Podiel žiakov a žiačok s priznanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je na Slovensku v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami veľmi vysoký. Ako vidieť z nasledujúceho grafu (G_G_1.1.2.1.), v školskom roku 2014/2015 až 11,5 % žiakov základných škôl malo na Slovensku priznanú špeciálnu vzdelávaciu potrebu, čo nás zaraďuje na štvrté miesto spomedzi tridsiatich európskych krajín.1 Európsky priemer je pritom na úrovni 4,4 % žiakov základných škôl (primárneho a nižšieho sekundárneho vzdelávania).
Graf G1.1.2.1.Podiel žiakov a žiačok s priznanými špeciálnymi vzdelávacími potrebami na celkovej populácii žiakov základných škôl vo vybraných európskych krajinách
2
Reálny podiel žiakov so ŠVVP je však na Slovensku ešte vyšší. Vzhľadom na použitú metodológiu3 neboli v rámci uvedeného medzinárodného porovnania v prípade Slovenska započítaní žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia (SZP). Po zohľadnení ich počtu4 môžeme konštatovať, že špeciálne potreby malo v školskom roku 2018/2019 až 17,9 % žiakov základných škôl. V celom segmente regionálneho školstva (teda v materských, základných a stredných školách) dosiahol podiel detí a žiakov so ŠVVP 12,3 % všetkých žiakov. Ako je zrejmé z nasledujúcej tabuľky (T_1.1.2.1.), najväčšiu skupinu tvoria pritom deti a žiaci so zdravotným znevýhodnením (8,2 % z celkovej populácie detí v MŠ, ZŠ a SŠ), nasledovaní deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia (3,5 %) a najmenší podiel na celkovej populácii detí a žiakov majú žiaci s nadaním (0,6 %). Zastúpenie detí a žiakov so ŠVVP pritom na rôznych stupňoch vzdelávania nie je rovnomerné.
Tabuľka T1.1.2.1. Podiel detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na celkovej populácii detí a žiakov v materských, základných a stredných školách v školskom roku 2018/2019
5
Vysoký a neustále rastúci podiel detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v slovenských školách nie je zrejmý len v medzinárodnom porovnaní, ale aj z časového hľadiska. Ako ukazuje nasledujúci graf (G_1.1.2.2.), podiel detí so ŠVVP (so zdravotným znevýhodnením a s nadaním)6 v materských, základných a stredných školách narástol za posledných 10 rokov viac ako o tretinu. Najvýraznejší nárast bol na úrovni stredných škôl, kde sa podiel žiakov so ŠVVP viac ako zdvojnásobil (z 3,5 % školskom roku 2009/2010 na 7,46 % v školskom roku 2018/2019). V základných školách narástol podiel žiakov so ŠVVP približne o štvrtinu (z 9,59 % na 11,93 %), pričom najvyšší bol v školskom roku 2014/2015, keď dosiahol 12,12 % zo všetkých žiakov základných škôl. Mierny pokles podielu žiakov so ŠVVP na základných školách za posledné tri roky súvisí s poklesom počtu detí s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím. Dlhodobo najnižší podiel detí so ŠVVP je na úrovni materských škôl, ktorý za posledných 10 rokov narástol z 1,05 % na 1,35 % zo všetkých detí v MŠ.
Graf G1.1.2.2. Vývoj podielu detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na celkovej populácií detí a žiakov v MŠ, ZŠ a SŠ za posledných 10 rokov
7
Na zvyšujúci sa počet detí a žiakov so ŠVVP, a to najmä žiakov so zdravotným znevýhodnením, poukazovali aj mnohí respondenti zo základných a stredných škôl, s ktorými boli realizované rozhovory v rámci kvalitatívneho zberu dát v projekte To dá rozum. Ako uviedla zástupkyňa riaditeľa základnej školy, s diagnózou máme okolo 112 žiakov a integrovaných máme skoro 70. Celkovo máme 516 žiakov, takže je to vysoký počet. Je to veľa. Strašne pribúdajú. Podobne sa vyjadrila aj riaditeľka gymnázia, ktorého zriaďovateľom je samosprávny kraj: Pomaly je v tých veľkých školách viac detí s týmito potrebami ako tých bez nejakého papiera.
Hoci celkový počet detí a žiakov so špeciálnymi potrebami je dlhodobo vysoký, jednotlivé kategórie ŠVVP nie sú zastúpené rovnomerne. V školskom roku 2018/2019 boli najpočetnejšou skupinou medzi deťmi a žiakmi so ŠVVP (bez detí zo SZP) deti s diagnostikovaným mentálnym postihnutím, ktorých sa v materských, základných a stredných školách vzdelávalo celkovo 27 213. Základné a stredné školy navštevovalo celkovo 23 618 detí s vývinovými poruchami učenia, ktoré tak tvorili druhú najväčšiu skupinu detí so ŠVVP v celom systéme regionálneho školstva. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu (G_1.1.2.3.), deti s inými typmi špeciálnych potrieb nie sú z hľadiska ich početnosti takto výrazne zastúpené.
Graf G1.1.2.3. Počet detí s jednotlivými typmi špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb (bez žiakov zo SZP) v materských, základných a stredných školách v školskom roku 2018/2019
8
Pri detailnejšom pohľade na vývoj počtu detí s jednotlivými typmi ŠVVP, ktoré navštevujú materské, základné a stredné školy, je za posledných 10 rokov badať najväčší nárast počtu detí a žiakov s vývinovými poruchami učenia, ktorých pribudlo takmer 10-tisíc. Skokovo narástla aj skupina detí s „iným“ typom špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb, tvorená do veľkej miery najmä deťmi s poruchou aktivity a pozornosti, ktoré boli do školského roka 2012/2013 evidované v spoločnej kategórii s deťmi s vývinovými poruchami učenia. Zároveň za posledné desaťročie došlo k viac než trojnásobnému zvýšeniu počtu detí s diagnostikovaným autizmom, na čo poukazovali aj niektorí respondenti kvalitatívneho prieskumu. Ako sa vyjadrila zakladateľka súkromnej základnej školy, ich počet narastá geometrickým radom. Sami lekári nevedia, prečo nám tak rastie počet autistických detí v školách. A my nevieme, čo s nimi.
Graf G1.1.2.4. Vývoj počtu detí s vybranými typmi špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb v materských, základných a stredných školách za roky 2009 – 2018
Naopak, postupný pokles za posledných 10 rokov možno pozorovať v prípade detí s poruchami správania (celkovo pokles viac ako o 1 100 detí) a detí s telesným postihnutím (pokles viac ako o 950 detí). Pokles počtu detí s telesným postihnutím môže čiastočne súvisieť so zmenami v spôsobe štatistického vykazovania, keď sa časť detí s viacnásobným postihnutím presunula do kategórie „iné“. Tento fenomén sa vyskytuje aj v iných krajinách a je známy ako diagnostická substitúcia, čiže nahradenie jednej diagnostickej kategórie inou.10
Výraznejší pokles badať aj v skupine detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím, ktorých počet sa za posledné 4 roky znížil takmer o 2 400 detí. Napriek tomu je počet detí s ľahkého diagnózou mentálneho postihnutia v slovenských materských, základných a stredných školách dlhodobo veľmi vysoký a niekoľkonásobne prevyšuje štandardný výskyt mentálneho postihnutia v iných krajinách . Počet detí so ŠVVPz dôvodu sluchového či zrakového postihnutia zostal za posledných 10 rokov približne na rovnakej úrovni.
Reálne je počet detí s diagnostikovanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami pravdepodobne ešte vyšší, ako uvádzajú dostupné štatistiky. Na základe rozhovorov s účastníkmi prieskumu To dá rozum z prostredia materských, základných a stredných škôl časť detí, ktorá má na základe posúdenia poradenského zariadenia priznané ŠVVP, sa do oficiálnych štatistík nedostáva. Vzhľadom na nižšiu mieru závažnosti ich špeciálnej potreby je totiž zo strany poradenského zariadenia spravidla odporúčané uplatňovanie individuálneho prístupu, no bez odporúčania vzdelávať takéhoto žiaka formou individuálnej integrácie či v špeciálnej škole alebo triede. Ako uviedla riaditeľka základnej školy, individuálne integrovaných žiakov máme pätnásť so škálou komunikačné poruchy, poruchy učenia, autizmus. A potom ostatné máme všetko dys-ky. Dysgrafie, dysortografie, dyskalkúlie. U nich je len zvýšený individuálny prístup. [...] A to sa už v Eduzbere [štatistickom výkaze] nikde neobjaví. Tento stav kritizovali niektorí respondenti zo základných škôl a aj z poradenských zariadení. Ako sa vyjadril pracovník centra špeciálno-pedagogického poradenstva, je to, ako keď dieťaťu dáte flautu a deväť rokov ho učíte pískať kohútika jarabého, a potom od neho chcete v deviatke Beethovenovu symfóniu. To je hlúposť, pretože im bude uľahčované vzdelávanie, ale keď príde skúšanie T5 alebo T9, nedostanú ani len viac času. Takže pravdepodobne zlyhajú. Dysortografik alebo dyslektik, pokiaľ je identifikovaný správne, nemôže ten test zvládnuť tak, aby odrážal reálne jeho schopnosti, ak predtým nedostal adekvátnu podporu, ale ,len‘ individuálny prístup. Taktiež riaditeľka základnej školy považuje súčasný stav za problematický, a to najmä z dôvodu chýbajúcich odporúčaní a metodického vedenia zo strany poradenského zariadenia, ako aj z dôvodu chýbajúcich finančných prostriedkov na realizáciu podporných opatrení vo vzdelávaní: To je taká tá nová formula, zvýšený individuálny prístup. Veď keď už posielam dieťa do CPPPaP, už zvýšený individuálny prístup to dieťa dávno dostalo. Ja už potrebujem ešte niečo ďalej, nejakú ďalšiu radu. [...] Tak postupujeme len v rámci našich možností. A bez toho, aby sa to objavilo niekde vo financiách.
Celkový počet detí a žiakov s diagnostikovanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktoré nie sú zahrnuté v oficiálnych štatistikách a školy na ich vzdelávanie nedostávajú žiadnu dodatočnú (finančnú či metodickú) podporu, môže byť relatívne vysoký. Z dotazníkového prieskumu projektu To dá rozum, ktorý sa realizoval na vzorke materských, základných a stredných škôl, vyplynulo, že takmer na tretine zapojených škôl sa takíto žiaci nachádzajú. Ako ukazuje nasledujúca tabuľka (T_1.1.2.2.), v prípade základných škôl je to až 46 % z celkového počtu škôl zahrnutých do prieskumu. Zároveň v materských školách môžu deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktoré sa nedostávajú do oficiálnych štatistík, tvoriť takmer až polovicu všetkých detí so ŠVVP. V tomto prípade môže rolu zohrávať aj skutočnosť, že materské školy na podporu vzdelávania detí so ŠVVP (so zdravotným znevýhodnením či s nadaním) nedostávajú žiadne navýšené prostriedky zo štátnych zdrojov . Kvôli tomu nie sú žiadnym spôsobom motivované podstupovať proces individuálnej integrácie detí, ktorý so sebou prináša aj množstvo formálnych a obsahových požiadaviek (napr. tvorbu individuálneho výchovno-vzdelávacieho plánu, či postupovanie podľa vzdelávacieho programu pre deti so zdravotným znevýhodnením alebo nadaním).
Tabuľka T1.1.2.2.: Deti a žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktorí nie sú vzdelávaní formou individuálnej integrácie ani v špeciálnych triedach na bežných školách
Podľa niektorých respondentov individuálnych rozhovorov stav, pri ktorom má dieťa diagnostikovanú ŠVVP, ale nie je integrované ani vzdelávané v špeciálnej škole či triede, je v rozpore so zákonom. Ako uviedol pracovník centra špeciálno-pedagogického poradenstva, to je niečo, čo nám tu vzniklo na základe zlého metodického usmerňovania centier, že môže byť ŠVVP a nemusí byť integrovaný. Tak potom aké má špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, keď nepotrebuje, aby boli uplatnené?
Podiel detí a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia (SZP) v materských, základných a stredných školách v súčasnosti nemožno presne určiť, keďže jednoznačné údaje nie sú dostupné. Dáta o deťoch a žiakoch zo SZP, zbierané rôznymi inštitúciami a za rôznym účelom, sa totiž do veľkej miery odlišujú. Súvisí to aj s meniacimi sa kritériami na posudzovanie detí a žiakov zo SZP v legislatíve a s ich rôznou aplikáciou zo strany jednotlivých inštitúcií.
Za dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia sa považuje „dieťa alebo žiak žijúci v prostredí, ktoré vzhľadom na sociálne, rodinné, ekonomické a kultúrne podmienky nedostatočne podnecuje rozvoj mentálnych, vôľových, emocionálnych vlastností dieťaťa alebo žiaka, nepodporuje jeho socializáciu a neposkytuje mu dostatok primeraných podnetov pre rozvoj jeho osobnosti.“11 Hoci deti a žiaci zo SZP patria medzi deti a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktoré by im mali byť diagnostikované centrom výchovného poradenstva a prevencie,12 do konca roku 2015 a následne opäť od 1. septembra 201713 sa na účely financovania , a teda aj v rámci zberu dát (v tzv. Eduzbere), využíva aj definícia žiaka zo SZP vychádzajúca z hmotnej núdze rodiny a nie z diagnostického posúdenia samotného dieťaťa.14 Počas školského roka 2016/2017 sa na účely financovania a zberu dát považovala za záväznú iba diagnostika ŠVVP zo strany zariadenia výchovného poradenstva a prevencie15, čo sa spolu s obmedzením možnosti poberania príspevku na žiakov vzdelávaných v špeciálnych školách, špeciálnych triedach alebo formou školskej integrácie prejavilo aj na výraznom poklese žiakov zo SZP v štatistikách Eduzberu v uvedenom školskom roku, ktorý nezodpovedal ich skutočnému počtu (bližšie v tabuľkeT_1.1.2.3.).16
Ďalším možným zdrojom údajov sú štatistiky, ktoré priamo od škôl zbiera Centrum vedecko-technických informácií. Hoci sú taktiež poznačené meniacou sa metodológiou17, zahŕňajú aspoň indikatívne údaje o počtoch detí zo SZP na všetkých úrovniach vzdelávacieho systému – od materských až po stredné školy. Od roku 2014 sa v uvedených štatistikách za dieťa/žiaka zo SZP považuje iba žiak, ktorého ŠVVP boli diagnostikované centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a ktorý zároveň nie je individuálne integrovaný z dôvodu zdravotného znevýhodnenia alebo nadania.18 Štatistiky CVTI sú tiež ovplyvnené tým, že „údaj o počte žiakov zo SZP na špeciálnych školách sa od roku 2016 na žiadosť ministerstva sledovať prestal“.19
Na odhadnutie počtu detí, ktoré vyrastajú v sociálne znevýhodnenom prostredí, možno čiastočne využiť aj štatistiky o počtoch poberateľov dotácií na stravu a školské pomôcky, ktoré sa poskytujú žiakom základných škôl a deťom v poslednom ročníku materských škôl z rodín v hmotnej núdzi, teda s príjmom pod hranicou životného minima.20 Tieto dotácie školy dostávajú z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.
Tabuľka T1.1.2.3. Počet detí a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia v školských rokoch 2011/2012 až 2018/2019
212223
Ako je zjavné z tabuľky (T_1.1.2.3.), údaje z rôznych zdrojov sa významne líšia. Zároveň nikto v súčasnosti nedisponuje hodnovernými dátami ako o počte detí z rodín, ohrozených chudobou, tak ani o počte detí zo sociálne znevýhodneného prostredia či sociálne vylúčených rómskych lokalít v materských a v stredných školách. Napriek tomu možno v dátach sledovať za posledných 8 rokov klesajúci trend v podiele žiakov zo SZP na celkovej populácii žiakov v základných školách, ako to ilustruje aj nasledujúci graf(G_1.1.2.5.). V prípade štatistík, ktoré definujú dieťa/žiaka zo SZP primárne cez kritérium príjmu rodiny (Eduzber) a štatistík Ústredia PSVaR, pokles podielu žiakov zohľadňuje najmä celkový pokles počtu poberateľov dávok v hmotnej núdzi a v realite neznamená pokles detí, žijúcich v podmienkach sociálne znevýhodňujúceho prostredia či prostredia sociálne vylúčených rómskych lokalít . Výkyvy v podiele detí zo SZP v štatistikách CVTI sú poznačené najmä meniacou sa metodológiou pri zbere a spracovaní dát.
Graf G1.1.2.5.: Vývoj podielu žiakov zo SZP na celkovom počte žiakov v základných školách v školských rokoch 2012/2013 až 2018/2019
242526
Prienik medzi kategóriami detí a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia definovaných cez príjem rodiny a deťmi a žiakmi z prostredia sociálne vylúčených rómskych lokalít/marginalizovaných rómskych komunít (MRK), na ktorých je kategória špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb zacielená, je len čiastočný. Na základe odhadov Útvaru hodnoty za peniaze (ÚHP), 58 % žiakov zo SZP sú deti z MRK, a naopak iba 55 % detí z MRK je zaradených do kategórie SZP.27 Na základe údajov ÚHP bol v školskom roku 2017/2018 podiel detí z prostredia vylúčených/marginalizovaných rómskych komunít na úrovni základných škôl 12,3 %28, čo predstavovalo približne 56 100 žiakov a žiačok, pričom približne iba polovica z nich spadala do kategórie žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Na problém meniacich sa kritérií a nevhodného vymedzenia kategórie detí/žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia poukazovali aj viacerí respondenti kvalitatívnych rozhovorov. Ako sa vyjadrila riaditeľka základnej školy, sociálne znevýhodnenie my nemáme žiadne. Momentálne nemáme žiadne dieťa. Hoci zo 113 žiakov 113 detí býva v osade. Podobne riaditeľka základnej školy poukazovala na nevhodnosť posudzovania sociálneho znevýhodnenia poradenským zariadením, keďže nie vždy disponuje všetkými potrebnými informáciami: Dokonca sme mali aj tak, že máme, napríklad dve deti z jednej rodiny[sú zo SZP] a tretie nie, hoci teda žijú v tom istom. Na nevhodné vymedzenie kritérií, z ktorých väčšina môže byť rodinou dieťaťa vnímaná ako stigmatizujúca , poukazuje aj ďalšie konštatovanie riaditeľky základnej školy: Keď príde ten človek na CPPPaP, prvýkrát sa vidí s tým rodičom, ten rodič mu môže odtajiť aj nos medzi očami. Povie mu, rodina spĺňa svoje výchovné a ekonomické pôsobenie a my máme doma všetko. Ale ja dávam otázku, veď nikto, ani z kurately, ani zo sociálky nenavštevuje tú rodinu. Môj štandard je iný ako jeho štandard. Niekto si môže dať záves a lavór a povie, ja mám kúpeľňu. A môj štandard na kúpeľňu je úplne iný.
Pomerne vysoký a neustále rastúci podiel detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v slovenských školách má viacero príčin. Okrem skvalitňovania diagnostiky, na ktorú poukazovalo viacero respondentov individuálnych rozhovorov z prostredia materských a základných škôl, ako aj poradenských zariadení, tu môže úlohu zohrávať aj zaneprázdnenosť rodičov. Ako sa vyjadrila riaditeľka základnej školy, možno je to tým, že sa väčšia pozornosť venuje aj vyšetrovaniu tých detí a predsa tam sa teda odhalí oveľa viac, väčšinou vždy sa niečo na tom vyšetrení odhalí. Ten rast je možno aj dobou, možno aj zmenou celej spoločnosti, že tí rodičia tým deťom už nevenujú vôbec toľko času a strašne veľa preberáme my ako škola. Niektorí respondenti z prostredia základných a stredných škôl vidia za rastúcim počtom žiakov so ŠVVP (najmä s vývinovými poruchami učenia) nároky kladené zo strany škôl, ktoré časť detí nezvláda a ich rodičia sa účelovo snažia pre svoje dieťa získať štatút žiaka so ŠVVP. Poukázal na to aj riaditeľ základnej školy: Určite tá doba je ťažká a všetko, čo s tým súvisí [...] Ale myslím si, že rodičia to veľmi rýchlo prekukli, navštívia súkromné poradenské zariadenia a tam k integrácii prídu možno ľahšie, ako by sa malo. V podobnom duchu sa vyjadril aj riaditeľ strednej odbornej školy: Nebudem klamať, veľa detí a ich rodičov sú informovaní, ako to funguje. To znamená, že v tom vidia takú ľahšiu cestu pre svoje dieťa.“ Na tento trend poukazujú aj niektoré zahraničné výskumy, ktoré referujú o snahe časti rodičov vysvetľovať zlyhávanie ich detí v škole prostredníctvom poruchy s medicínskym či neurologickým vysvetlením, ktoré z nich sníma časť zodpovednosti za neúspechy ich detí vo vzdelávaní.29
Časť respondentov zo základných a stredných škôl za nárastom počtu žiakov so ŠVVP vidí súčasný spôsob normatívneho financovania školstva na základe počtu žiakov, v rámci ktorého je základný normatívny príspevok na žiaka zvýšený o stanovený koeficient podľa typu špeciálnej výchovno-vzdelávacej potreby . Ako sa vyjadril riaditeľ gymnázia, [Počet žiakov so ŠVVP prudko rastie] No áno, lenže zase, prečo je to? Pretože sú na to vyššie normatívy. Je tam aj to ekonomické hľadisko.“ Na možné riziká takéhoto spôsobu financovania školstva upozorňujú aj viacerí zahraniční odborníci.30 Poskytovanie zvýšeného normatívneho príspevku na dieťa so špeciálnymi potrebami môže podľa nich podporovať nadmernú diagnostiku detí, viesť k celkovému nárastu počtu detí so ŠVVP, a tým aj k neustálemu zvyšovaniu verejných výdavkov na vzdelávanie.31 Rovnako na Slovensku je možnosť získať finančné prostriedky na realizáciu podporných opatrení vo vzdelávaní naviazaná výhradne na diagnostiku špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb.
Niektorí respondenti zo základných škôl poukazovali aj na možnú finančnú motiváciu zo strany centier špeciálno-pedagogického poradenstva. Ako sa vyjadrila zástupkyňa riaditeľa základnej školy, možno aj tie poradne [...] dajú dieťaťu diagnózu, akú podľa mňa nemusia. Niekedy by možno len stačilo, že áno, má ťažkosti, stačí, keď budete trénovať toto, zvládneme to.[Dôvodom sú] financie, ktoré dostávajú. Veď tieto súkromné sú za to platené. A dieťa tým pádom spadá do ich starostlivosti.
Autor:
Miroslava Hapalová
Oponent: Magdaléna Špotáková
