Väčšina respondentov z bežných škôl, ktorí sa zúčastnili na prieskume To dá rozum, sa prikláňa k smerovaniu detí s rozmanitými potrebami do škôl hlavného vzdelávacieho prúdu, či už vo forme začlenenia medzi ostatných žiakov do bežných tried, alebo prostredníctvom ich vzdelávania v špeciálnych triedach. Hoci väčšina respondentov deklarovala relatívnu pripravenosť vlastnej školy na vzdelávanie týchto detí , poukazovali na množstvo problémov,1 ktorým pri ich vzdelávaní čelia. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu (G_1.3.2.1.), najzávažnejšie prekážky sa podľa respondentov zo škôl hlavného vzdelávacieho prúdu týkajú neschopnosti zabezpečiť individuálny prístup k deťom a žiakom v dôsledku ich vysokých počtov (40,8 %) a veľkej rozdielnosti potrieb detí a žiakov (45,5 %) v triedach. Za problematický považovali tiež nedostatok pedagogických asistentov (40,8 % respondentov) a odborných zamestnancov (22,8 %) v škole. Nepripravenosť učiteľov na prácu s deťmi so ŠVVP (23,3 %) je podľa časti respondentov ešte umocňovaná nedostatočnou metodickou podporou pre učiteľov a pedagogických asistentov (20,1 % respondentov). Školám taktiež chýbajú dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie podporných opatrení pre deti a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia (23,5 %) a so zdravotným znevýhodnením (19,7 %). Štvrtina respondentov z bežných škôl považuje za problematickú aj nízku motiváciu žiakov so ŠVVP k učeniu (25,9 %) a zároveň ako nevyhovujúcu vníma aj spoluprácu s rodinami detí zo SZP (20,1 %) a so zdravotným znevýhodnením (11,3 %). Menšia časť respondentov považuje za prekážku začleňovania detí so ŠVVP aj postoje rodičov žiakov bez ŠVVP (7,9 %) či nepriaznivé vzťahy medzi deťmi v triede a v škole (8,4 %). Na základe vyjadrení respondentov v dotazníkovom prieskume možno usudzovať, že odmietavý postoj zriaďovateľov škôl, vedenia školy či samotných učiteľov voči začleňovaniu detí so špeciálnymi potrebami do škôl hlavného vzdelávacieho prúdu, ktorý bol zaznamenaný na niektorých školách v rámci kvalitatívneho zberu dát, nepociťujú respondenti prieskumu ako významný problém, keďže ho označilo len menej ako 5 % zo všetkých respondentov.
Graf G_1.3.2.1. Problémy škôl v oblasti podpory vzdelávania žiakov so ŠVVP podľa hodnotenia respondentov zo škôl hlavného vzdelávacieho prúdu
Za najväčší problém vo vzdelávaní detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami považovali respondenti zo škôl hlavného vzdelávacieho prúdu rozdielnosť potrieb detí v triedach (45,5 %). Príliš veľká heterogenita potrieb detí, vzdelávaných spoločne v jednej triede, bola pociťovaná aj respondentmi zo špeciálnych škôl. Za problematickú ju označilo dokonca až 54,3 % z nich. Vnímanie rozmanitosti potrieb detí v triede ako prekážky ich efektívneho vzdelávania súvisí s prevládajúcim presvedčením o vhodnosti vzdelávania žiakov v relatívne homogénnych skupinách, ktoré je prítomné u veľkej časti pedagógov ako z bežných, tak aj zo špeciálnych škôl. Rozdielnosť potrieb detí je podľa respondentov problematická najmä v súvislosti s vysokým počtom detí a žiakov v triedach, kvôli ktorému učitelia podľa vlastných slov nemajú vytvorené podmienky pre individuálny prístup k nim. V dotazníkovom prieskume to deklarovalo až 40,8 % respondentov z bežných škôl a zdôrazňovali to aj viacerí respondenti rozhovorov, realizovaných v rámci kvalitatívneho zberu dát. Ako sa vyjadrila psychologička na základnej škole, učitelia by aj radi robili s rôznorodosťou, len je to fakt niekedy nemožné. [...] Lebo ten počet žiakov je veľmi vysoký. Keď je 24 alebo 22 prvákov, z toho jedno dievčatko asperger, jeden chlapec je nadaný, ale je aj hyperaktívny. Potom ďalšie tri deti, ktoré sú slabšie. Potom je tam jeden chlapec, čo má psychické poruchy. Učiteľka by veľmi rada pracovala s rôznorodosťou, ale nemá na to toľko priestoru, ako by chcela. Ona môže tak akurát zvládnuť učivo a zvládnuť triedu.
Vo vnímaní oboch problémov však exitujú rozdiely medzi respondentmi, pôsobiacimi na jednotlivých stupňoch škôl. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu (G_1.3.2.2.), vysoký počet detí v triedach bol vnímaný ako problém väčším počtom respondentov z materských škôl (MŠ) (64,5 %) v porovnaní so základnými (ZŠ) (35,6 %) a strednými školami (SŠ) (31,6 %), pričom tento rozdiel bol štatisticky významný. Naopak, rozdielnosť potrieb detí a žiakov v triedach vnímali ako problematickú najmä respondenti zo základných škôl (55,1 %), nasledovaný respondentmi zo stredných (41,4 %) a materských škôl (28,1 %). Rozdiely v odpovediach medzi respondentmi z jednotlivých stupňov vzdelávania boli taktiež štatisticky významné.
Graf G_1.3.2.2. Vnímanie rozdielnosti potrieb detí v triedach a vysokých počtov detí v triede ako problému pri vzdelávaní detí so ŠVVP z pohľadu respondentov z MŠ, ZŠ a SŠ
Na Slovensku sa však počet detí a žiakov v triedach zásadne neodlišuje od priemeru krajín EÚ ani OECD. Ako je zrejmé z nasledujúcej tabuľky (T_1.3.2.1.), hoci existujú rozdiely v priemernom počte detí v triede najmä medzi súkromnými a samosprávou zriadenými školami, iba na úrovni stredných škôl presahuje priemerný počet žiakov na triedu 20 žiakov. Na porovnanie, v krajinách OECD je priemerný počet žiakov v triede 21,2 žiaka na úrovni primárneho vzdelávania a na úrovni nižšieho sekundárneho vzdelávania 22,7 žiaka na triedu.2 Je teda dokonca mierne vyšší ako na Slovensku.
Tabuľka T_1.3.2.1. Priemerný počet detí a žiakov v jednej triede v materských, základných a stredných školách
3
Omnoho dôležitejším ukazovateľom, ktorý vypovedá o reálnych možnostiach individualizácie vzdelávania, je však počet detí a žiakov pripadajúcich na jedného učiteľa. Ako ukazuje nasledujúci graf (G_1.3.2.4.), počet detí a žiakov na učiteľa je na Slovensku približne rovnaký ako priemer krajín Európskej únie (EÚ). Významnejšie sa líši iba na prvom stupni základných škôl, kde na Slovensku pripadá na jedného učiteľa 17,4 žiaka, zatiaľ čo priemer EÚ je 14,7 žiaka. Hoci na úrovni materských škôl je počet detí na učiteľku na Slovensku dokonca nižší ako priemer EÚ, údaj vypočítaný na základe jednoduchého pomeru počtu učiteľov na počet detí je v skutočnosti zavádzajúci. Napriek tomu, že v našich materských školách pracujú v jednej triede dve učiteľky, vzhľadom na systém pracovných zmien sa počas dňa prekrývajú len veľmi obmedzený čas. V skutočnosti teda veľkú časť pracovného času pracuje s celou triedou iba jedna učiteľka. Na túto skutočnosť poukázala aj riaditeľka materskej školy, s ktorou bol realizovaný rozhovor v rámci kvalitatívneho zberu dát To dá rozum: Keby sme mali menšie kolektívy v tých triedach, išlo by to aj s tými našimi učiteľkami. Ale teraz, keď tá trieda je naozaj naplnená na maximum, snažíme sa, ale nejde to. Záleží od postihu toho dieťaťa, lebo keď má nejaký väčší postih, aj keby mala pani učiteľka menej detí, aj tak by to nezvládla. Potrebuje mať ešte jedného človeka pri sebe.
Graf G_1.3.2.3. Porovnanie priemerného počtu detí a žiakov na učiteľa na Slovensku a v krajinách EÚ
4
Relatívne vysoký počet detí, pripadajúcich na jedného učiteľa, by mohol byť kompenzovaný prítomnosťou pedagogického asistenta. Ich nedostatočný počet za problém pri vzdelávaní detí a žiakov so ŠVVP považovala zhodne veľká časť respondentov z materských (45,8 %) aj zo základných škôl (48,1 %). V prípade stredných škôl ho ako problematický označil nižší počet respondentov (23,1 %).5 O reálnom nedostatku asistentov učiteľa na školách hlavného vzdelávacieho prúdu vypovedá aj ich počet v systéme (T_1.3.2.2.). V školskom roku 2018/2019 pôsobilo na 3 001 materských školách len 183 asistentov učiteľa, na 702 stredných školách ich bolo len 48. Na úrovni základných škôl bol ich počet vyšší (3 264), na jednu školu tak v priemere pripadal úväzok v rozsahu 1,56 asistenta učiteľa.
Tabuľka T_1.3.2.2. Počet pedagogických asistentov v školách hlavného vzdelávacieho prúdu v školskom roku 2018/2019
6
Rozdielne počty asistentov učiteľa na jednotlivých stupňoch vzdelávania sú spôsobené najmä odlišným spôsobom ich financovania. Základné a stredné školy sa môžu uchádzať o financovanie pozície asistenta učiteľa pre žiakov so zdravotným znevýhodnením zo zdrojov ministerstva školstva.7 Zároveň základné školy môžu na hradenie miezd asistentov učiteľa využiť aj príspevok na skvalitnenie podmienok na výchovu a vzdelávanie žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia8, ktorý sa však neposkytuje materským a stredným školám. Napriek tomu ani na úrovni základných škôl počet asistentov učiteľa stále nezodpovedá reálnym potrebám detí. Požiadavky škôl na počty asistentov učiteľa, ktoré vychádzajú z posúdenia potrieb konkrétnych žiakov so zdravotným znevýhodnením zo strany zariadení výchovného poradenstva a prevencie, sú každoročne viac ako dvojnásobne vyššie oproti počtom asistentov, na ktorých ministerstvo školstva pridelí financie. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu (G_1.3.2.5.), hoci počet asistentov učiteľa rastie, narastajú aj požiadavky škôl. Na školský rok 2018/2019 žiadali základné a stredné školy 5 845 asistentov pre 16 583 žiakov, pridelených im bolo len 2 374. Čiže až takmer 60 % žiadostí podložených stanoviskom poradenského zariadenia bolo zamietnutých.
Graf G_1.3.2.4. Počet žiadaných a pridelených asistentov učiteľa pre žiakov so zdravotným znevýhodnením, financovaných z prostriedkov MŠVVŠ SR za roky 2009 – 2019
9
Na základe dát získaných v prieskume To dá rozum však okrem nedostatočných počtov asistentov učiteľa existujú rezervy aj v efektivite ich pôsobenia v školách. V súčasnosti mnohí z nich vykonávajú činnosti, ktoré priamo nesúvisia s asistenciou učiteľovi pri pedagogickom procese v triede a spadajú napríklad do oblasti vykonávania osobnej asistencie konkrétnemu žiakovi. Zároveň sa dostatočne nevyužíva potenciál pedagogických asistentov pri práci s celou triedou, prípadne viacerými žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, čo môže viesť k vyšším požiadavkám na ich počet v systéme.
Okrem nedostatku pedagogických asistentov respondenti zo škôl hlavného vzdelávacieho prúdu považovali za problém aj nedostatok odborných zamestnancov v škole (22,8 % respondentov), ktorý bol reflektovaný najväčším počtom zamestnancov materských škôl (30,9 % respondentov), nasledovaný zamestnancami základných (24,7 %) a stredných škôl (12,9 % respondentov).10 Ich nedostatok vzhľadom na počet škôl a žiakov v nich je zrejmý aj z nasledujúcej tabuľky (T_1.3.2.3.). Na jedného školského psychológa pripadá v priemere 1 453 žiakov základných škôl, 1 523 žiakov stredných škôl a dokonca až 18 060 detí v materských školách. Školského špeciálneho pedagóga nemalo v školskom roku 2018/2019 až 69 % základných a 93 % stredných škôl. V materských školách pôsobilo len 10 školských špeciálnych pedagógov v rámci celého Slovenska. Počet ostatných odborných zamestnancov (sociálnych pedagógov, školských logopédov) je úplne zanedbateľný, keďže ich na celom Slovensku pôsobí len 166. Vzhľadom na to, že na mnohých školách majú odborní zamestnanci iba čiastkové úväzky, je situácia v praxi ešte horšia.
Tabuľka T_1.3.2.3. Počet odborných zamestnancov v školách hlavného vzdelávacieho prúdu v školskom roku 2018/2019
11
Na nedostatok odborných zamestnancov ako významnú prekážku vzdelávania detí so ŠVVP poukazovali aj mnohí respondenti individuálnych rozhovorov. Ako sa vyjadrila riaditeľka základnej školy, my potrebuje tím, nič viac nepotrebujeme. Ja potrebujem, aby som tu mala špeciálneho pedagóga, aby som tu mala školského psychológa, tým pádom by som o hodne odľahčila CPPPaP [Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie]. Na potrebu pôsobenia odborných zamestnancov priamo v školách poukazovala aj ďalšia riaditeľka základnej školy: Ak by každá škola mala podporný tím, psychológ, špeciálny pedagóg, asistenti, úplne normálne fungujeme a v podstate nemusíme vyrábať všetky tie správy a papierovačky, ktoré vlastne dieťaťu nijak nepomôžu, ale minimálne jeden človek je s tým zaťažený na škole. Možno sa vyjadrím troška tvrdšie, ale my nepotrebujeme špeciálnych pedagógov a psychológov v centrách. My ich potrebujeme tu v školách. [...] Aby ten špeciálny pedagóg a psychológ bol na tej hodine. Aby videl učiteľa s tým dieťaťom, ako to tretie oko. Pretože ten učiteľ je zaujatý voči dieťaťu. Ale keď príde nestranný odborník, vidí ten proces. Zhodnotí, dobre a čo keby si to robila takto? Možno toto by bolo dobré vyskúšať, takúto aktivitu alebo keď sa takto chová, urob toto. Ale ak ho tu nemáme, tak to nevieme zabezpečiť.
Ako je z tohto vyjadrenia zrejmé, aj v dôsledku nedostatku odborných zamestnancov v školách pociťujú viacerí respondenti zo škôl hlavného vzdelávacieho prúdu nedostatok metodickej podpory pre učiteľov a asistentov učiteľa. Najviac tento problém vnímali zamestnanci z bežných základných škôl, kde ho označila takmer až štvrtina respondentov (22,8 %).
Nedostatočná metodická podpora pre učiteľov je problematická aj z toho dôvodu, že učitelia zo škôl hlavného vzdelávacieho prúdu sa necítia pripravení na prácu s deťmi a so žiakmi zo ŠVVP (23,3 % respondentov). Tento problém bol reflektovaný najväčším počtom respondentov z materských škôl (až 28,3 % respondentov).
Nepripravenosť učiteľov a učiteliek na prácu s deťmi s rozmanitými potrebami je spôsobená ako nedostatočnou prípravou v rámci ich pregraduálneho vzdelávania, tak aj medzerami v oblasti ďalšieho vzdelávania učiteľov. Potvrdzujú to aj výsledky prieskumu TALIS 201812 , podľa ktorého sú študenti učiteľstva na Slovensku oproti študentom vo svete v menšej miere pripravovaní na vyučovanie v zmiešanom prostredí z hľadiska schopností žiakov (56,7 % na Slovensku, 64,3 % priemer TALIS), ako aj na vyučovanie v multikultúrnom a mnohojazyčnom prostredí (25,9 % na Slovensku a 38,5 % priemer TALIS). Na nedostatky v oblasti ďalšieho vzdelávania poukazujú zistenia dotazníkového prieskumu To dá rozum, podľa ktorých až 71,2 % učiteľov z bežných materských, základných a stredných škôl neabsolvovalo žiadne ďalšie vzdelávanie v oblasti podpory detí s rozmanitými potrebami, pričom až 66,2 % učiteľov vyjadruje potrebu si takéto vzdelávanie doplniť (G_1.3.2.6.).
Graf G_1.3.2.5. Názory učiteľov a učiteliek zo škôl hlavného vzdelávacieho prúdu na ďalšie vzdelávanie v oblasti podpory vzdelávania detí s rôznorodými potrebami
Nedostatky v pripravenosti učiteľov v oblasti práce s deťmi s rozmanitými potrebami boli pomenovávané aj respondentmi kvalitatívnych rozhovorov. Na úrovni pregraduálnej prípravy pedagógov zhrnula svoje obavy z práce s deťmi so špeciálnymi potrebami študentka pedagogickej fakulty: Nikto nám nikdy nepovedal, keď máme integrovaného žiaka, ako by sme ho mali učiť. [...] Hovoria nám o tom stále, že školy integrujú žiakov, ale napríklad vôbec si to neviem predstaviť, že by som prišla do triedy a povedali mi, že tu máš žiaka napríklad s dyslexiou, dysgrafiou. Vôbec sa na to necítim pripravená. V podobnom duchu sa vyjadrila aj učiteľka s dlhoročnou praxou na základnej škole: Je to ťažké, pretože my nie sme vyvzdelávané v tomto smere. Nie sme špeciálni pedagógovia, nemám špeciálne vzdelanie. [...]Podľa seba zistím, že asi toto by zvládol, poprípade po dohode s dieťaťom, ale aby som mala nejaké odborné podklady, aby sme my poznali nejakú špeciálnu metodiku, ako mám pracovať s dieťaťom, ktoré má dyslexiu alebo dysgrafiu, to nie. Skôr len intuitívne to riešime.
Ďalším problémom, ktorý reflektoval relatívne veľký počet respondentov, je nedostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie potrieb žiakov zo SZP (23,5 %) a so zdravotným znevýhodnením (19,6 %). Hoci obe skupiny detí patria medzi deti a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, financovanie ich vzdelávania je odlišné. Pre žiakov so zdravotným znevýhodnením a s nadaním sú pre základné a stredné školy stanovené koeficienty násobku základného normatívu na žiaka v rozsahu od 1,5 do 6,79 podľa typu zdravotného znevýhodnenia či nadania.13 V prípade žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia suma príspevku na ich vzdelávanie nie je fixná a garantovaná, ale jej výška sa každoročne stanovuje na základe celkového počtu žiakov zo SZP.14 Zároveň je tento príspevok dostupný len základným školám a je výrazne nižší ako príspevok v prípade žiakov so zdravotným znevýhodnením a s nadaním (T_1.2.3.4). Táto skutočnosť môže prispievať k nadmernému zastúpeniu detí z vylúčených rómskych lokalít medzi deťmi so zdravotným znevýhodnením, keďže výška príspevku často neumožňuje školám financovať ani základné podporné opatrenia.15 Zároveň podľa respondentov kvalitatívneho prieskumu ani výška navýšeného normatívneho príspevku pre žiakov so zdravotným znevýhodnením a nadaním neumožňuje školám financovať opatrenia v potrebnom rozsahu, keďže normatív nepokrýva potreby, ako je zamestnanie špeciálnych pedagógov, školských psychológov a tak ďalej. Finančná poddimenzovanosť je v školstve značná, ale v tejto oblasti je úplne najmarkantnejšia.
Tabuľka T_1.3.2.4. Porovnanie priemernej výšky dodatočných zdrojov základných škôl na realizáciu podporných opatrení pre žiakov so ŠVVP v roku 2019
16
Podľa výpovedí respondentov prieskumu je situácia v oblasti financovania podporných opatrení pre deti s rozmanitými potrebami najhoršia na úrovni materských škôl a to rovnako v prípade detí zo sociálne znevýhodneného prostredia (29,1 % respondentov), ako aj v prípade detí so zdravotným znevýhodnením (28,5 % respondentov). Financovanie materských škôl ako originálnej kompetencie miest a obcí priamo z podielových daní totiž spôsobuje, že materské školy v prípade vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením nedostávajú obligatórne žiadne navýšené prostriedky na realizáciu podporných opatrení. V prípade detí z rodín postihnutých chudobou dostávajú materské školy dva typy príspevkov, ani jeden z nich však svojou výškou ani účelom neumožňuje materským školám realizáciu podporných opatrení v dostatočnom rozsahu. Príspevok na nákup školských pomôcok pre deti z rodín s príjmom pod hranicou životného minima vo výške 33,20 € na dieťa na rok je určený na nákup zošitov, písacích potrieb a pomôcok.17 Príspevok na výchovu a vzdelávanie detí materských škôl pre deti z rodín v hmotnej núdzi18 je zasa primárne určený na kompenzáciu odpustenia poplatku za školné pre tieto deti. Ako sa vyjadrila riaditeľka materskej školy, ako ho má tá učiteľka alebo riaditeľka integrovať, keď nemá na asistenta, nemá na úpravu prostredia, nemá na úpravu pomôcok, nemá na vzdelávanie učiteľov, aby sa v tom smere teda vzdelávali. Tak, teraz mi povedzte, že ako ho ja mám zobrať?.
Fyzické bariéry v budovách škôl považuje za prekážku vzdelávania detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami najvyšší počet respondentov z materských škôl (35,2 %), nasledovaný respondentmi zo stredných (19,8 %) a základných škôl (9,6 %). Na existenciu množstva bariér v budovách škôl poukazovali respondenti rozhovorov z radov rodičov detí so zdravotným postihnutím, ako aj zamestnanci všetkých stupňov škôl. Viacerí z nich hovorili o nedostatku finančných prostriedkov na zabezpečenie bezbariérovosti budov škôl alebo ich častí. Ako sa vyjadrila riaditeľka základnej školy, ja sa tomu absolútne nebránim, práveže mám urobený aj projekt, len neviem naň získať peniaze.
Jedinou systematickou možnosťou, ako získať finančné prostriedky na debarierizáciu existujúcich priestorov škôl, je výzva, ktorá je každoročne vyhlasovaná ministerstvom školstva. Objem finančných prostriedkov, vyčlenených pre všetky základné a stredné školy na Slovensku, bol 300 000 € ročne, pričom maximálna výška podpory pre jednu školu je 10 000 €. V roku 2019 došlo dokonca k zníženiu celkovej sumy výzvy na 150 000 €.19 Za posledných 5 rokov požadované finančné prostriedky zo strany škôl výrazne prevyšovali objem vyčlenených zdrojov (v roku 2017 až viac ako dvojnásobne20). Zároveň, materské školy sú z možnosti predkladania projektov na debarierizáciu ich priestorov vylúčené, rovnako ako školy, ktoré aktuálne nenavštevuje žiaden žiak so zdravotným postihnutím. Hoci práve fyzické bariéry v budove školy môžu brániť jeho/jej prijatiu do školy.
Aj keď záväzok zabezpečenia bezbariérovosti vzdelávacích inštitúcií je súčasťou právne záväzného Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím21 a Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2014 – 202022, do reality sa nepremieta. Ako konštatovala aj správa Verejnej ochrankyne práv o bezbariérovosti vybraných základných, stredných a vysokých škôl23, problémom sú okrem nedostatku financií chýbajúce informácie o aktuálnej situácii v školách a vymožiteľnosť práva na zabezpečenie fyzickej dostupnosti škôl pre deti a žiakov so zdravotným postihnutím. Zabezpečenie bezbariérovosti prostredia školy zároveň nie je podmienkou rekonštrukcie ani výstavby nových škôl, dokonca ani v prípade materských škôl, v prípade ktorých je rozširovanie kapacít masívne podporované z verejných zdrojov najmä v súvislosti so zavedením povinného predškolského vzdelávania.
Respondenti zo základných škôl vnímali ako jeden z významných problémov pri vzdelávaní žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami ich nízku motiváciu učiť sa. V dotazníkovom prieskume ju označilo až 37 % respondentov. V rámci kvalitatívnych rozhovorov poukazovali najmä na znižovanie motivácie žiakov so ŠVVP (vrátane žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia) na druhom stupni základných škôl, ktorá podľa nich súvisí aj s tým, že viacerí z nich na začiatku školskej dochádzky opakovali ročník . Ako sa vyjadrila psychologička základnej školy, oni na tom druhom stupni na hodinách už nepracujú, kašlú na to. Máme tu veľa takých, ktorí prepadli, už sú v siedmom ročníku a vedia, že už vyjdú, tak jednoducho sa neučia, lebo sa im nechce.
Respondenti taktiež poukazovali na nízku mieru zapojenia rodiny detí do domácej prípravy a celkovo horšiu spoluprácu so školou. Ako sa vyjadrila riaditeľka základnej školy, v 95 percentách prípadov sa doma tá aktovka neotvorí. Čiže čo badáme momentálne ako najväčší problém, je, že rapídne klesla starostlivosť rodičov nielen pri deťoch zo SZP, ale aj s akýmikoľvek poruchami. Rodič si už nenachádza toľko času, aby znova doma otvoril knižku a podporil prípravu na vyučovanie. Vysoké očakávania v oblasti domácej prípravy detí na vyučovanie, ktoré nedokážu napĺňať nielen rodiny detí zo sociálne vylúčených rómskych lokalít, ale ani rodiny detí so zdravotným znevýhodnením, deklarovalo viacero respondentov rozhovorov, pričom problém sa podľa nich prejavuje najmä na druhom stupni základných škôl: Pripravenosť tých detí na hodinu je veľmi slabá. Tam, kde nemáte angažovaného rodiča, ktorý naozaj reálne denne pri tom dieťati sedí a snaží sa, tam to nefunguje. Na tom prvom stupni to tak necítiť ako na tom druhom. Zamestnancom škôl zároveň nezriedka chýbajú nástroje, ako spoluprácu s rodinou dieťaťa nadviazať a udržať. Ako sa vyjadrila psychologička základnej školy, ten druhý stupeň, tam to už uniká. Tí rodičia vlastne nemajú dôvod, prečo chodiť do školy. Chodia iba pre tých mladších. Kontakt na tom druhom stupni je teda buď slabý, alebo žiadny. Výpovede respondentov sa potvrdili aj v dotazníkovom prieskume, kde nedostatočnú spoluprácu s rodinami žiakov zo SZP považovalo za problematickú 29,9 % respondentov zo základných škôl. V prípade žiakov so zdravotným znevýhodnením 15,9 % respondentov zo základných škôl. Tieto zistenia poukazujú na skutočnosť, že na mnohých školách chýbajú nástroje na cielenú podporu spolupráce a komunikácie s rodinami žiakov.
Autor:
Miroslava Hapalová
Oponent: Vladimír Dočkal
