Podľa školského zákona záväzného pre materské, základné a stredné školy vyplývajú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby žiaka z jeho zdravotného znevýhodnenia alebo nadania alebo aj z vývinu v sociálne znevýhodnenom prostredí.1 Zákon o vysokých školách pracuje s iným pojmovým aparátom. Odkazuje na podporu študentov so špecifickými potrebami (ďalej ŠP), pričom v znení tejto zákonnej normy ide výhradne o ľudí s niektorými typmi zdravotného znevýhodnenia.2 Špeciálna podpora sa v zmysle zákona týka študentov a uchádzačov:
a) so zmyslovým, s telesným a viacnásobným postihnutím,
b) s chronickým ochorením,
c) so zdravotným oslabením,
d) s psychickým ochorením,
e) s autizmom alebo ďalšími pervazívnymi vývinovými poruchami,
f) s poruchami učenia.3
Hoci vo viacerých krajinách prebieha pomerne živá diskusia v otázke zlepšenia prístupu k vysokoškolskému vzdelávaniu aj ľudí žijúcich v podmienkach chudoby či sociálneho vylúčenia,4 na Slovensku je táto téma okrajová.
Podľa centrálneho registra študovalo v roku 2017 na vysokých školách 992 študentov a študentiek so špecifickými potrebami. Ako ukazuje graf G_4.5.7.1.1, ich počet sa za posledných päť rokov viac než zdvojnásobil. Napriek tomu netvoria ani percento celkovej populácie vysokoškolákov v programoch 1. a 2. stupňa VŠ vzdelávania. Ide o najnižší podiel naprieč všetkými stupňami vzdelávacej sústavy (tabuľka T_4.5.7.1.1). I keď je vysokoškolské vzdelávanie určené pre elitnú skupinu tých najlepších, dalo by sa očakávať, že tento podiel bude predsa len o niečo vyšší. Najmä ak zohľadníme skutočnosť, že v maturitných odboroch stredných škôl sa nachádza podstatne väčšia skupina žiakov a žiačok so zdravotným znevýhodnením. V roku 2018 ich bolo viac než 7-tisíc. Len na gymnáziách, na ktoré mnohí žiaci a žiačky nastupujú s víziou ďalšieho vzdelávania, ich bolo takmer 1 600. Otázne teda je, prečo je ich v prostredí vysokých škôl evidovaných podstatne menej.
Graf G_4.5.7.1.1: Vývoj počtu študentov so špecifickými potrebami na vysokých školách v SR v rokoch 2013 - 2017
5
Tabuľka T_ 4.5.7.1.1 Podiel osôb so zdravotným znevýhodnením na celkovej populácii osôb na jednotlivých stupňoch vzdelávacej sústavy
6
Slabé zapojenie ľudí so zdravotným znevýhodnením do VŠ vzdelávania pociťujú aj študenti, ktorí sa zapojili do kvalitatívneho zberu dát To dá rozum. Absolvent VŠ so zdravotným znevýhodnením zhodnotil situáciu takto: Podľa mňa je málo tých študentov, to je ten najväčší problém. Napríklad čo ja viem, tak na technickej je registrovaných okolo 60-ky. Vždy sa dostávame pod jedno percento, čo je strašne málo. Študent so ŠP inej vysokej školy vníma, že je na škole raritným prípadom: Poviem to tak, že možno boli tak trošku zaskočení, že vlastne ja idem študovať taký odbor. Alebo že to nečakali, lebo aj čo som bol na stretnutí s vedúcim katedry, tak on povedal, že takého študenta sme tu ešte nemali, so špecifickými potrebami alebo na vozíku. Prítomnosť viacerých študentov, ktorí čelia podobným prekážkam ako on, by uvítal a je presvedčený o tom, že by sa tým zlepšila aj ich podpora na VŠ: Ale ja to tak vnímam, že sme v menšine. Tak, samozrejme, že by nás tam muselo byť o niečo viac, aby bol väčší ten tlak alebo hlas tých študentov Na otázku, čo by sa malo v prostredí VŠ zlepšiť, odpovedal: Keby som videl, že je tam viacej takých študentov, ako som ja. Keby sa proste tí ľudia odvážili.
Vysokoškolské štúdium si vo všeobecnosti vyžaduje od človeka väčšiu samostatnosť. Odchod na vysokú školu sa pre časť študentov spája s odchodom z bezpečného prostredia. Pre všetkých študentov ide do istej miery o záťažovú situáciu, s ktorou sa musia postupne vyrovnať.7 Pre mnohých ľudí so zdravotným znevýhodnením je vstup na vysokú školu ešte náročnejší8, preto potrebujú podporu a pomoc, ktorá sa ani zďaleka netýka len rodiny či blízkeho okolia. Ľudia so zdravotným znevýhodnením potrebujú, aby bola na ich potreby citlivá aj škola a aby vzdelávací systém mal aj na tom najvyššom stupni vyvinutý funkčný systém podpory. Na dôležitosť vytvárania prístupného podporného prostredia na VŠ implicitne odkazuje aj výrok zástupcu občianskeho združenia pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím v rámci rozhovoru pre To dá rozum: Opustiť bezpečné prostredie rodiny, dediny, komunity, a to prekonať v rámci rôznych zdravotných postihnutí dáva naozaj veľké úsilie. Takže toto badať. Viem o nejednom prípade, kedy dieťa malo to odhodlanie, tú vnútornú silu, ale po roku jednoducho sa vrátilo do svojho prostredia, prerušilo vysokoškolské štúdium. Podľa jeho rozprávania je každodenné organizovanie života pre takýchto ľudí mimoriadne náročné: Tak to je samostatný život, že ho tak vyčerpalo to neustále plánovanie, že teraz kto mi pomôže, že jednoducho to bolo nad jeho psychické sily. Ale aj v mnohých ďalších prípadoch je ten problém, ako samotný mladý človek zvláda odlúčenie od bezpečného prostredia, v ktorom úplne v pohode žil. O náročnosti prvých dní na vysokej škole hovorili aj študenti so ŠP: Bol to šok, lebo som chodil do školy, kde bolo menej študentov. Spočiatku, prvý deň som ani nikoho nepoznal a nevedel som, kde mám ísť. [...] To chce hlavne odvahu. Lebo je to dosť veľká zmena, keď som bol toľko rokov na jednej stabilnej škole, v iných priestoroch a podobne. Študentka so zrakovým postihnutím opisovala svoje pocity v začiatkoch štúdia takto: Môj hlavný strach bol, ako budem cestovať. Tým, že nevidím. A v Bratislave som sa tak naučila chodiť sama, fungovať sama.
Vedomie straty istôt, ktoré ľuďom so zdravotným postihnutím poskytuje známe prostredie domova, môže niektorých od VŠ štúdia odradiť. Tí, ktorí však tieto vstupné prekážky zdolajú, objavujú v sebe novú vnútornú silu. Túto skúsenosť komunikoval člen občianskeho združenia na pomoc ľuďom s ťažkým postihnutím: Máme príklady kedy sa osamostatnili z Oravy. Aj z východu Slovenska sú tu na [v Bratislave] vysokej škole mladí ľudia a úplne ako keby ožili. Proste si zrazu vychutnávajú tú slobodu, že nielen pod dohľadom mamky, rodiny, ale zrazu dokážu narábať úžasne s osobnou asistenciou, so spolužiakmi a podobne. O pocitoch emancipácie hovorila aj nevidiaca študentka: Hlavne nemajú čas moji kamaráti, ani súrodenci, že budeme teraz s tebou chodiť. Ja chodím sama. Niekde nabúram, niekde zakopnem, niekde spadnem, nastúpim do zlého autobusu, ale nejako som sa to naučila. Už to nie je také strašné ako kedysi. Ako však bolo uvedené vyššie, pozitívne pocity závisia aj od toho, v akej miere je prostredie VŠ podporné a prístupné.
Ďalšou príčinou nízkeho počtu mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením na VŠ môže byť celkové nastavenie spoločnosti voči tejto skupine obyvateľstva. Upozorňovali na to respondenti a respondentky v rámci svojich odpovedí v rozhovoroch pre To dá rozum. Spoluautorka novely VŠ zákona, vďaka ktorej sa zlepšila legislatívna podpora študentov so ŠP, skonštatovala, že vysoká škola akoby nebola v ponímaní bežných ľudí určená pre zdravotne znevýhodnených: U nás mám pocit, že sme tak nejako došli len po tú rovinu, že okej, aby tú strednú školu aspoň skončili... Aj univerzitná koordinátorka pre študentov so ŠP hovorila o názorovej nezrelosti časti slovenskej spoločnosti: Spoločnosť ešte veľmi nie je nastavená [na otázku VŠ vzdelávania ľudí so ZZ]. Žiaľ, ani po toľkých rokoch, čo by už tá problematika mala byť verejnosti známa, máme stále pocit, že niektorí ako keby ani nevedeli, o čom hovoríme. Proste majú pocit, že tí študenti to nezvládnu, že sú niečo menejcenné.
Tieto názory dotvárali aj výpovede mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením. Bývalý študent VŠ so ŠP tvrdil, že ľudia majú tendenciu vnímať ich život ako menej aktívny: Myslím, že do značnej miery to súvisí s tým, aké je celé povedomie našej spoločnosti. Dovolím si povedať, že to povedomie nie je veľké, že by bolo bežné, že zdravotne postihnutí pracujú, študujú alebo neviem čo všetko, žijú proste aktívnejšie... Podľa študenta s telesným postihnutím je takto pokrivený aj pohľad zamestnávateľov: To nastavenie mysle majú také, že to je slabší zamestnanec. Že to je zamestnanec, ktorý nepodá taký výkon a ktorý bude často na PN-ke a po lekároch bude behať a nebudem mať teda z neho taký profit. Svoje rozprávanie uzavrel slovami: Problém je však s tým, že na Slovensku sme ešte nedozreli k tomu, aby sme nevnímali vozík a barle, ale tých ľudí. Účastníci rozhovorov prezentovali aj svoju skúsenosť s odhováraním od VŠ štúdia. Študentka so zrakovým postihnutím napríklad zdieľala svoje sklamanie z toho, že od štúdia vybraného odboru ju odhováral aj jej lekár: Načo ste potom išli študovať taký odbor, keď máte problém so zrakom? [pýtajú sa ľudia] Môj doktor mi povedal: Tam je strašne veľa čítania, to nebudete zvládať, to máte rôzne texty a tak.
Hoci v rozhovoroch rezonovala skôr kritika voči spoločenským postojom k zdravotne znevýhodneným, niektorí respondenti naznačovali trend zlepšovania sociálnej klímy. Pripustil to aj vyššie citovaný bývalý študent VŠ so ŠP: Celkovo sa povedomie predsa len zlepšuje. Ide o to, či to tempo je dostatočné, či by to nemohlo byť rýchlejšie. Aj koordinátorka pre študentov so ŠP si myslí, že pohľad na zdravotne znevýhodnených ľudí sa mení k lepšiemu: Celkovo tá osveta okolo ľudí s hendikepmi podľa mňa postúpila. Oni sami už vlastne majú vyššie ambície v živote ako kedysi. Kedysi to bolo také, možno viac oklieštené, čo môžu, čo nemôžu...
Štúdium na vysokej škole je vo všeobecnosti spojené s náročnejšími presunmi, často na veľkú vzdialenosť. Pre študentov so zdravotným znevýhodnením však môže byť reálnou prekážkou štúdia na VŠ. Hovoria o tom aj skúsenosti študenta využívajúceho invalidný vozík, podľa ktorého si štúdium môžu dovoliť len tí, ktorí majú oporu v príbuzných: Myslím si, že kto je rozhodnutý, tak príde študovať, ale skôr rieši to, či má podporu rodiny. Napríklad veľakrát sa stretávam s tým, že vždy buď nejaký rodič s ním chodieva, napríklad s tými, ktorí sú na vozíku. Buď dochádzajú autom... Tí, ktorých príbuzní nemôžu voziť autom, sú odkázaní na verejnú dopravu. Kým mestská hromadná doprava je podľa tohto účastníka rozhovoru ako-tak prístupná, medzimestská nie je vôbec vyriešená Svoje peripetie s vlakovou dopravou opísal takto: No tak vleziete [do vlaku], ale musíte to 2 dni dopredu nahlásiť. Aby vám pripravili bezbariérový prístup. Úplne na hlavu, ale takto to funguje. Problém podľa neho je aj v priestorovom umiestnení jednotlivých budov v rámci jednej univerzity: U nás to nie je tak ako v zahraničí, že máme nejakú univerzitu, ktorá má svoj veľký kampus a všetko to je sústredené do toho kampusu. Že je to také mestečko. Štúdium v niektorých mestách si tak vyžaduje mnoho náročných presunov, často aj v rámci jedného dňa. Nie vždy sú ubytovacie a učebné priestory v dostatočnej blízkosti: Žiaľ, to nešťastné riešenie tých našich slovenských vysokých škôl, že všetko ostatné, tie najväčšie intráky sú na [...] na okraji mesta.
Na základe výpovedí účastníkov rozhovorov To dá rozum možno formulovať predpoklad, že ak by sa zlepšila sociálna politika štátu voči ľuďom so zdravotným znevýhodnením, zvýšil by sa aj ich počet na vysokých školách. Podľa názoru zástupcu občianskeho združenia, ktoré poskytuje podporu ľuďom s konkrétnou diagnózou, sociálny systém nie je pružný. Kritický bol aj bývalý študent VŠ so ŠP, podľa ktorého čo by mal riešiť štát, riešia nadácie.
Na základe zistení z analýzy kvalitatívnych dát možno konštatovať, že medzi pociťované problémy patrí nedostatok osobných asistentov, resp. zle nastavená legislatíva a systém ich financovania. Ich pomoc je pre študentov s ťažším telesným či zmyslovým postihnutím pritom nevyhnutnosťou. Ako potvrdzujú slová koordinátorky centra podpory študentov so ŠP, štúdium na VŠ neraz stojí práve na otázke osobného asistenta: Teraz napríklad aj vozíčkarka, ktorá bola prijatá vlani, nenastúpila, lebo nezohnala osobnú asistentku . Podobnú skúsenosť opisovala aj fakultná koordinátorka inej VŠ: Toho osobného asistenta si musí každý študent zohnať sám. Problém je, že je ich málo [...]. Máme teraz jednu vozíčkarku, ktorá mala rok prerušené štúdium, pretože nemala asistenta. Ona bola internátna a po roku sa potom vrátila, keď zohnala nejakého asistenta. Študent so ŠP poukázal na ťažkosti zúčastňovať sa na všetkých aktivitách: Čo sa týka exkurzií, tak to je tiež o tom, že na to si musím nájsť osobného asistenta. Vlastne mu aj všetky tie náklady, čo sú s tým spojené, zaplatiť. Na exkurzii z výšky som nebol, vlastne. Boli dve, ale ani na jednej som nebol. Ten asistent, čo by tam mohol so mnou teoreticky ísť, tak nakoniec vysvitlo, že nemá čas, a preto som sa tam ani neprihlasoval. Jedným z dôvodov malého počtu záujemcov o vykonávanie osobnej asistencie môže byť aj nízka hodinová mzda. Napriek tomu, že od 1. 7. 2019 bola zvýšená sadzba na jednu hodinu osobnej asistencie z 3,82 € na 4,18 €, najmä vo väčších mestách, v ktorých sa nachádzajú vysoké školy, môže byť problematické nájsť človeka ochotného vykonávať osobnú asistenciu. Zároveň vzhľadom na časovú náročnosť poskytovania osobnej asistencie jeden študent so zdravotným postihnutím nezriedka potrebuje viacerých osobných asistentov.9 Hovoria o tom aj skúsenosti ďalšieho respondenta: Keby ste mali denné štúdium, tak v podstate mali by ste navštevovať [školu] dennodenne. S jedným asistentom to nevykryjete, aj keby ste mali [pridelený] dostatočný počet hodín.
Podľa zákona majú ľudia s ťažkým fyzickým postihnutím nárok na osobného asistenta v maximálnom rozsahu 7 300 hodín ročne.10 Ako sa ďalej v zákone uvádza, do rozsahu hodín osobnej asistencie sa nezapočítavajú hodiny, počas ktorých osoba s ťažkým zdravotným postihnutím vykonáva zamestnanie alebo navštevuje školu s výnimkou vysokej školy.11 V prílohe zákona, ktorá upravuje činnosti osobného asistenta však nie je zmienka o tom, že by účasť na výučbe s klientom bola oprávnená. Hovorí sa v nej len o preprave alebo premiestňovaní pri vzdelávacích aktivitách.12 Výklad zákona nie je jasný ani absolventovi VŠ s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý naďalej pomáha na VŠ študentom so ŠP: Táto nejasnosť napríklad. Na čo má byť presne určený ten osobný asistent? Podľa môjho názoru nie je priamo určený na štúdium, skôr na také bežné aktivity. Neviem, či má plniť aj úlohu napríklad študijného asistenta. Táto nejasnosť môže spôsobovať aj problémy s financovaním služby osobnej asistencie. Koordinátorka centra podpory študentov so ŠP uviedla príklad: Študentka potrebuje asistentku na bývanie a teda aj na tie nočné. Odmietli jej dať zvýšené hodiny, lebo povedali, že vysoké školy na to už majú peniaze. Z jej výpovede je tiež zrejmé, že otázka financovania osobného asistenta nie je medzirezortne odkomunikovaná a účel dotácií pre VŠ na podporu študentov so ŠP môže byť nesprávne interpretovaný aj na strane sociálnych úradov.
Sprevádzanie študenta počas výučbových aktivít, tzv. akademická asistencia nie je v zákone o príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia zreteľne vymedzená. Ako však upozornila dlhoročná koordinátorka centra podpory študentov so ŠP, nedostala sa ani do VŠ zákona: U nás sa tá asistencia nedostala do zákona ako oprávnená podporná služba. Češi ju majú. Vedia si ju zadefinovať. Ale my ju nemáme. Zdôvodnenie bolo, že majú v zmysle zákona o sociálnych službách a kompenzáciách nárok na osobnú asistenciu, a keď idú na vysokú školu, tak im to zvýšia. Svoj boj za riešenie tejto situácie komentovala: Ja som hovorila, podčiarkovala som, že tieto veci sa nedajú riešiť na úrovni rezortu školstva. To musí riešiť minister financií. Musí vyčleňovať alebo myslieť aj na tieto veci. A plus teda riešiť medzirezortne aj tú osobnú asistenciu. Čo sa bude platiť z toho, z týchto sociálnych balíčkov a čo na vysokej škole.
Chýbajúcu asistenčnú podporu počas výučbových aktivít v nejednom prípade nahrádzajú rodičia. Ako povedal účastník rozhovoru, musia obetovať kariérny rast a prínos spoločnosti cez svoju profesiu za to, že majú dieťa so zdravotným postihnutím alebo potom na celý život vypadnúť z procesu. Asistencia, ktorá sa často nekončí ani prechodom ich dieťaťa na VŠ, vedie niektorých rodičov dokonca k rozhodnutiu študovať spolu so svojím synom či dcérou. Podľa slov študenta so ŠP rodičia dostávajú zo strany VŠ aj ponuku: Hovoria tým rodičom, čo tam chodia so študentmi so špecifickými potrebami, že keď už chodia každý deň, nech sa tam aj oni dajú na nejaký odbor. Aby nestrácali čas.
Podľa niektorých účastníkov rozhovorov To dá rozum je nízka miera účasti zdravotne znevýhodnených na VŠ vzdelávaní priamym dôsledkom selektívnosti vzdelávacieho systému. Tieto deti sú totiž už v skorom veku zaraďované do špeciálneho prúdu vzdelávania, v ktorom najčastejšie zotrvávajú až do ukončenia stredoškolského vzdelávania. Podľa spoluautorky novely zákona o VŠ, ktorou sa zlepšila legislatívna podpora študentov so ŠP, končí určitá skupina zdravotne znevýhodnených v nematuritných odboroch: Končí tou špeciálnou školou s nemožnosťou ďalej pokračovať v štúdiu. Však to je to, že keby aj niekto chcel teoreticky, tak z tej špeciálnej školy nemôže ísť ďalej. Bývalý vysokoškolák so ŠP kritizoval zas ponuku študijných odborov na špeciálnych stredných školách: Keď pozriete tie odbory, ktoré je možné študovať, tak si dovolím povedať, že sú možno 20 rokov dozadu. To máme nejaký knihovník, čalúnnik alebo proste niečo také. Čo je úplne, úplne nonsens podľa môjho názoru. Ako je možné s týmito študentmi pracovať na vysokých školách? Z jeho pohľadu prichádzajú absolventi špeciálnych stredných škôl nepripravení zvládať nároky vysokoškolského vzdelávania, čo môže viesť aj k predčasnému ukončeniu štúdia. Podľa účastníka rozhovoru, ktorý prestúpil z bežného gymnázia na špeciálne, je štúdium na špeciálnej škole omnoho jednoduchšie: Predtým som chodil na gymnázium rok. A z toho učiva, čo som mal za ten rok v tej bežnej škole, tak som si vystačil cez tie ďalšie tri roky v špeciálnom školstve. Už som sa ani učiť nemusel […] Hoci tie osnovy by mali byť tie isté, evidentne sú tam nejaké rozdiely. Podľa niektorých odborníkov je problémom aj návyk na určité ohľady (zníženie nárokov, odpustenie úloh a pod.) a redukcia sociálnych skúseností a príležitostí, ktoré spôsobujú ťažkosti v začiatku VŠ štúdia.13
Selektívnosť nášho vzdelávacieho systému možno oprieť o množstvo dát a faktov. Zdá sa, že kľúčom k zvýšeniu počtu vysokoškolákov so ŠP je celková zmena systému smerom k inkluzívnemu modelu. Ako dokumentujú slová dlhoročného koordinátora centra podpory študentov so ŠP, už aj integračné trendy posledných rokov prispeli k väčšej účasti tejto skupiny ľudí na VŠ vzdelávaní: Tým, že sa do zákona dostala integrácia vzdelávaní, tak prichádzalo viacej študentov.
Podľa viacerých účastníkov rozhovorov pre To dá rozum by malo byť rozhodnutie dať si prihlášku na vysokú školu výsledkom systematickej práce so žiakmi na nižších stupňoch vzdelávacej sústavy. Viacerí sú však presvedčení o tom, že so žiakmi sa málo komunikuje o ich budúcnosti a ich možnostiach ďalšieho vzdelávania či neskoršieho pracovného uplatnenia. Ilustrujú to aj slová zástupcu občianskeho združenia pre ľudí so zdravotným postihnutím: Od druhého stupňa základnej školy sa vôbec nepracuje s dieťaťom so zdravotným postihnutím, aby niekto skúmal pracovný potenciál dieťaťa. Že ktoré smerovanie posilniť u dieťaťa vzhľadom na predpokladaný vývoj zdravotného postihnutia.[…] Smerovanie dieťaťa by posilnilo tie stránky a ukázalo dieťaťu tie možnosti, že týmto smerom keď ideš, tak sa môžeš aj kariérne uplatniť v pracovnom procese. Toto mi strašne chýba. Podľa tohto respondenta je výber školy často ponechaný na rodinu žiaka: Čo sa týka výberu školy, výberu profesie, pokiaľ je nejaká uvedomelosť v rámci rodiny, tak skôr rodina už poradí a rodina sa snaží nasmerovať to dieťa tým smerom, ale vyslovene nejaké cieľavedomé poradenstvo?! Tento názor podporuje aj vyjadrenie nevidiacej študentky, ktorá si nepamätala, že by na strednej škole, ktorú navštevovala, fungovalo kariérové poradenstvo: Nebol tam výchovný poradca. Alebo možno aj keď bol, tak sa k nám nehlásil, neviem. Iný študent so ŠP na margo kariérového poradenstva na bývalej strednej škole skonštatoval: Nič také. Tam sme boli radi, že bol školský psychológ. A aj ten celkom nepripravil triedu na to, že tam mám byť ja.
Podľa fakultného koordinátora pre študentov so ŠP by veľmi pomohlo, ak by sa zlepšila práca s týmito žiakmi na stredných školách nielen v oblasti kariérového poradenstva, ale aj v oblasti celkovej prípravy žiakov na prechod na vysokú školu: Čiže osvetu a poradenstvo v tejto oblasti orientovať na stredné školy. Tam si myslím, že je deficit. Lebo aj bežní študenti zo strednej školy, čo sem prichádzajú, sú častokrát prekvapení, že je to úplne niečo iné. No a takíto študenti ešte viac. Tá práca s nimi na stredných školách by možno nám trošku uľahčila situáciu, keď ten študent príde sem na vysokú školu študovať. Tiež si myslí, že na stredných školách by mali byť poradenské centrá, ktoré pomôžu žiakovi zodpovedať otázku, do akej miery bude VŠ štúdium pre neho prínosom: Možno tam by som sa zameral na nejaké poradenské klientske centrá, kde by dajme tomu od druhého-tretieho ročníka so študentmi pracovali a možno odborne by posúdili, že či je pre takéhoto študenta naozaj dobré ísť študovať na vysokú školu. Keď áno, tak ho už pripravovať skôr na tej strednej škole, že na tej vysokej škole to je takto a takto.
Na ďalšiu oblasť prípravy žiakov so zdravotným znevýhodnením na štúdium na vysokej škole upozornil absolvent VŠ, ktorý dodnes poskytuje podporu študentom so ŠP. Podľa neho je pre viaceré skupiny zdravotne postihnutých ľudí kľúčová predošlá skúsenosť s rôznymi podpornými technológiami: A ďalšia vec je, aký majú prístup už na tých stredných školách k podporným technológiám, informačno-komunikačným a ako ich vedia zvládať. Lebo potom veľmi ťažko na niečo nadväzovať. Ja sa ich opýtam napríklad čo používali a veľakrát nepoužívali takmer nič. O dôležitosti takejto prípravy hovorí aj odpoveď koordinátora centra podpory pre študentov so ŠP: Niektorí už aj využívali nejakú techniku, podpornú technológiu a vlastne boli pripravení tak, že už na strednej škole uvažovali o tom, že študujú na to, aby mohli pokračovať aj v štúdiu na vysokej škole. A tým pádom sa tie počty zvyšujú.
Aj keď existuje viacero bariér, kvôli ktorým do VŠ štúdia pokračuje len časť žiakov stredných škôl so zdravotným znevýhodnením, výsledky analýzy To dá rozum naznačujú, že ich na vysokých školách študuje viac, ako je uvedené v centrálnom registri. Žiadny študent totiž nie je povinný deklarovať škole svoje špecifické študijné potreby14 a niektorí sa neregistrujú. Ako ukazujú výsledky staršieho prieskumu na konkrétnej vysokej škole, viac než 40 % respondentov, ktorí by mali nárok na podporu ako študenti so ŠP, vysokú školu o svojom zdravotnom postihnutí/poruche neinformovalo.15
Dôvody, prečo sa študenti neuchádzajú o štatút študenta so ŠP, môžu byť rôzne. Podľa účastníka rozhovoru pre To dá rozum, predstaviteľa ministerstva školstva, študenti nemusia mať potrebu registrovať sa na vysokej škole, lebo to pre nich nemá taký benefit alebo nemajú takú potrebu. Takýto dôvod uviedla aj tretina opýtaných vyššie zmieneného prieskumu16, ale tiež účastníci a účastníčky rozhovorov pre To dá rozum. Koordinátor pre študentov jednej fakulty situáciu zhrnul: Je x prípadov, ktoré vidím po škole, napríklad s nejakým poškodením pohybového aparátu a neevidujem ich ako študentov so špecifickými potrebami. Aj sa niektorých pýtam, keď vidím, že ten študent je zdravotne postihnutý a stáva sa mi, že povie, že on nepotrebuje úľavy, že on nechce byť iný a môžete vysvetľovať. Proste sú také typy, ktoré povedia, že nie. Koordinátorka z centra podpory študentov so ŠP zdôraznila, že rozhodnutie študentov treba rešpektovať: A keď mi študent povie, on si nepraje, ja si to vybavím sám, tak ja nemám právo do toho vstupovať.
Z ďalších rozhovorov možno usudzovať, že niektorí študenti sa registrujú až vo vyšších ročníkoch. Podľa názoru zástupcu občianskeho združenia pre ľudí s istým typom zdravotného postihnutia je celkom prirodzené, že niektorí študenti hľadajú pomoc až v momente, keď si nevedia dať rady: Nedá si to ani do prihlášky alebo dá do prihlášky, ale nenahlási príslušnému oddeleniu. Nahlási to až vtedy, keď už je konkrétny problém, že už nezvláda povedzme situáciu kvôli niečomu. Aj slová tohto študenta dokumentujú odhodlanie zvládnuť všetko bez pomoci: Takže som nepožiadal o štatút študenta so špeciálno-výchovno-vzdelávacími potrebami a doteraz ho nemám. A chcem ísť normálne zarovno s ostatnými, tak ako vládzem v tých medziach, ktoré mám […]. Mal som nejakú takú túžbu po emancipácii. No a túžbu alebo takú uvedomelú potrebu prispôsobiť sa väčšinovej spoločnosti tak, ako to len ide. A nejak som neupozorňoval na svoje zvláštnosti, lebo niektoré sú aj tak viditeľné. Takže nerobiť väčšie haló, ako treba, hej? Podľa slov koordinátora centra podpory sa študenti registrujú vtedy, keď cítia, že tento status môže pre nich znamenať konkrétny prínos: Keď išlo o to získať internát, tak tie počty boli trojnásobne väčšie, aj štvornásobne.
Kým u niektorých študentov je rozhodnutie neregistrovať sa ako študent so ŠP viac pragmatické, u iných môže byť motivované pocitmi hanby či nedostatkom odvahy. Hovoria o tom aj skúsenosti koordinátorov študentov so ŠP, ktorí sa zapojili do kvalitatívneho zberu dát To dá rozum. Dlhoročný koordinátor centra podpory povedal: Mnohí sa bránia tomu, aby deklarovali, že niečo také majú. To je prirodzené. To je aj v iných krajinách. […] Niektorí to nechcú deklarovať každému, že ja mám taký postih. Podobnú skúsenosť mal aj iný fakultný koordinátor: Stretávame sa aj s takým javom, že študenti sa ako keby nechcú priznať, že majú nejaké zdravotné postihnutie. To hlavne vyplýva z toho, aby možno v kolektíve sa na nich nejako inak nepozeralo. To je ale na škodu, pretože sa častokrát trápia niektorými vecami. Skúsenosti pracovníkov vysokých škôl potvrdzujú aj slová tejto študentky: Ja som sa s tým dlho nevedela stotožniť, že mám nejaký ten preukaz, proste nevidím, lebo to je také, že každý na vás pozerá a vy viete, že upriamujete na seba pozornosť. Ja som to nemala rada strašne, a tým pádom, aj keď som mala možnosť, ja som ten preukaz napríklad na začiatku nevyužívala. Bolo to pre mňa ponižujúce, až potom som si tak povedala, že kašlem na to, že no čo, nech sa pozerajú všetci.
Slobodné rozhodnutie ľudí neuchádzať sa o štatút študenta so ŠP treba rešpektovať. Niektoré odpovede však indikovali, že sú aj študenti, ktorí nečerpajú podporu preto, lebo o takejto možnosti nemali dostatok informácií. Koordinátor pre študentov so ŠP uviedol: Niekedy študent, ktorý je v treťom, štvrtom ročníku, príde a povie, že ja som nevedel, že ja môžem vlastne byť evidovaný. Práve v týchto prípadoch je nutné položiť si otázku, či majú študenti dostatočný prístup k informáciám, a teda aj k podpore, ktorá im prináleží.
Autor:
Katarína Vančíková
Oponent: Dušan Šimšík
