Podľa kvalitatívneho zberu dát v rámci projektu To dá rozum by mali byť učitelia a učiteľky v prvom rade odborne a vedomostne zdatní. Študentka učiteľského smeru sa v tejto súvislosti vyjadrila slovami: Je dôležité, aby bol ten učiteľ kvalitný odborník a bol schopný a kompetentný k tomu, čo ho čaká. Musí to vlastne vedieť, že čo ho čaká; že je to kontinuálne vzdelávanie; že to je proces, ktorý nikdy neskončí u učiteľa. Vysokoškolská pedagogička poukázala na nevyhnutnosť u vyučujúcich neustále si zvyšovať svoju odbornosť: Učitelia by mali mať prehľad o inováciách v odbore. Lebo keď chcú upútať nejako svojich žiakov, tak musia niečo také povedať, čo rezonuje v spoločnosti. Keď sa napríklad v súčasnosti veľa hovorí o antioxidantoch, tak by mali vedieť žiakom povedať, čo táto látka obsahuje. Alebo keď sa hovorí o 3D tlači z titánu, tak na východnom Slovensku v Košiciach mal niekto úraz a urobili mu z 3D tlače tretinu tváre z toho titánu. Inými slovami, každý vedný odbor sa vyvíja a učitelia a učiteľky by sa mali neustále oboznamovať s najnovšími poznatkami, ktoré sú aktuálne aj pre životy ich žiakov a žiačok.
Odbornosť vyučujúcich v jednotlivých vyučovacích predmetoch nestačí, pretože učitelia a učitelia by mali byť zruční aj v tom, ako tieto odborné vedomosti a spôsobilosti sprostredkovať žiakom a žiačkam na vyučovaní. Z kvalitatívneho zberu dát vyplynulo, že by učitelia a učiteľky mali ovládať aj široké spektrum metód a foriem výučby , aby dokázali svoje vedomosti a zručnosti sprostredkovať žiakom a žiačkam. Vysokoškolská pedagogička na pedagogickej fakulte poukázala na nutnosť každého učiteľa a učiteľky vedieť, aké existujú dobré stratégie, metódy a formy ako vyučovať; čo by mohlo fungovať; ako má sledovať a diagnostikovať deti, aby im potom vedel prispôsobiť tie metódy, formy, ale aj obsah a ciele, lebo o tom je individualizácia. Študentka pedagogického smeru poukázala na túto nevyhnutnosť vyjadrením, že absolventi a absolventky učiteľských odborov by mali vedieť pracovať s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Na čo napríklad [ona] nebola nejako extra alebo takmer vôbec pripravená. Takže je nutné, aby vedeli, aké rôzne metódy využívať pri vyučovaní..
V súčasnej dobe šírenia nepravdivých správ a informácií na internete je taktiež obzvlášť dôležité mať zručnosť efektívne rozlišovať dôveryhodnosť rôznych odborných zdrojov. Podľa študentky učiteľstva by mali učitelia a učiteľky poznať dôveryhodné zdroje a vedieť ich teda rozlišovať. Mali by vedieť kriticky myslieť a vždy zhodnocovať pravdivosť zdrojov, ktoré sa môžu na prvý pohľad javiť ako odborné. V tomto zmysle by však mali byť učitelia a učiteľky pre svojich žiakov a žiačky nielen príkladom, ale mali by byť aj schopní aktívne rozvíjať zručnosť kritického myslenia u žiakov. Netýka sa to len vyučujúcich dejepisu či občianskej výchovy, ale skutočne všetkých predmetov vrátane matematiky, fyziky či zemepisu.
Očakávania, o ktorých hovorili respondenti v rozhovoroch pre To dá rozum, sú definované aj štátom cez tzv. profesijné štandardy.1 Tieto očakávania sú podrobne špecifikované cez rôzne požadované „vedomosti“, „spôsobilosti“ a „kompetencie“, ktoré by mali všetci učitelia na rôznych kariérových stupňoch ovládať. Podľa týchto profesijných štandardov by napr. samostatný učiteľ pre prvý stupeň ZŠ mal „poznať stratégie, metódy a formy rozvíjania gramotnosti žiaka (čitateľská, finančná, informačná a pod.)“, ďalej by mal byť spôsobilý „vybrať a využívať metódy a formy vzhľadom na výchovno-vzdelávacie ciele a individuálne výchovno-vzdelávacie potreby žiakov“, a napokon by mal byť aj kompetentný organizovať a zabezpečovať „vyučovací proces s dôrazom na plnenie učebných úloh a pomáhať žiakom plniť ciele výučby“.2 Profesijné štandardy definujú očakávania vo vzťahu k identifikovaniu charakteristík a potrieb všetkých žiakov, k výchovno-vzdelávaciemu procesu a k plánovaniu a realizovaniu vlastného profesijného rozvoja. Keďže však profesijné štandardy vstúpili do platnosti až v roku 2017, teda po kvalitatívnom zbere dát To dá rozum, neexistujú výskumné poznatky o tom, do akej miery sú reálne zohľadňované pri príprave budúcich učiteľov a učiteliek alebo v systéme ďalšieho vzdelávania a v atestačnom procese. V každom prípade, dokument definujúci profesijné štandardy3 má nastavené podobne vysoké profesijné očakávania od učiteľov a učiteliek, ako ich prezentovali aj rôzni respondenti a respondentky v rozhovoroch pre To dá rozum.
Podľa účastníkov a účastníčok kvalitatívneho zberu dát úspešnosť a kvalita vyučovacieho procesu záleží nielen na odborných vedomostiach, spôsobilostiach a kompetenciách učiteľov a učiteliek, ale aj na ich charakterových či osobnostných vlastnostiach. Napr. podľa učiteľky MŠ dobrý učiteľ by mal byť v prvom rade trpezlivý a rešpektujúci. Autoritatívnosť by mala byť úplne na poslednom mieste.. Podľa respondentky pripravujúcej sa na učiteľské povolanie by mal byť kvalitný učiteľ hlavne empatický. Učiteľka špeciálnej ZŠ poukázala na potrebu, že deti treba aj vypočuť, porozprávať sa s nimi, aké majú doma problémy. [...] Tá detská dušička je komplikovanejšia. A keď máte jeden ročník, tak sa to dá. Lenže keď máte tri-štyri ročníky v triede a chcete aj vypočuť, aj naučiť, aj zopakovať, tak to je veľmi ťažké. V tejto výpovedi sa respondentka dotkla aj dilemy medzi vedomostným a osobnostným rozvojom žiakov, ktorú v obmedzenom čase strávenom v školskom prostredí denne zažívajú mnohí učitelia.
Kvalitný učiteľ alebo učiteľka by mal byť taktiež primerane extrovertný a mentálne či emocionálne stabilný. Konkrétne, podľa učiteľky SŠ by učiteľ nemal byť introvert. [...] Potrebuje mať naozaj schopnosť kooperovať, dosiahnuť konsenzus, byť schopný komunikovať a vedieť sa asertívne presadiť. Musí vedieť primerane komunikovať a spolupracovať nielen s deťmi, ale aj so svojimi kolegami a rodičmi. Podľa učiteľky SŠ by mal mať kvalitný učiteľ a učiteľka dokonca herecké schopnosti, aby dokázal svojich žiakov a žiačky nadchnúť a namotivovať. Dekanka pedagogickej fakulty poukázala na potrebu, aby vyučujúcim nechýbalo fyzické, psychické a mentálne zdravie. Emocionálna stabilita vyučujúcich by mala byť podľa študentiek učiteľského smeru dokonca pre istotu overovaná psychotestami pri prijímaní na učiteľské odbory. Vysokoškolská študentka pedagogického odboru sa taktiež vyjadrila, že v neposlednom rade by mal byť učiteľ vzorom a najmä takým morálnym vzorom. Pokiaľ máme vychovať generáciu, ktorá sa raz bude starať o nás, [musíme] pracovať aj na tom morálnom vývine [žiakov].
Pri opisoch kvalitného či ideálneho učiteľa respondenti a respondentky v kvalitatívnom zbere dát bežne prepájali odbornú zložku a zložku osobnostnej či charakterovej výbavy. Napr. podľa týchto respondentov si prispôsobovanie vyučovacích metód potrebám a schopnostiam jednotlivých žiakov a žiačok vyžaduje u vyučujúcich veľkú dávku inovatívnosti, kreatívnosti, otvorenosti novým názorom a metódam či schopnosti priznať si vlastnú chybu. Vyučujúcim by taktiež nemala chýbať vnútorná motivácia a entuziazmus vyučovať ostatných, ale aj rozvíjať sám seba. Dekanka pedagogickej fakulty v tejto súvislosti vyjadrila požiadavku na vyučujúcich, „aby boli odhodlaní a aby boli nadšení“. Z týchto všetkých opisov kvalitného či ideálneho učiteľa pomerne jasne vyplýva, že profesijné vedomosti, zručnosti či kompetencie nestačia, pokiaľ nie sú učitelia a učiteľky vybavení aj určitými osobnostnými charakteristikami, ako napríklad extrovertnosť, kreatívnosť, entuziazmus či empatia.
Žiaci a žiačky stredných škôl (n=2827), ktorí sa zúčastnili na online prieskume To dá rozum, pozitívnejšie na svojich učiteľoch a učiteľkách hodnotili ich odbornú než ich osobnostnú zložku, resp. psycho-sociálne kompetencie (pozri graf G_2.1.4.1.). Konkrétne, až 71 % žiackych respondentov a respondentiek si myslí, že všetci alebo väčšina ich učiteľov sú odborníkmi v oblasti, ktorú učia. Podľa 60 % žiackych respondentov všetci alebo väčšina učiteľov má priamu skúsenosť s praxou a ide im najmä o to, aby žiaci pochopili preberanú látku. Na jednej strane sa môže tento podiel javiť ako pozitívny v porovnaní s ostatnými položkami. Na strane druhej možno tento výsledok považovať aj za alarmujúci, keďže až 40 % respondentov si myslí, že nikomu alebo len malej časti ich učiteľov ide o to, aby žiaci pochopili preberanú látku. Výsledky sa výrazne zhoršujú v položkách, ktoré sa týkajú osobnostnej zložky učiteľov. Napríklad až 59 % žiackych respondentov si myslí, že nikto alebo len malá časť učiteľov si vie priznať chybu a/alebo to, že niečo nevedia. Pre 57 % žiackych respondentov zase žiaden alebo len malá časť učiteľov je morálnou autoritou.
Graf G_2.1.4.1. Odborná a osobnostná zložka učiteľov a učiteliek podľa žiakov a žiačok stredných škôl, ktorí sa zúčastnili na online prieskume To dá rozum
Pri porovnaní škôl z hľadiska typu zriaďovateľa, vo všetkých položkách žiaci a žiačky súkromných alebo cirkevných škôl hodnotili svojich vyučujúcich pozitívnejšie. V prípade hodnotenia odbornej stránky napr. cez výrok „Sú odborníkmi v oblasti, ktorú učia“ si až 30,6 % žiackych respondentov na štátnych školách myslí, že tento výrok sa týka len malej časti alebo žiadnych učiteľov na ich škole. V prípade súkromných škôl si to myslí 15 % respondentov a v prípade cirkevných škôl 21,3 % respondentov (pozri graf G_2.1.4.2.). Pri porovnaní podľa typu stredných škôl v hodnotení odbornosti žiakmi v online dotazníku To dá rozum boli najhoršie hodnotení učitelia a učiteľky pôsobiaci na stredných priemyselných školách (pozri graf G_2.1.4.3.). Do porovnania boli zahrnuté len typy škôl, v ktorých počet prevyšoval aspoň 200 respondentov, teda 8-ročné gymnáziá, 4- alebo 5-ročné gymnáziá, stredné odborné školy, stredné priemyselné školy a obchodné akadémie. Mierne prekvapivým zistením bolo, že učitelia na 8-ročných gymnáziách boli hodnotení podobne negatívne ako učitelia na stredných priemyselných školách, keďže gymnáziá pripravujú svojich absolventov na vysoké školy.
Graf G_2.1.4.2.: Hodnotenie odbornosti učiteľov podľa žiakov a žiačok stredných škôl členených na typy zriaďovateľa školy, ktorí sa zúčastnili na online prieskume To dá rozum
Graf G_2.1.4.3.: Hodnotenie odbornosti učiteľov podľa žiakov a žiačok stredných škôl členených na typy škôl, ktorí sa zúčastnili na online prieskume To dá rozum
V hodnotení osobnostných charakteristík žiacki účastníci a účastníčky online dotazníka opäť pozitívnejšie vnímali učiteľov na súkromných a cirkevných školách. Napr. v položke „vedia si priznať chybu a/alebo to, že niečo nevedia“ až 57,5 % žiakov súkromných škôl a 56,5 % žiakov v cirkevných školách zvolilo možnosti, že tento výrok platí o „všetkých“ alebo „väčšine“ učiteľov na ich škole, zatiaľ čo len 38,2 % žiakov v štátnych školách zvolilo tieto možnosti (pozri graf G_2.1.4.4.). Tieto rozdiely medzi vnímaním učiteľov a učiteliek na neštátnych školách oproti štátnym možno interpretovať napr. tým, že neštátne školy často vyberajú od rodičov poplatky, čiže pokiaľ je ich rozpočet vyšší, majú väčšie možnosti prilákať vyšším platovým ohodnotením kvalitnejších učiteľov a učiteľky. V prípade členenia na typy škôl v dotazníku nevyšli žiadne štatisticky významné rozdiely. Štatisticky významné rozdiely sa však pri členení na typy škôl objavili napríklad pri výroku „Majú partnerský prístup“. V tejto položke sú opäť najnegatívnejšie vnímaní učitelia stredných priemyselných škôl, pričom ostatné typy škôl sú na relatívne podobnej úrovni (pozri graf G_2.1.4.5.).
Graf G_2.1.4.4.: Hodnotenie osobných charakteristík učiteľov podľa žiakov a žiačok stredných škôl členených na typy zriaďovateľa škôl, ktorí sa zúčastnili na online prieskume To dá rozum
Graf G_2.1.4.5.: Hodnotenie osobných charakteristík učiteľov podľa žiakov a žiačok stredných škôl členených na typy škôl, ktorí sa zúčastnili na online prieskume To dá rozum
V oblasti osobnostných charakteristík učiteľov podávajú veľkú výpovednú informáciu aj dotazníkové odpovede žiakov na otázku o výskyte ponižovania zo strany učiteľa. Žiacki respondenti a respondentky v prekvapivo vysokej miere v prieskume poukazovali na výskyt ponižovania žiakov pred spolužiakmi zo strany vyučujúcich (pozri graf G_2.1.4.6.). Na otázku, či sa respondenti stretli s tým, že učiteľ ponižuje žiakov pred spolužiakmi (napríklad používa prezývky, zosmiešňuje ich a pod.), až 15,1 % odpovedalo, že často, 43,7 % občas, 15,5 % raz a len 25,7 % respondentov sa s ponižovaním nikdy nestretlo. Pri porovnaní škôl podľa typu zriaďovateľa z prieskumu z toho vyšli učitelia a učiteľky na štátnych školách výrazne horšie. Až 76 % žiackych respondentov sa na štátnych školách aspoň raz stretlo s ponižovaním od učiteľa. Na súkromných školách sa s ponižovaním stretlo 66,4 % a na cirkevných 65,3 %. Bez ohľadu na tieto mierne priaznivejšie zistenia pre súkromné a cirkevné školy je nutné si uvedomiť, že tieto percentá nepredstavujú podiel vyučujúcich, ktorí niekedy ponižovali žiaka či žiačku. Jeden žiak na strednej škole si totiž počas svojho štúdia zväčša zažije až desiatky učiteľov a dotazníková otázka sa pýtala na výskyt incidentov ponižovania, ktoré sa mohli týkať iba jedného učiteľa z celého pedagogického zboru na danej škole. Čiže reálny podiel učiteľov, ktorí aspoň raz ponížili žiaka či žiačku pred ich spolužiakmi, bude pravdepodobne nižší. Napriek tomu je nutné povedať, že fenomén ponižovania žiakov zo strany učiteľa, teda z pozície moci, je absolútnym prekročením akýchkoľvek etických štandardov, pre ktoré neexistuje žiadne ospravedlnenie. Skutočnosť, že žiaci a žiačky sa až v takejto vysokej miere u učiteľov a učiteliek stretávajú s týmto fenoménom, je skutočne veľmi alarmujúce zistenie.
Graf G_2.1.4.6. Výskyt ponižovania od učiteľov podľa žiakov a žiačok stredných škôl, ktorí sa zúčastnili na online prieskume To dá rozum
Očakávania kladené na učiteľov a učiteľky sú v dnešnej dobe skutočne vysoké. Dnes zrejme učiteľ nie je len učiteľ. [...] Musí ovládať niekoľko oblastí. Proste to je pomaly multifunkčná osoba. Vyžaduje sa od neho proste strašne veľa. Niekedy sa aj tá zodpovednosť z rodín prenáša na školu. A to sa proste nedá. Nedá sa všetko v tej škole zvládnuť za tých pár hodín, poznamenal riaditeľ ZŠ v kvalitatívnom zbere dát. Od bežných učiteľov a učiteliek sa jednoducho vyžaduje, aby okrem roly vyučujúcich v triede boli aj výskumníkmi, profesijnými poradcami, psychológmi, špeciálnymi pedagógmi, sociálnymi a komunitnými pracovníkmi, zdravotníkmi, hercami, vyjednávačmi, manažérmi či administratívnymi pracovníkmi. Pokiaľ by i bol vzdelávací systém schopný prilákať do učiteľskej profesie skutočne tých najkvalitnejších uchádzačov a uchádzačky, je otázne, či je možné od jedného človeka reálne očakávať obsiahnutie všetkých odborných a osobnostných charakteristík spájaných s touto profesiou.
Respondenti a respondentky na všetkých úrovniach regionálneho školstva v kvalitatívnom zbere dát rozlišovali dve skupiny vyučujúcich, na jednej strane vyhorených, demotivovaných a osobnostne nevyhovujúcich a na strane druhej snaživých a inovatívnych. V súvislosti s prvou skupinou učiteľka MŠ priznáva: Väčšinu kolegýň už nič nemotivuje, už nič nechcú robiť, lebo sú vyhorené. Pedagóg z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie vo svojom vyjadrení zase upozornil na nevhodné správanie spojené s osobnostnou výbavou vyučujúcich: To nemôže byť nejaká hysterická uvrešťaná, prepáčte, žena, ktorá už nevie, čo sama so sebou. Lebo ja to zažívam, keď chodím po tých školách. Tam je taký vresk, že by vás proste vyvalilo zo stoličky. Naopak, riaditeľka SŠ pomenovala druhú skupinu vyučujúcich slovami: Naozaj sú ľudia, a to vidíte aj v rôznych skupinách, či už facebookových alebo aj v iných komunitných, ktorí sú takpovediac všade, ktorí sú zapálení a dokážu inšpirovať aj iných. Sú ochotní [sa profesijne rozvíjať] v rámci svojho voľného času a v rámci vlastných financií … Študentka pedagogického smeru vníma toto delenie učiteľov ako otázku výberu: Vždy je tu tá možnosť, že buď budem inovatívny a urobím pre tú školu niečo, aby to bolo dobré, alebo jednoducho spadnem k tým ostatným učiteľom do vreca a nespravím už nič. A robím to do šesťdesiatky.
Problémom pre zvýšenie spoločenského uznania a atraktivity učiteľského povolania, samozrejme, nie sú tí snaživí, entuziastickí a inovatívni učitelia, ale skôr tí demotivovaní a vyhorení. I v tejto oblasti však zostáva nezodpovedanou otázkou, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Stávajú sa učitelia vyhorení a demotivovaní, pretože i pri autentickej snahe napĺňať vysoké očakávania kladené na učiteľov nie sú spoločnosťou doceňovaní ani adekvátne platovo ohodnotení? Alebo sú spoločnosťou nedoceňovaní a ani adekvátne platovo ohodnotení, pretože si to nezaslúžia, keďže sa nesnažia a ani by sa za žiadnych okolností nesnažili napĺňať očakávania na nich kladené? Pravdepodobne by sa našli prípady učiteľov, ktorých by bolo možné zaradiť do prvej i druhej možnosti. Problém však je, že aj tí nadšení a inovatívni učitelia môžu v súčasnom kontexte nízkeho platového ohodnotenia a spoločenského docenia strácať motiváciu. Nachádzajú sa pod tlakom vysokých očakávaní a trpia negatívnymi mediálnymi obrazmi učiteľov, v ktorých sú zobrazovaní ako celok a paušálne obviňovaní z nekvalitnej práce. Na tieto útoky, žiaľ, doplácajú aj tí, ktorí sa autenticky snažia svoju prácu robiť čo najkvalitnejšie. Pri neadekvátne vysokom tlaku a kritike je veľmi náročné uchovať si svoj zápal a snahu neustále sa rozvíjať vo svojej práci.
Autor:
Jozef Miškolci
Oponent: Inštitút vzdelávacej politiky
