl a odborných učilíšť, ktoré sú určené pre žiakov s mentálnym postihnutím alebo v triedach stredných odborných škôl. Nezriedka však v 2-ročných odboroch, v ktorých nezískajú odbornú kvalifikáciu, čo podstatne znižuje ich šance na uplatnenie sa na trhu práce. Účasť žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia (ďalej SZP) na VŠ je ešte nižšia ako na stredných. V akademickom roku 2017/18 bolo na VŠ v SR zapísaných len 8 % mladých ľudí vo veku 19 – 23 rokov, ktorým sa poskytuje pomoc v hmotnej núdzi, čo je 4-násobne nižší podiel oproti ich podielu v celkovej populácii.4 Vysokoškolské vzdelanie má na Slovensku menej ako 1 % Rómov. Podpora študentov zo sociálne vylúčených rómskych lokalít je zúžená na poskytovanie sociálnych štipendií, ktoré môžu pomôcť čiastočne odbúrať finančné bariéry. Nedostáva sa im však podpora v ďalších dôležitých oblastiach a ich blízki im vedia pomôcť len veľmi limitovane, keďže skúsenosti s VŠ vzdelávaním sami nemajú.
Ani vzdelávacie dráhy ľudí so zdravotným znevýhodnením nie sú porovnateľné s ostatnou časťou populácie. Kým na základných školách tvoria deti so zdravotným znevýhodnením 11 % všetkých žiakov, na stredných školách už len necelých 7 %. Tento údaj naznačuje, že nemalá časť detí so zdravotným znevýhodnením vo vzdelávaní na strednej škole nepokračuje. Týka sa to najmä detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím. Zistenia z prieskumu To dá rozum naznačujú, že prechod na strednú školu môže byť problematický napríklad aj pre deti s diagnostikovaným autizmom, viacnásobným postihnutím či so zmyslovým postihnutím. Prechod na strednú školu je sťažený nedostupnosťou kariérového poradenstva, ktoré sa na štvrtine špeciálnych základných škôl vôbec neposkytuje. Výber strednej školy je určovaný skôr otvorenosťou a prístupnosťou konkrétnych škôl voči vzdelávaniu žiakov so zdravotným znevýhodnením než záujmami a schopnosťami dieťaťa. Problematická je najmä existencia fyzických bariér v budovách škôl, chýbajúce služby pedagogickej a osobnej asistencie pre žiakov so zdravotným postihnutím a nedostatočná pripravenosť učiteľov pracovať s týmito žiakmi, ktorá nie je kompenzovaná ich metodickou podporou. Alarmujúci je tiež fakt, že veľká časť detí so zdravotným znevýhodnením študuje na nematuritných odboroch (28 %), čo podobne ako v prípade rómskych detí významne znižuje ich vyhliadky na budúce uplatnenie sa na trhu práce.
Len malá časť žiakov so zdravotným znevýhodnením pokračuje v štúdiu na VŠ. V roku 2018 ich bolo v maturitných odboroch stredných škôl 7-tisíc, pričom v programoch 1. a 2. stupňa VŠ len okolo tisíc. Zistenia To dá rozum indikujú, že na mnohých VŠ sa napriek čiastočným pozitívnym zmenám stále nachádzajú fyzické bariéry, ktoré znižujú dostupnosť VŠ vzdelávania pre telesne postihnutých ľudí. Študenti so zmyslovým či telesným postihnutím horných končatín musia prekonávať aj bariéry, týkajúce sa informačno-komunikačných systémov a majú obmedzený prístup k študijnej literatúre a ďalším materiálom.
Procesy odstraňovania týchto bariér brzdí aj slabá štátna podpora, keďže verejné VŠ dostávajú približne polovicu požadovaných dotácií na študentov so špeciálnymi potrebami (ŠP). Problémom je tiež chýbajúce definovanie konkrétnych podporných opatrení pre jednotlivé skupiny študentov so ŠP. Takéto usmernenie je osobitne dôležité v situácii, keď je koordinácia podpory na VŠ zverená zamestnancom s rôznym odborným profilom, ktorí sa nie vždy v tejto oblasti vzdelávajú a často ju vykonávajú nad rámec hlavnej činnosti pri nízkom finančnom ohodnotení. Ich úloha je pritom mimoriadne dôležitá aj v usmerňovaní práce učiteľov. Nedostatky sa ukazujú aj v príprave a podpore VŠ učiteľov pri práci so študentom so ŠP.
Vzdelávací systém by mal vyrovnávať šance a kompenzovať znevýhodnenia čo najskôr a znižovať tak riziká prípadného neskoršieho neúspechu. V súčasnosti však reaguje na potreby zraniteľných skupín obyvateľstva príliš neskoro, a to skôr formou kompenzačných než preventívnych opatrení. V systéme sa nachádzajú rôzne nákladné a nie vždy efektívne opatrenia, ktoré sa zavádzajú v dôsledku zlyhania prevencie na predchádzajúcich vzdelávacích stupňoch.
Príkladom je zriadenie nultých ročníkov, ktoré sa usilujú pomôcť deťom, ktoré nemali prístup k programom vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve. Zámer vyrovnať znevýhodnenie možno oceniť, dostupné dáta však naznačujú, že absolventi nultých ročníkov sa aj tak nevyhnú neskoršiemu školskému neúspechu. Nultý ročník sa okrem toho započítava do povinnej školskej dochádzky, a tak sa v praxi nezriedka stáva, že v prípade opakovania ročníka končí žiak povinnú školskú dochádzku v nižšom ako deviatom ročníku základnej školy. Na túto situáciu štátne politiky reagujú ponukou kurzov na dokončenie základného vzdelania, ktoré možno absolvovať najčastejšie na stredných odborných školách s 2-ročnými učebnými odbormi. Vzdelávacia dráha týchto žiakov sa teda často končí bez toho, aby získali akúkoľvek pracovnú kvalifikáciu. Ich šance na dosiahnutie vyššieho vzdelania by pritom mohli byť omnoho vyššie, ak by školy, ktoré navštevovali, dokázali efektívnejšie reagovať na ich vzdelávacie potreby prostredníctvom celej škály podporných nástrojov.
Zistenia vyplývajúce z analýzy kvalitatívnych a kvantitatívnych dát To dá rozum k téme otvorenosti, flexibility a priestupnosti vo vzdelávaní sú rozpracované detailne a v kontexte ostatných zozbieraných dát v týchto kapitolách:
Autor:
Katarína Vančíková
